We are in the War 02

-------------

Ostávam v tomto meste. Prestávam sa modliť. Pretože všetko čo som mal, umrelo spoločne s mojimi modlitbami. A ona pomaly prichádzala. S ružou vo vlasoch. S mesiacom za chrbtom. Vzala moje ruky a vytiahla kolená z krvi.

A v základoch toho mesta, ukázala že nemá žiadne zľutovanie. Otvor svoje oči, povedala. Môžeš ďalej plakať, ale ja ti oči neotriem. Táto časť, nebude bolieť. Vidím ťa stáť, ale si pre mňa príliš ďaleko. A čím ďalej si, tým si mi bližšie.

Dokázala mi lámať kosti len z pohľadu. O samote zanechala všetky moje spomienky. Akoby som spal tisíce rokov. Skutočne na mňa myslíš, kde sú teraz moje úsmevy, kde chodíš spávať? Kam sa podiem, až odídeš? A čím si ďalej, tým si mi bližšie.

Potichu si mi dokázala spretrhať bubienky. Nežnosťou si ma zbila. A moja pýcha ostala v tej krvi po mojej rodine. Nechcem opúšťať toto miesto. To, kde si ma zrazila na kolená.

Skáčem cez karmínový oheň, dole útesom, vždy len za tebou. Padám už príliš dlho a nemôžem sa dotknúť dna. Toto je trest za to, čo som urobil? Nekonečné ticho. A čím si mi ďalej, tým bližšie sa k tebe cítim. Moje tiché svedomie a vina...

A teraz si mi bližšie. A vždy ďalej... a príliš ďaleko na odpustenie viny. A príliš ďaleko aby som počul svoje boľavé svedomie... je ticho.