Šťastné a Veselé

Kým začnete čítať.. Nenechajte sa zmiasť názvom, ak nemáte chuť čítať niečo depresívne radšej sa do toho ani nepúšťajte.

A povinnosť k tomu
(nie, nie je to koleda xD)

Hnedovlasý muž stál v rohu miestnosti. Pod očami sa mu jasne črtali tmavé kruhy. Chytil ju do ruky a obzeral si ju. Nepáčila sa mu. Bola jasne trblietavá až z toho pálilo v očiach. Vianočné gule.. aký majú vlastne na stromčeku význam. Žiadny. Ako všetko ostatné. Pohľadom prelet veľký strom ktorý stál vedľa neho v izbe a on mal za úlohu ho ozdobiť. Prečo nemohol byť menší? A načo tam vlastne musel byť? Liezlo mu to na nervy. Všetky tieto tradície.. nikto k ním predsa nepríde. Budú tu len on a Hinata. Tvária sa akoby mal prísť sám Hokage. Vianočná guľa mu vykĺzla z rúk a odkotúľala sa preč. Necítil potrebu ju zdvihnúť. Radšej sa presunul bližšie k rádiu z ktorého hrala nejaká koleda. Vypol ho. Bol otrávený. Prečo to tí ľudia všetko tak dramatizujú.. Vianoce sem, Vianoce tam. Uvedomil si, že on by pred pár týždňami asi robil to isté ale.. Ale. Vzdychol. Už aby toto bolo za ním.

Vykašľal sa na to. Pomaly prešiel k kreslu a sadol si. Rukami si zašiel do vlasov, až sa dostal k spánkom. Jemne si ich začal masírovať. Bolela ho hlava. Asi príliš premýšľal..
„Potrebuješ sa vyspať,“ povedal sám k sebe šeptom, zdvíhajúc hlavu.
To bola prvotná myšlienka, na ktorú okamžite reagovalo jeho podvedomie. Nehovoril si si to už pár týždňov? Ale ráno nikdy neprinieslo úľavu. Dni mu splývali.

Prečo všetky tieto veci. Umelý sneh, ozdoby, gýčové prostredie. Na čo. Boli to len prázdne skutky. Bezvýznamné. Nič. K lepším Vianociam to nepomôže. A o to smutnejšie bolo, ako zúfalo sa snažili tváriť, že sa nič nestalo. Akoby niečo nasilu chceli zlepiť pokazeným lepidlom. Nešlo to. Pretože on aj Hinata.. obidvaja to vedeli až príliš dobre.
Venoval letmý pohľad z okna. Kvap.. Kvap.. Pršalo.
Aj po snehu bola tento rok len pamiatka.

Prešla okolo neho s handrou v ruke. Sledoval ju pohľadom. Tvárila sa akoby nič.. Upratovala, zdobila... Ale on nevyrušoval. Vedel, že je to jej spôsob ako tomu ujsť, ak sa to dalo. A nechcel na ňu prenášať ďalšiu hŕbu pocitov s ktorými nešlo aj tak nič spraviť.
Všimla si že ju sleduje, pozrela naňho a on odvrátil pohľad. Nechcel sa jej dívať do očí. Bol si istý čo by tam videl... a už nie. Nechcel. Na to bol stále dostatočne sebecký.

Zrazu bol vonku. Ani nevedel o tom, že by tam chcel ísť.. snáď ho tam len nohy zaniesli. Pár metrov od neho si všimol suseda. Nanešťastie, aj on jeho.
„Dobré ráno.. Šťastné a Veselé Kiba!“ zamával naňho. Prikývol ale zamračil sa.
Ďalší. Ďalší človek ktorý to dobre vedel, ale tváril sa akoby sa nič nestalo. Zaťal päste. Všetci boli takí pokryteckí.. Pomaly obišiel dom. Snažil sa presvedčiť sám seba, že to tak nemyslia, ale nemohol si pomôcť. Bol zúrivý už len preto, že dýchajú.

Pred sebou mal dvere. Veľké, drevené. Otvoril ich a vkročil dovnútra. Pred sebou mal tmavú, zle osvetlenú miestnosť. Načiahol sa po vypínači načo okolie osvetlila vysoká lampa. Toto bola jeho miestnosť... a tu mal aj vec, ktorú si veľmi cenil. Do istého času.
Priblížil sa k skrinke na ľavej strane. Prečo som išiel? Vedel, že mu to spôsobí len ďalšiu bolesť..

Vzal do rúk drevený, vyrezávaný predmet. V hrudi sa mu znova otvorila tá tmavá, dutá diera..
Akoby nemal orgány. Telo. Dušu. Nič.. Vydýchol a pozrel na malý predmet znova. Prstom prešiel po jeho dokonale oblých hranách. Zase si spomenul. Ako na ňom pracoval toľko dní. Pílil, vyrezával a nešlo mu to. Chcel to vzdať.. ale potom si predstavil akoby sa mu to páčilo. Hirovi. Jeho synovi. Mal pred očami jeho úsmev, pohľad v očiach a nadšenie s akým by si ho zobral. Mal to byť darček pre neho. A oni by boli spolu ako rodina. Na Vianoce, tak ako to má byť..
Slzy sa mu začali drať do očí. Zamračil sa. Na to už bolo neskoro... Hiro to nebol a už nikdy nebude. Jeho miesto bude vždy prázdne. Bude tam chýbať. A na čo niečo sláviť bez neho.. Na čo sa tváriť, že pred nedávnom nestratil vlastného syna. Vyskočil a rýchlo kráčal preč. Slzy ktoré sa mu nepodarilo zadržať si utrel chrbtom ruky.

Bežal. Nevedel kam, prečo.. Mal len strašnú chuť počuť svoje kroky a na nič nemyslieť. Cítiť len studený vzduch a dažďové kvapky. Cítil sa sám. Sám a strašne slabo, prízemne.. ako už dlho nie.. Pokrútil hlavou. Nechcel myslieť takto. Preto si už na začiatku zakázal všetky otázky, začínajúce na opytovacie zámená. Ale niekedy to naňho doľahlo a on cítil, že to snáď nejde vydržať.
Zastavil. Snažil sa dýchať uvoľnene. Už sa proste len chcel cítiť lepšie. Aspoň trochu. A bol odhodlaný spraviť všetko.. Spomenul si ako je Hinata sama doma. Na jej bledú a utrápenú tvár, dlhé vlasy, ktoré zatúžil pohladiť. Už veľmi dlho sa spolu nerozprávali viac ako troma vetami. A on zrazu netúžil po ničom inom len ísť domov. K nej.
Rozbehol sa opačným smerom.

Sedela za stolom a v rukách žmolila ušpinenú, vlhkú handru. Snažila sa svoje myšlienky sústrediť na ňu.. nedarilo sa jej to. Pred pár hodinami ho videla, ako vybehol z domu. Nebolo to prvý krát.. ale nikdy nie tak dlho. Začínala sa báť. Ale chápala ho. Musela mu dať čas.. hlavne teraz. Prehltla a zavrela oči.
Počula už len ako buchli dvere. Otvorila oči a zbadala ho pred sebou. Celého mokrého, pramene vlasov sa mu lepili na čelo. Ale v očiach uvidela záblesk niečoho, čo tam nebolo už pár mesiacov. Akúsi iskru.. života. Nestihla zareagovať, už stál pri nej a objímal ju. A bolo jej jedno, že teraz už je celá mokrá aj ona.
„Prepáč mi to Hin,“ zašepkal.