Vločka - 5.kapitola

Hľadel do neba a premýšľal, aký by bol jeho život iný, keby sa nestal shinobim. Či by vôbec bol schopný žiť inak, než takto.
Mať ženu, deti, netrápiť sa nad tým, či ho na nejakej misii zabijú, či zabije on niekoho. Nemyslieť na nepriateľov Konohy...

Pohľad mu padol na ňu. Miu. To meno... Ďalší kus skladačky k nej a predsa od zloženia celého obrázku bol ešte ďaleko. Tisíce malých kúskov a on je niekde na začiatku.
Chce ísť vôbec ďalej? Usmial sa. Nevediac prečo, ale chce. Zaujímala ho, priťahovala, lákala ako lačnú zver potrava, potreboval sa o nej dozvedieť viac.

Nechápal sám seba. Bola niekým, kto by ho nemal zaujímať. Nepriateľ, odsúdenec idúci na popravu. A predsa sa tak na ňu nedíval, nebral ju ako niekoho takého.

Prečo zachránila to dieťa? Prečo sa nechala tak hlúpo chytiť? Obetovala sa pre niekoho cudzieho a to má byť tá slávna vrahyňa? Nie, tu mu niečo nesedelo. Nevedel však čo.
Musí na to prísť, kým sa vrátia do Konohy, to vedel. Lebo potom, potom už bude neskoro na akékoľvek skladanie.

Do očí sa mu vkradol akýsi tieň. Jeho pohľad sa od nej neodvrátil ani na sekundu, celé hodiny ako držal stráž, bol pripútaný na nej.

Nadránom otvorila oči. Oddýchnutá a z nejakého dôvodu sa cítila aj dobre. Pretočila sa na bok a zbadala, že sa na ňu díva.
„Stalo sa niečo?“ Nepáčil sa jej ten uprený pohľad, ktorým ju prepaľoval. Z časti ľutujúci, z časti tajomný. Bola z neho celá nesvoja a to sa jej nestávala často.
„Nič,“ pokrútil hlavou a postavil sa. „Ako sa cítiš?“ Už sa na ňu nedíval, ale hľadel niekam dopredu.
„Um, dobre.“ Vstala aj ona.
„Tak vyrazíme,“ obrátil sa a pokynul jej, aby vykročila k ostatným. „Naruto, Sakura, Sai, onedlho vyrážame znovu na cestu. Dajte na Vločku chvíľu pozor, hneď sa vrátim,“ ani nepočkal na odpovede a zmizol medzi stromami.
Miu sa ani nepohla, keď prešiel okolo nej. Čo je s ním? V noci bol iný a teraz... Nechala myšlienku odplávať a radšej sa venovala jedlu, ktoré jej podávalo to ružovovlasé dievča.

„Ako sa cítiš?“ Sakura sa na ňu zadívala skúmavým pohľadom.
„Dobre. Pripravená vyraziť.“ S mierne posmešným tónom odvetila Miu.
Sakura na nej videla, že s ňou nebude reč, a tak radšej odišla za Narutom a Saiom, ale stále tak, aby ju mala po ruke.
Ale Miu to bolo jedno. Hlavou sa jej preháňali aj iné veci, než útek. Prečo nie je na oblohe ani jeden mráčik? Keby som bola silnejšia, možno by som skúsila privolávacie jutsu, ale takto... Musím čím skôr byť úplne zdravá. Hoci... Pohľad jej padol na stromy, kde zmizol Kakashi. Už len kvôli nemu musím byť zdravá na sto percent, inak to nezvládnem. A do Konohy ísť určite nechcem. Ešte to by tak chýbalo, aby sa mali čím chváliť. Ako chytili a nakoniec popravili slávnu Vločku. No to určite. Odfrkla si znechutene.
Takú radosť im neurobím. Nie. Ja sa dostanem preč a konečne im vrátim to, čo si zaslúžia. Len preto predsa žijem a to ma poháňa vpred.
Ani Kakashi, ani nikto iný to nezmení. Kakashi... Pohľad jej znovu zaletel medzi stromy. Čo malo znamenať to ráno? A ten minulý večer? Tie zvláštne pohľady, otázky... Prečo ho nemôžem vyhnať z hlavy?

