Narutov návrat I. - chuuninská skúška 22.

„Zvládneš to Naruto?“ spýtal sa Hyuuga.
„Ja som v pohode, veď vieš ako rýchlo sa hojím,“ usmial sa naňho.
„To je pravda. Tak teda, keď ste tu obaja a ste pripravený, začnite.“
Ďalší obľúbenec čo si príliš verí. Síce som neochutnal pražené opičky, ale už sa mi zbiehajú slinky na grilované žabie stehienka. Možno ponúknem aj ostatných, podľa toho čo som videl toho bude dosť. Nasadil ten svoj lačný výraz a díval sa na svojho blonďavého protivníka.
Eh? Ma nejaký divný pohľad. Zachmúrene sa z neho snažil čosi vyčítať. Tak nič. Vzdal to. Používa bleskové útoky, takže som vo výhode. Zhodnotil nakoniec.
„Hej, ty tam,“ Raitu ukazoval na Uzumakiho, „Privolaj tie svoje chutné,“ oblizol sa, „žabky.“
Keď bojoval proti Konohamarovi tak sa mu snažil zabrániť použiť hocijakú techniku a mne hovorí aby som vyvolal žaby? V tom bude nejaký háčik. Zatiaľ to skúsim bez nich.
„Proti tebe ich nepotrebujem.“
Grrr, tak on ma ešte bude štvať? Chcel som naňho ísť jemne, ale to už teraz nie je možné. Vytiahol luk a šíp. Naruto len čakal. Natiahol tetivu šípom, ktorý oblizovali malé modré hadíky. Vystrelil. Šíp si razil cestu ku svojmu cieľu, preletel okolo motýľa. Chudák, bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, časť iskričiek naňho preskočila a on nehybne padol na zem.
Mladý blondiak sa len díval ako zbraň jeho protivníka hľadá svoj cieľ.
Shunshin no Jutsu. Objavil sa pár centimetrov od miesta kde stál pred chvíľou.
Čo? Netrafil som? To nie je možné. Nechápal prečo jeho šíp netrafil svoj cieľ.
„Taju kage bunshin no jutsu!“ Naruto nečakal kým sa jeho súper spamätá. Jeho klony zaplnili arénu. Miesto, ktoré pred chvíľou troch ľudí obklopovalo prázdnotou sa za pár sekúnd zmenilo na more oranžových tiel, ktoré sa ako nekonečná vlna valili na svojho súpera.
Takže si budem musieť prepáliť cestu ku skutočnému škvarku, aby som si pochutnal na žabích stehienkach. Dobre, ako chceš, pre žabacinu spravím čokoľvek. Povedal Raitu a po tvári sa mu rozlial úsmev.

„Vau!,“ žasol malý chlapec. Toľkokrát o ňom počul, o ňom a o tom čo dokáže však doteraz mohol len snívať. Nemal na to správny vek. „Je nádherný,“ bolo to prvýkrát čo ho videl. Vždy si ho predstavoval, ale toto prekonalo všetko. Podobal sa dvojitému blesku, znaku ich zeme, znaku, ktorý tak miloval ak sa to dalo nazvať láskou. Zbrane ho fascinovali od mala, ale už teraz si bol vedomý, že nikdy nevidel a nikdy neuvidí nič krajšie. Rukoväť mal obopnutú látkou, ktorú bolo možné vidieť iba na kvalitných katanách. Jeho vrchná časť sa na katanu aj podobala, jediný rozdiel medzi tým čo videl na vrchnej čepeli a katanou bol v čiastočnom prerušení na jej špici. Bola to nutnosť, ktorá kazila celistvosť podoby, zárez vo vrchnej časti bol dôležitý bod na uchytenie tetivy. Druhý koniec luku, ktorý obdivoval bol tiež tvorený čepeľou, ale táto bola širšia, tiež na nej bol, z jemu zatiaľ neznámeho dôvodu, výrez.
Načo asi tak je? Keďže nič také predtým nevidel, nemal to k čomu prirovnať a uhádnuť tak jej účel.
„Toto je najdokonalejšia zbraň klanu Shimuro, nášho klanu, ktorá sa dedí z pokolenia na pokolenie,“ odmlčal sa, ale keď videl synov jasný záujem pokračoval, „Vidím, že si si všimol, že toto nie je obyčajný luk,“ Raitu mu na to, stále ochromený zbraňou, ktorú bude raz vlastniť, len prikývol.
„Postupne ťa naučím všetky jeho tajomstvá a to prostredníctvom tréningov, ktoré ti začnú teraz,“ oznámil mu, „Nie, nie, nie,“ upozornil ho s úsmevom, keď už lapal po rodinnej zbrani. „Tu máš,“ zobral luk opretý o zadnú stenu ich domu a podal mu ho.
„Obyčajný luk?!“ čudoval sa.
„Áno, aby si dokázal plne využiť potenciál tohto luku,“ poťažkal svoju vzácnu zbraň, „tak budeš musieť majstrovsky ovládať všetky zbrane z ktorých sa skladá. Ako prvé sa naučíš narábať s lukom.“

