Narutova nová Nádej - Prolog

Dej sa odohráva po desiatich rokoch od ukončení bojov s Akatsuki, niektorý z nich ešte stále žijú, ale sú vyhnaný a hľadaný vo všetkých krajinách, tak ostávajú prevažne v úkrytoch. Organizácia sa rozpadla. Naruto po smrti Sasukeho odišiel z Konohy a potuluje sa po všetkých krajinách. Hľadá svojho učňa a na dedinu už takmer úplne zabudol. Jeden deň v ňom vznikne nová nádej a to v podobe listu od Hatake Kakashiho terajšieho Hokage.

V neznámej krajine vznikol veľký rozruch o ktorom sa dozvedel aj Naruto, tak tam došiel. Nebola to dlhá cesta pretože bol neďaleko, potuloval sa totiž lesmi a málo obývanými miestami. Veľkým dedinám sa vyhýbal, aby ho náhodou niekto nespoznal. Bol síce hrdinom celej vojny, ale vôbec na to nebol hrdý. Videl počas vojny všetky zlé ľudské vlastnosti a aj prežil to najväčšie peklo. V bojoch prišiel o väčšinu svojich priateľov. Jediný s kým sa držal v kontakte bol Gara Kazekage zo Sunagakure no Sato. Ten však musel sľúbiť že nikomu nevyzradí kde je. Naruto sa absolútne zmenil, písal teraz svoje pamäti, ktoré boli známe v celom svete shinobi. Inak nazvané aj Príbehy 4 vojny Shinobi. Nikto však okrem Kazekageho nevedel kto túto knižku píše pretože autor neboj nikde uvedený. Po dlhej púti došiel dá sa povedať na koniec svojej cesty. Písal už len posledné riadky svojej 4 časti knihy, ale nevedel čo tam napísať, aby sa náhodou nevyzradil. Ani si neuvedomil a už sa nachádzal na mieste všetkého rozruchu. Naruta tam nikto nepoznal, ale pre istotu, bol oblečený do tmavého plášťa na ktorom bol obrazec modrého shurikenu a uprostred mal červenú špirálu. Pomaly vošiel do dediny obával sa toho že ho niekto spozná, ale to by sa nemalo stať. Chvíľu sa prechádzal po dedine, až došiel do zničenej časti mesta. Dal si dole kapucňu a začal sa prechádzať medzi zrúcaninami. Už na prvý pohľad mu bolo jasné že to nebolo spôsobené prírodnou katastrofou.
„Toto nie je dobré, musím to ohlásiť Garovi. Dúfam že to nejako vyriešime.“ V tom ho z toho vytrhol nejaký plač, prebehol pár domov a do jedného vošiel dnu. Chvíľku prehľadával dom a však uprostred najväčších trosiek našiel malého chlapca, prišiel k nemu a chytil ho za rameno.
„Chlapče čo sa stalo?“ spýtal sa ho nežne. Chlapec sa otočil k nemu.
„Pred týždňom... som tu.. bol s rodičmi... keď niekto... prišiel k nám domov.“ Chlapcovi nebolo takmer rozumieť pri tom ako plakal.
„Mama a otec ho doviedli dnu a.... začali sa s ním rozprávať... chvíľu na to niečo vytiahol a zabil... mamu a hneď na to otca...“ Chlapec sa ešte viac rozplakal, Naruto videl že to toho chlapca veľmi ťaží.
„Ale ja som myslel prečo je táto časť mesta v troskách?“
„Za to môže ten... chlap... hneď po tom čo mi zabil rodičov tak... izba vybuchla. Odvtedy sa tu nič nezmenilo a to sa stalo .. v celej tejto časti mesta.“
„Dobre najmä že si v poriadku.“
„Ale moji rodičia..“ pritom si ho ten pre neho neznámi chlap pritúlil k hrudi.
