Dcéra Nidaime Mizukage - Diel III.

Diel III. – Idateho hrdosť

Na povel kapitána Kanameho som sa rozbehol chodbou na pravej strane. Terén chodby ma dosť prekvapil. Steny boli mokré a trochu mazľavé. Neboli zrovna moc príjemné na dotyk, obzvlášť pre mňa. Z duše som totiž nenávidel všetky mastné a mazľavé veci, ako náhle som sa niečoho takého chytil, cítil som sa celý nesvoj.
„Ešte šťastie, že tu mám so sebou svoj šťastný uterák,“ pomyslel som si a dôkladne si doňho utrel ruky. Bolo mi síce ľúto, že si zababrem, pre mňa tak dôležitú vec, ale zúfalé situácie vyžadujú zúfale riešenia.
Chodbou som kráčal dobrú polhodinu, kým sa jej terén zmenil. Teraz sa po stenách ťahali aj nejaké zvláštne rastliny a úzka chodba, ktorou som kráčal sa rýchlo rozširovala.
„Zvláštna jaskyňa,“ zamrmlal som si sám pre seba, keď som sa boril vo vode, ktorá mi dosahovala po kolená. Okolo nôh sa mi obtierala kopa rýb a iných živočíchov. V kútiku duše som dúfal, že tieto vody neobývajú žiadne pijavice a ani krvilačné zabijaky alias ľudožravé ryby. Strach zo mňa hneď opadol, keď som zazrel v diaľke kruh bieleho svetla. Rozutekal som sa za ním ako starý opilec za saké.
Vystúpil som na obrovské voľné priestranstvo uprostred lesa. Voda, ktorou som sa ešte pred malou chvíľou brodil, bola prameňom krátkej ostrovnej rieky. Síce som bol pri pramení, no rieka tu bola neobyčajne široká a aj hlboká. Keďže som sa brodil už po pás vo vode, použil som chakru v chodidlách, ktorá ma vyniesla na hladinu vody, na ktorej som teraz s ľahkosťou pohyboval. Oproti mne sa z vody zrazu vynorila silueta, ktorá sa za pár sekúnd sformovala do ženského tela. Žena mala dlhé hnedé vlasy, ťahajúce sa až k vodnej hladine. Do tváre jej nebolo vidieť, pretože mala masku oininov z kirigakure, čo mi prišlo dosť zvláštne. Jej šaty ma moc nezaujali, boli celé dotrhané a z otrasnej látky. Na chrbte mala zavesenú zvláštnu katanu.
„Hmm, kto si? Patríš medzi jednotky oininov? Ak áno, tak sa identifikuj!“ nesmelo som riekol. Vždy keď som prišiel do kontaktu s cudzou ženou, bol som neuveriteľné strémovaný. Studený pot sa mi začal liať z čela i rúk.
„Nemyslím, že by si potreboval vedieť, kto som. Aj tak nie si ten, s kým som sa chcela stretnúť,“ povedala neuveriteľne chladným hlasom a spoza chrbta vytiahla žiarivo biely meč, na ktorom konci rukoväte, bola uviazaná biela stuha s korálikmi. Pri otáčaní s ním stuha vo vzduchu jemne povievala a koráliky veselo rinčali. Nestihol som ani slovne reagovať a žena už prudko vyrazila z miesta, mieriac svojou krásnou katanou na môj obnažený krk. Kov len tak zasvišťal. Uvedomil som si, že keby som útok neodrazil svojou krátkou katanou, zabila by ma jediným úderom.
Boj pokračoval ďalej. Snažil som sa poodhaliť nejakú jej slabinu, no zdalo sa, že ona nič také nepozná. Za celý čas neurobila ani jeden chybný pohyb a jej útoky a obrana boli dokonale načasované.