Prvá prekážka, nezastavil, len natiahol tetivu. Šíp, ktorý vystrelil zasiahol svoj cieľ a ďalej si dral cestu húšťou. Všetko čo po sebe zanechával bol dym klonov, ktorými prešiel.

„Tiež musíš poznať históriu tejto zbrane. Ako prvá neupravená verzia to bol len obyčajný luk, potom, ako si si už mohol všimnúť sa jeho spodná časť zmenila na čepeľ. To pretože luk bol síce výborná zbraň na veľkú vzdialenosť, ale v boji nablízko bol nepoužiteľný. Ďalšia časť tvojho tréningu je výcvik v používaní meča so širokou čepeľou.“

Druhá prekážka, už bol príliš blízko na to aby mohol použiť luk vo svojej pôvodnej podobe. Ani sa neobťažoval odstrániť tetivu, nebol dôvod, tetiva mu v boji s lukom/mečom ani najmenej neprekážala, nie s jeho výcvikom. Jeho súper sa naňho zahnal, ale svoj útok nedokončil, v polovici úderu mu hruď preťala priama čiara.
„PUF!“ zmizol. Shimuro však pokračoval ďalej a zanechával za sebou len slabé praskanie po miznúcich klonoch, bol rýchly, tak rýchly až to miznutie klonov znelo ako pukotanie ohníka. Zastavil až keď okolo seba nevidel nič len oranžovú farbu, bol uprostred, teda aspoň si to myslel. V podstate mu bolo jedno či je to pravda alebo nie, koniec koncov on bol cieľom takže skôr či neskôr sa k nemu nahrnú všetci a on bez váhania ukončí chabý dôvod ich existencie.

„Takže už si zvládol aj to,“ usmieval sa a bol nesmierne hrdý na svojho syna. „Tak teda pokračujeme. Ďalší náš predchodca pozmenil druhú stranu luku. Prečo? To je jednoduché, luk sa síce už dal používať na boj zblízka, ale jeho drevená časť, ako si všimol jeho vtedajší majiteľ, bola proti katanám protivníkov bezmocná. Preto tá nápaditá podoba katany. Týmto sa ale z tohto luku stal aj obojstranný meč. Trénuj,“ schytil a hodil mu cvičný obojstranný meč.

Nečakaný útok dvoch z nich vôbec nenarušilo jeho plán, keďže útočili oproti sebe tak len uhol a pred sebou držal svoju zbraň. Obaja do tejto pasce spadli. Jediné, čo po nich ostalo boli dva slabučké puknutia.
Nie zlý začiatok. Pomyslel si.
Ostatný na seba nedali dlho čakať , tentokrát zaútočili traja, každý z inej strany. Vrhol sa na útočníka pred sebou čepeľ preťala vzduch a s ním aj protivníka, necítil skoro žiadny odpor a bolo o ďalšieho menej. Nenechal sa ukolísať chatrnou predstavou víťazstva, vedel, že zvyšný len čakajú na svoju šancu. Ihneď sa otočil, bol slizký ako had a rovnako obratný, nenechával svoj meč za sebou, jeho zvrtnutie kopírovala aj jeho zbraň. Vedel, že by bola chyba keby tak nespravil a o chvíľu sa mu to potvrdilo, keď pocítil odpor a ďalšie dva klony zmizli. Pozrel hore, nie preto aby sa pozrel na oblohu, vedel, že si to v tomto súboji nemôže dovoliť; vlastne sa na oblohu ani nikdy nedíval, nemal ju rád, nikdy nechápal ľudí, ktorých fascinovala. Pozrel sa lebo na zemi zbadal tieň jedného zo svojich protivníkov. To čo si mysle sa mu len potvrdilo, nebezpečenstvo, prikrčil sa a odrazil od zeme. Nebol preňho žiadny problém odradiť poslednú prekážku druhého útoku. Ešte kým doskočil, využil svoju pozíciu a rozhliadol sa okolo seba, videl nekonečný zástup, ale to nebolo to čo ho upútalo. V dave sa zaleskol nejeden odraz matného kovu, kunaie. Protivník sa odmietal vzdať tak ľahko, ale to nebolo to jediné zahliadol aj jasnú modrú farbu. Dopadol a čakal čo sa stane tentokrát. Útok sprava.
Len jeden? No nič, možno si to chce vychutnať rovnako ako ja. Potešila ho vlastná arogancia.
Počkal až bude dostatočne blízko a potom jeho meč prerušil tok vzduchu, zapichol sa súperovi priamo do hrude. „PUF!“
„Rasengan!“ spoza prvého sa rútil ďalší s tou divnou modrou žiarou.
Takže to je jeho jutsu.