„Nič sa neboj, ja sa o teba postarám. Urobím s teba shinobiho, ale pod jednou podmienkou, nikdy nesmieš chcieť pomstu. Pretože som videl veľa ľudí, ktorý túžili po pomste a nakoniec sa obrátili proti svojim priateľom. Nechcem o pomste nikdy počuť. A inak ako sa voláš?“
„Ale veď... on mi zabil rodičov. Volám sa Yosuke.“
„Ja viem čo sa ti stalo, ale pomsta nič nevyrieši, prišiel som kvôli tomu o priateľa, ale keď na tom trváš tak ťa učiť nebudem.“
„Dobre, tak zabudnem na pomstu, ale nechcem aby sa komukoľvek z mojich blízkych stalo to isté, aby nemuseli prežívať to čo ja. A ako sa voláte sensei?“
„Volám sa Uzumaki Naruto.“
„Uzumaki Naruto? To som už niekde počul, ale neviem kde a ohľadom čoho.“
„Heh, to sa ti muselo len zdať. Tak poď, vydáme sa na cestu. Naučím ťa, ako sa stať shinobi a aj techniky ktoré viem. Najprv si však zober toto“ Podal mu modrú čelenku s vyrytím znakom Konohy. Yosuke nevedel prečo je tam ten znak, len si to zobral a priviazal si ju na čelo. Potom sa spolu vydali preč z mesta. Vošli do lesa keď Narutovi prišla pošta od Kazekageho. Zobral si papierik rozbalil ho, prečítal si ho a zamyslel sa.
„No, nevyzerá to dobre, asi som nakoniec toho chlapca nemal brať so sebou.“ Pritom si nevšimol že ho niekto sledoval. Bol to jeden príslušník ANBU z Konohy a keďže bol spolu s Yosukem tak nemal na sebe plášť. Čelenku mal priviazanú o pravé rameno, bola čierna a veľmi lesklá, ani to nevyzeralo že bola niekoho kto toho toľko prežil. Na sebe mal zelenú vestu, pod ňou čierne tričko s dlhými rukávmi a na rukách mal rukavice so znakom Konohy. Mal na sebe čierne nohavice spolu s puzdrom na zbrane. Dotyčný ANBU ho spoznal hneď, ako ho videl. Poslal správu do Konohy a začal ho sledovať s väčšej diaľky, aby si ho nevšimli. Naruto dal Yosukemi učebné zvitky, ktoré náhodou mal so sebou.
„Tak z tohto sa nauč základy, keď ich budeš vedieť začneme s tréningom. Keďže je večer tak sa tu na noc utáboríme.“
„Hai sensei.“ Odpovedal chlapec a len tak mu zažiarili oči. Potom sa zložili a rozložili si tábor. Oheň si zažali pomocou katon techniky, jedna z mála takýchto techník čo sa naučil. Viac ovládal Futon a Raiton. Ostal strážiť, aby sa mladý mohol vyspať. Celú noc uvažoval nad tým že čo ho čaká a že či urobil dobre, keď prijal študenta.
„V prípade že to nezvládnem, aspoň budem mať nasledovníka, presne ako si to chcel. No neostáva mi nič iné ako ho naučiť spôsobom shinobi. Aspoň niekto tu ostane a bude zastávať našu líniu, tak ako Sandaime, Jiraya, Yondaime a aj Kakashi. Všetci sme prešli tým istým, okrem Kakashiho a mňa všetci položili život za Konohu, tak ako moji priatelia. Prečo som vtedy musel prísť neskoro, všetko by bolo inak a dneska by som možno stále bol v Konohe. Ale musel som odísť. Nemohol som sa pozerať na to, ako to dopadlo.“ Zovrel ruku v päsť.
„To sa už nesmie opakovať, v Konohe by ma už aj tak nikto nechcel asi pred rokom som bol klasifikovaný ako stratený shinobi.“ Povzdychol.
„Keby všetci vedeli, ako to bolo a čo sa stalo že som prišiel neskoro.“ Ďalej sedel a dopisoval knihu. Tým že stretol svojho učňa ukončil ďalšiu kapitolu svojho života. Napadol ho ďalší námet na novú knihu. „Možno ju aj on dopíše po mne.“ Na konci knihy dopísal poznámku.