Jej bojová technika ma behom chvíle vyčerpala, zatiaľ, čo ona sa správala, akoby len tancovala s katanou v ruke. Stihla ma už dvakrát poraniť, na pravej ruke a nohe. Práve tie v boji najviac používam. Rýchlo si všimla, že mi nezostáva moc síl. Oťaželi mi viečka a moje pohyby sa výrazne spomalili. Ladným pohybom mi vyrazila môj meč z ruky, pričom mi aj skoro sekla do krku. V poslednej chvíli som však stihol uhnúť, takže to schytala moja oinin maska, ktorá sa rozpadla na dve časti, predelené dokonale rovným rezom.
„Keď nezabralo moje taijutsu, vždy ešte môžem skúsiť ninjutsu,“ pomyslel som si a hodil po kunoichi dva kunaie, aby som odpútal jej pozornosť a mohol medzi nami zväčšiť vzdialenosť, nutnú pre moje jutsu.
V rýchlosti som spravil šesť pečatí a skríkol:„Doton - Yon Kusari no Jutsu!“ (živel zem – technika štyroch reťazí) Okolo ženy sa zdvihli štyri mohutné kamene, z ktorých sa uvoľnili reťaze a kompletne ju spútali. Prišlo mi zvláštne, že sa žena ani nesnažila ubrániť alebo uhnúť technike.
„Technika ako táto ma nezastaví, drobček,“ zasmiala sa a bez akýchkoľvek pečatí, reťaze rozbila, akoby boli z ľadu. Uvoľnila sa zo spútania a svojím shunshinom, sa mi dostala behom stotiny sekundy za chrbát, pričom mi kopla nohou do brucha. Náraz som zbrzdil svojimi rukami, vtedy mi bolesť v poranenej ruke stúpla na maximum. Znova sa ku mne priblížila, pričom ma chcela seknúť svojou katanou. Bol som nútený chytiť rukovať jej meča oboma dlaňami, pretože jednou by som švih určite neudržal. Síce bola táto žena štíhla, no jej fyzická sila sa rovnala hocijakému mocnému shinobimu.
„Teraz si zrejme myslíš, že si ma dostal a nebudem môcť použiť svoje ninjutsu. Máš, ale smolu chlapček,“ znova povedala tým svojim posmešným tónom a na moje prekvapenie začala tvoriť pečate jednou rukou a jemným štýlom povedala: „Hyouton – Gokusha no Hebi!“ (živel ľad – hadie väzenie) Okamžite sa okolo mňa omotali hrubé hady z ľadu, ktoré ma rýchlo paralyzovali, a tým mi znemožnili akýkoľvek pohyb. Kunoichi odo mňa odskočila a kochala sa pohľadom ako mi hady drvia kosti. Cítil som ako sa láme každá kosť v mojom tele, dokonca aj tie, o ktorých som nemal ani páru. Od bolesti som chcel vykríknuť, no kosť mi tlačila na bránicu, takže som vydal len slabé chrčanie. Cítil som, že už zrejme prichádza môj koniec. Vždy som si myslel, že si posledné sekundy života užijem, no tu sa nedalo hovoriť o pôžitku. Zmieril som sa s tým, premietal som si celý svoj život.
„Stál vôbec za niečo?“ kládol som si otázku. Nedokázal som ani štvrtinu toho, čo som si zaumienil. Myslím, že bude lepšie, keď teraz v pokoji odídem, akoby som v ňom mal pokračovať ďalej. Nemá zmysel pokračovať v detinskom živote. Posledný krát som sa nadýchol...
„Nezomieraj! Ty musíš prežiť! Nesklam všetkých, ktorí ťa majú radi!„ ozval sa silný hlas v mojej hlave. Boli to len obyčajné slová, no práve tieto obyčajné slová mi dodali znova chuť k životu.
„Hej, žena! Musím ťa sklamať, tu nehodlám zomrieť!“ skríkol som na ňu, ako som najviac vládal a vytiahol svoj najväčší posledný tromf.
„HASSHIN NO RYUUSHI!” (kmitanie častíc)