„Tak sme sa dostali až sem,“ komentoval úspech svojho syna, „Teraz ťa čaká predposledný tréning. Pamätáš sa na to keď som ti ho ukázal prvýkrát?“
„Áno, stále je rovnako nádherný,“ povedal to síce úprimne, ale lačný výraz hovoril za všetko.
„Máš pravdu, ale na to som teraz nemyslel. Niečo si si na ňom nevedel vysvetliť,“ na ústach sa mu ukázal náznak úsmevu.
„Ten výrez,“ vydýchol.
„Presne, ten výrez. Vieš už, že sa ten luk dá použiť na veľkú vzdialenosť a na blízko, takže jediné čo mu chýbalo bol boj na strednú vzdialenosť. Ten výrez pomáha bojovať s vrchnou, katanovou, časťou ako s kópiou a zároveň môžeš širšou čepeľou odvrátiť veľmi blízky útok. Žiadnu podobnú zbraň nenájdeš, trénuj s ním,“ žmurkol naňho a hodil mu dlho očakávaný rodinný meč.

Raitu reagoval rýchlo, užíval si tento súboj, nestávalo sa často, že mohol rozsekať toľkých protivníkov. Málokedy boli vyslaný na vražedné misie, čo ho dosť štvalo. Celý čas si namýšľal, že je to určite preto, že je genin.
Dnes to ukončím, žiadne otravné zberanie odpadkov, žiadne pomáhanie babičkám cez prechod, budem zabíjať a navyše ma za to budú platiť, ale predtým ako čerešničku na tom všetkom si dnes pochutnám na žabích stehienkach. V duchu mu už stekali sliny.
Pravá ruka putovala do výrezu v spodnej časti luku, čupol si a zároveň meč zapichol do zeme. Nemusel nič viac robiť, klon netrafil svojim rasenganom nič viac ako vzduch a on sám mieril rovno na čepeľ, ktorá ukončila jeho biednu prítomnosť.

„Teraz už máš za sebou aj predposledný tréning. Už zostáva iba jeden,“ Odmlčal sa, videl v synových očiach prekvapenie.
„Veď už nie je nič čo by sa s týmto lukom dalo robiť, som si istý, že si mi povedal o všetkých jeho vlastnostiach,“ nechápal Raitu.
„Máš pravdu,“ pritakal mu.
„Takže už mám za sebou všetky tréningy,“ oznámil s úsmevom.
„Nie,“ schladil ho otec.
„Ako to?“
„Nepovedal som ti tu najdôležitejšiu vec.“
„Vedel som, že v tom bude háčik,“ prerušil ho, „Musím spraviť niečo aby som získal právo ho vlastniť, že?“
„No, niečo také. Ako som ti hovoril tak tento luk získal s každým majiteľom ďalšiu vlastnosť. Ja som pridal ten výrez,“ dodal hrdo.
„T-to ty?“
„Áno a teraz je rad na tebe. Musíš tomuto luku dodať ďalšiu vlastnosť vďaka čomu bude dokonalejší. To je tvoja posledná úloha.“
„Hai!“

Tak poďme na to. Vytiahol luk zo zeme, stlačil nenápadné tlačidlo a luk sa zlomil. Boj s dvoma mečmi. Dodal si pre seba a znova sa pustil do svojho súpera.
„PUF! PUF! PUF!“ ozývalo sa arénou, oranžovo čierne mračná mizli. Nahradzoval ich pomaly stúpajúci dym.
“Takže sa konečne dostal na rad pravý, ale nejako skoro mu došla chakra,“ uvažoval nahlas, „no to bude asi tým, že sa ten blbec precenil a použil príliš veľa klonov. To mi vyhovuje,“ nasadil úsmev a v očiach mu bola vidno čistá posadnutosť, „Vyvolá moje žabie stehienka.“