„Všetky tieto záznamy boli písané z dôverných zdrojov. Týmto by som chcel vzdať úctu všetkým čo položili život vo vojne, najme mne blízkym z Konohy, Suny a iných menších krajín.“ Zavrel zošitok a zabalil ho do obálky. Ktorú následne na to odoslal ako svoju poslednú knihu o 4. Vojne Shinobi. Táto séria kníh mala vo svete veľký úspech a to nie kvôli tomu že prinášala svet hrdinov, ale preto že oživovala ľudí ktorý padli v boji. Práve tých ktorí boli skutočnými hrdinami a nebáli sa položiť svoj život za svoju krajinu a za ostatných. Na mieste kde práve mali rozložený tábor, začalo pomaly svitať. Naruto sa postavil a zobudil Yosukeho. Postupne sa začali baliť. Potom sa vydali na cestu, počas ktorej si učeň čítal zvitky ktoré dostal. Prekvapovalo ho to že ich jeho sensei mal so sebou, pretože sa nedalo čakať že stretne niekoho kto o svete shinobi vie len toľko, čo sa dočítal v knihách. Blížili sa k miestu stretnutia, ktoré mu prišlo v liste od Garu. Naruto bol v strehu a obliekol na seba plášť ktorý dovtedy mal v ruksaku. Jediné čo ho teraz trápilo bolo to, aby všetko vyšlo tak ako má a nenastali žiadne problémy. Prišli na miesto určenia, oproti nim stál shinobi s maskou ANBU lenže tentoraz to bol človek zo Suny. Ten odovzdal nejaké zvitky a zmizol. V tom však Naruta prekvapila jedna maličkosť, ktorú nečakal. Zahliadol totiž že k nemu letí sova z Konohy a má o nohu priviazaný nejaký lístoček. Ten si zobral a prečítal ho. Bolo na ňom vidno, že to neprišli žiadne potešujúce správy. Zovrel ten papierik v ruke a pokračovali v ceste.
„Ako je možné že ma našli? Schválne som za sebou nenechával žiadne stopy, ale aj tak ma našli.“ Yosuke videl ako je jeho sensei trošku mimo.
„Sensei čo sa stalo?“ opýtal sa zdvorilo.
„Ale nič, len minulosť sa vracia. Budeme musieť niečo vyriešiť, môžeš sa tešiť uvidíš miesto odkiaľ pochádzam.“ Trošku nesvoj odpovedal, aj keď ho stále štvalo to že ho objavili, ale musel ísť do Konohy. Predsa len sensei ho nebude volať keď sa nič nedeje. Vydali sa cestou smerom do dediny, urobil pár pečatí a podal chlapcovi kunai so špeciálnymi znakmi.
„V prípade keď budeme ďalej od seba, neváhaj sa ho použiť. Teda ak budeš v ohrození, viem že ešte nevieš s tým dobre narábať, ale na to si zvykneš.“ Dopovedal a pokračovali v ceste. Našťastie neboli od dediny tak ďaleko tak k večeru už stáli pred bránami. Naruto mal na sebe plášť spolu s kapucňou a Yosuke chodil pri ňom v klasickom oblečení, smola bola v tom že si nedal dole čelenku ktorú mu jeho sensei dal. To si však stráž pri bráne nevšimla, pretože sa akurát vrátil jeden tým z misie. Naruto hneď spoznal veliteľa týmu bol to totiž Neji. Ten však okolo neho len prebehol, aj so svojimi troma geninmi. Vtedy sa len pousmial.
„No vidím, že je všetko zatiaľ v poriadku. Keď si predstavím že som takto mohol skončiť aj ja. No nič moc.“ Zamrmlal si popod nos a však jeho učeň to počul.
„A čo vám na tom tak vadí?“ opýtal sa.
„No pozri s tebou môžem ísť kam chcem a nikto mi nič nepovie. Mať tým to znamená mať starostlivosť a už si nemôžeš veľmi vyberať že čo robiť a kam ísť. Stačí ti to takto?“
„Hai, sensei.“ Prechádzali sa po Konohe, Naruto stretol ešte pár svojich priateľov, teda tých čo žili, potom sa vybral na cintorín. Pričom cestou kúpil kvety u Ino, tá ho však nespoznala, pretože ho naposledy videla pred dávnymi rokmi. Za tú dobu sa neuveriteľne zmenil, dorástli mu vlasy a skôr pripomínal Yondaimeho ako Naruta. Keď prišiel na cintorín, priamo ho to pritiahlo k čiernemu kameňu v ktorom boli vytesané mená.
„Sensei? To čo je na tom kameni vytesané?“
„Tam sú vytesaný hrdinovia Konohy, ktorý boli zabitý pri plnení svojich úloh. Sú tam všetci ktorým patrí pocta a ktorý boli shinobi.“ Pritom mu stiekla slza po líci keď si čítal na poslednom riadku.
„Sarutobi Asuma, Jiraya, Senju Tsunade, Shizune, Morino Ibiki, Hyuuga Hiashi, Uchiha Sasuke, Uzumaki Naruto.“ Všetci si totiž o ňom už mysleli že je mŕtvy, nikto nečakal že ešte žije. Pod tým bol ešte nápis.
„Týmto vzdávame česť padlým hrdinom, ktorý sa zaslúžili za záchranu dediny a životov svojich priateľov.“ Pokračoval ďalej až k hrobom každého osobitne. Zastavil sa nakoniec aj pri svojom hrobe.
„Yosuke, ako vidíš tak pre každého som už mŕtvi. Chcem aby to tak ostalo, tak keď ťa tu nechám v meste na chvíľu samého, tak o mne nikomu nehovor.“
„Hai sensei, ale prečo? Veď ste hrdinom tejto dediny.“
„To sa ťažko vysvetľuje, niekedy potom ti to vysvetlím. Teraz sa choď poobzerať po meste a niečo si kúp.“ A podal mu peniaze. Potom šiel smerom k budove Hokageho. Prechádzal ulicou a nikto si ho veľmi nevšímal každý mal plné ruky práce so svojou robotou. Keď stál pred budovou, pozrel sa na vytesané hlavy do skaly. Bolo tam len šesť hláv, totiž nikto Danza nepovažoval za Hokageho a tak ho nevytesali do skaly. Posledná hlava bola Kakashiho, keď na ňu pozrel len sa usmial.
„Heh ešte stále nikto nevie aké má ústa.“ Totiž do skaly bol vytesaný aj spolu s maskou a však jazva na oku bola prirodzená, tú jedinú nemuseli dorábať kvôli zvrásneniu povrchu skaly. Až to vyzeralo že ta tvár tam bola predurčená. Potom vošiel dnu, zamieril si to priamo do kancelárie, kde zaklopal na dvere. Spoza nich sa ozvalo len jednoduché vstúpte. Tak vošiel dnu za stolom videl Kakashiho, ktorý sa udivene pozeral na jeho návštevníka.
„Čo tu chcete?“ opýtal sa bez ostychu a aj trošku nazúrene.
„Vy ste si ma nechali zavolať, Sensei.“ To povedal trošku výraznejšie aby tým na seba upozornil.
„Naruto? Si to skutočne ty? A prečo máš na sebe ten plášť?“ Kakashi vyskočil zo stoličky a objal ho.
„Áno som to ja. Plášť no tak ten mám aby ma nikto nespoznal...“ Pritom si dal dole kapucňu.
„Totiž keď už ste ma pochovali tak nechcem aby sa niekto kvôli tomu trápili. Teda ak ma chápete. No a kvôli čomu ste ma zavolali?“
„No vidím že je z teba celý otec, no dobre ale k veci. Vieš niečo o skupine Unmei? (v preklade Osud).“
„No na neštastie viem. Vyzerá to tak že je to podobná organizácia ako býval Akatsuki. Snažíme sa ich spolu s Garom zastaviť, ale ich je stále viac a viac. Vlastne keďže o nich už viete aj vy tak vám môžem dať toto.“ Pritom vytiahol z kapsy zvitok, ktorý dostal od ANBU a podal ho Kakashimu, ten si ho hneď na to začal čítať.
„To je zatial všetko čo Gara a ja vieme o Unmei, kto je hlava organizácie ešte nevieme. Snažíme sa to zistiť ale čím bližšie sa dostaneme tým sa odpovede líšia a tak nemáme šancu to zistiť. Jediné čo vieme je to že veliteľom je niekto kto prežil 4. Vojnu Shinobi. Problém je ten že pri tej vojne zmizlo veľmi veľa ľudí a v pohodičke mohli zmiznúť tak ako ja, že si o nich všetci myslia že sú mŕtvy.“
„To máš pravdu, zmizlo až príliš veľa ľudí. No ale vidíš ako to dopadlo. Zničili sme jednu organizáciu a hneď na to vznikla ďalšia. Zavolal som si ťa sem, aby som sa dozvedel čosi viac o nich, ale ako vidím tak ani ty nemáš skoro žiadne informácie. Mám na teba jednu prosbu, mohol by si so sebou zobrať niekoho z dediny, aby sme mali čerstvé informácie o nich?“
„No neviem skúsiť to môžeme ešte sa dohodnem s Garom, aby mi aj on niekoho poslal, bude to podstatne rýchlejšie ako si posielať odkazy.“ V tom Kakashi nelenil a prehrabal sa v papieroch pri tom odkryl knihu, ktorú mal na stole položenú pod papiermi. Bola to práve Narutova kniha.
„Sensei vidím že vás neomrzelo čítanie, aj keď toto nieje Icha Icha paradise.“
„No niekedy si treba prečítať aj niečo zo svojej minulosti a toto je napísane dobre, zaujímalo by ma len že kto to napísal, lebo tie boje čo sa odohrávali počas vojny sú až príliš presné.“ Naruto sa len pousmial.
„No možno sa to raz dozviete.“
„A... už to mám.“ Vytiahol zošit v ktorom boli zapísaný všetci shinobi.
„Takže pôjde s tebou na misiu Ikawari, je to členka ANBU. Jedna z najlepších, tak uvidíme, dúfam že ti bude nápomocná. Hneď po ňu pošlem.“ Nelenil a poslal po ňu svojho pobočníka.
„Týmu budeš veliť ty, ona nám bude dávať iba hlásenia.“
„Dobre, mohol by som od vás poslať správu do Suny?“
„Jasné, čo len chceš.“
„Dobre.“ Na papierik napísal správu priamo Garovi a poslal ju po kuriérovi.
„Inak Kakashi sensei, prosím nepovedz nikomu že žijem. Všetci by si to zle vysvetlili a to nechcem.“
„Máš moje slovo Naruto.“ V tom do kancelárie prišla Ikawari. Predstúpila pred stôl.
„Ikawari, mám pre teba veľmi dôležitú misiu. Pôjdeš tuto so Senko (preklad naveky) on bude tvojim veliteľom. Keďže je to tajná misia tak poprosím tvoju masku ANBU.“ Zložila si masku a otočila sa na Naruta.
„Senko sama, je mi potešením byť pod vašim velením.“ Hinata si však nevšimla že je to Naruto na toľko sa zmenil že ho ani ona sama nepoznala. No naopak to bolo inak, on ju spoznal hneď.
„Inak podobáte sa človeku ktorý nosil u nás v ANBU rovnakú prezývku.“ Totiž to bola stará Narutova prezývka keď bol ešte členom ANBU.
„Hmm a čo sa s ním stalo?“
„Zomrel vo vojne.“
„To sa dalo čakať, vo vojne zomrelo až príliš veľa dobrých shinobi. Tak dneska na vás nič nemám tak sa stretneme zajtra o 08:00 pri východnej bráne. Vtedy nám začne misia. Môžete ísť.“ Len sa poklonila a zmizla.

Medzi tým čo Naruto vybavoval veci s Kakashim, Yosuke sa pofľakoval po dedine. Až tam si všimol že všetci shinobi v dedine majú rovnaké čelenky ako mal on. Náhodou k nemu pribehli traja shinobi, pravdepodobne si ho s niekým pomýlili.
„Hoj, Mizuki čo tu robíš o takomto čase.“ To ich však Yosuke ignoroval pretože nevedel že sa rozprávajú s ním. Hneď na to ho predbehli a postavili sa pred neho.
„Mizuki, čo to má znamenať že nás ignoruješ?“ Pri tom sa mu pozreli do tváre až vtedy si dievčatá uvedomili že to nie je Mizuki ale niekto iný.
„EH.. prepáč, pomýlili sme sa.“
„Nič sa nestalo, to sa stane každému.“ Pritom sa len pousmial.
„Hej a inak, ako sa voláš? Sme ťa tu ešte nikdy nevideli.“ Opýtalo sa jedno z dievčat.
„Ja? Ja som Yosuke.... ehm Uzumaki Yosuke.“ V tú chvíľu ho nič iné nenapadlo ako priezvisko svojho senseia.
„Uzumaki? To mi je povedomé. Niekde som ho už počula.“
„No a vy ste?“ spýtal sa trošku váhavo.
„Ja som Izuyaki Suzu.“ Ozvala sa najnižšia z nich, štíhla blondínka, ktorá svoju čelenku mala uviazanú skôr ako gumičku vo vlasoch.
„Ja sa volám Noihara.. Noihara Mikan.“ Toto zasa bola nakrátko ostrihaná brunetka, vekovo rovanko ako Yosuke, čelenku mala uviazanú okolo pravého ramena, rovnako ako Naruto.
„Hoi, ja som Mithari Ayane, volaj ma len Ayane.“ Ako sa hovorí to najlepšie nakoniec, tiež bola brunetka, no však až veľmi hyperaktívna. Mala dlhšie vlasy a modré oči, čelenku mala uviazanú na čele, tak aby ju každý videl. Chcela sa popýšiť tým že je kunoichi.
„Rád vás poznávam.“
„Aj mi teba a vlastne odkiaľ si? Lebo ta nepoznáme a pritom si náš rovesník a na akadémii sme ťa nevideli.“
„Ja? Hehe, no ja nie som odtiaľto. Akadémia, to aj niečo také máte?“
„To sme si všimli že nie odtiaľto ale skade?“ zabŕdala do neho Ayane
„Heh, ty nevieš čo je to akadémia?“ zasmiala sa Suzu.
„No zo Sunagakure no Sato. No neviem lebo som na ňu nechodil.“ „Keď to pôjde takto ďalej tak neviem ako to skončí. Tie dievčatá sú až veľmi zvedavé.“
„A je to pekne miesto?“ opýtala sa trošku hanblivo Mikan, totiž Yosuke sa jej zapáčil.
„Nevyrušuj ho, si nikdy nebola v Sune? Veď je tam len piesok, čo na tom môže byť pekné.“ Našťastie si ani jedna nevšimla čelenku Konohy.
„No to je ale viete ako sa hovorí, všade dobre, doma najlepšie. Takže ja to beriem takto.“
„No a kam ideš?“
„Len tak sa prechádzam, prečo?“
„Ja len tak či by si nešiel s nami. By sme ti poukazovali dedinu.“
„Nemám problém, len musím dať vedieť senseiovi že idem niekam.“
„No tak rýchlo, nech na teba dlho nečakáme.“ Už sa začala sťažovať Ayane.
„Heh a viete kde je budova Hokageho?“
„Jasné ťa tam aj zavedieme. Len už poď.“ Tak sa spolu vybrali na cestu k Hokagemu.
Naruto stále niečo preberal s Kakashim keď im niekto zaklopal na dvere.
„Vstúpte“ zvolal Kakashi a do miestnosti vstúpil Yosuke.
„Prepáčte že vyrušujem Hokage sama, ja som prišiel len tu to za senseiom.“ Kakashi sa nestačil diviť, Naruto a sensei? To mu nejako nešlo do hlavy. No ale nechal to tak.
„Sensei vadilo by vám keby som sa poprechádzal po dedine?“
„Nie v pohode len zajtra buď ráno o ôsmej pred východnou bránou, spať budeš síce u mňa v byte. Teda ak ho tu ešte mám.“ Pozrel sa na Kakashiho a ten sa len pousmial.
„Keby niečo tak sa opýtaj na cestu.“ A podal mu papierik s adresou.
„Hai sensei.“ Potom odišiel
„No kde sme to skončili?“ opýtal sa Naruto a pokračovali v debate, ešte asi takú hodinku. Potom Naruto išiel ku sebe domov, tam však bolo upratané a všetko v poriadku. To ho samozrejme prekvapilo. Ale veľmi nad tým nerozmýšľal a išiel si ľahnúť zajtra totiž začína náročný deň.