Prečo som váhal? Poslať Pakuuna so správou, kde sme, je predsa úplne bežná vec. Ale prečo mi potom tak zvláštne zvieralo hruď? Asi mi to už začína liezť na hlavu, celá táto situácia. Uškrnul sa pod maskou.
Potrebujem už oddych. Začítať sa na chvíľu a zabudnúť na svet.

Ako kráčal späť k táboru, hlavou sa mu neustále preháňali myšlienky na Miu a jej život. Niečo mu na tom neustále nesedelo a on chcel naozaj veľmi zistiť, čo to je. Rád mal vždy vo veciach jasno a neistota mu hrozne vadila.
Keď už nebol ďaleko, začul hluk a výbuchy. Rozbehol sa a po chvíľke zbadal Miu, ako zápasí so svojimi strážcami.

"Čo sa tu dopekla deje?!" Jeho zvýšený hlas stačil na to, aby nepokoj utíchol. Všetci sa obrátili na Kakashiho.
"Nič," Miu si, ako keby sa nič nedialo, sadla na zem a úplne ich ignorovala.
Sakura mykla hlavou. "Chcela nám vziať zbrane, keď si myslela, že sa nedívame."

Hatakemu preletel pohľad z nich na Miu a späť. Potom si len povzdychol. "Vydáme sa na cestu." Prikročil k Vločke, postavil ju na nohy a mlčky jej pokynul, aby vykročila pred ním.

Išli celé hodiny bez slova. Sakura, Sai a Naruto vpredu dávali pozor na hocijaký náznak nejakého prepadu, pasce. Ale nič také im nehrozilo.
Zatiaľ Kakashi a Miu, mlčky idúci vedľa seba, vrhali letmé pohľady jeden po druhom.

"Čo stále máš?" Nevydržala to už žena. Ten chlap ju privádzal do rozpakov, čo sa jej ešte nikdy nestalo. Vďaka nemu bola nervózna a nevedela premýšľať o ničom inom, len o ňom.
"Uvažujem..prečo je niekto ako ty, taký obávaný nepriateľ. A čo je za tým, že ťa chcú vidieť skoro všetci mŕtvu. Mne neprídeš ako niekto, koho by sa báli celé národy." Hatake videl, ako stisla pery a odvrátila od neho hlavu. "Takže mi to nepovieš?"

Pozrela sa nad seba. Slnko už bolo skoro na západe. Od rána ubehlo toľko času a prešli už veľkú diaľku. Tušila, že čoskoro budú v Konohe. Síce to už nič nezmení, ale niečo by som mu povedať hádam aj mohla.

"Pochádzam zo silného klanu na severe. Bál sa nás každý. Keď začuli meno "Naotake", utekali najrýchlejšie ako vedeli. Vďaka tejto povesti sme mali síce veľa nepriateľov, ale zároveň aj mnohých spojencov. Tí sa nás však postupom času začali tiež báť. Spájali sa s našimi nepriateľmi, až jedného dňa na nás zaútočili. Mala som desať rokov.
Bola to obrovská presila a vyvraždili celý náš klan. Nešetrili nikoho, vyplienili všetko. Mjich rodičov mi zabili pred očami, rovnako ako aj brata a sestru. Mňa si nechávali na koniec. Práve vtedy však prišl veľká snehová búrka, vďaka ktorej som ušla.
Sľúbila som si, že keď zosilniem, nájdem a zabijem každého, kto tam bol. Bez výnimky. Odvtedy už ubehlo dvanásť rokov a väčšina z nich je mŕtva. Tí, čo žijú, ma lovia ako štvanú zver. Až sa im to teraz podarilo." Zasmiala sa trpko.

Kakashi na ňu len hľadel. Nevedel, čo na to má povedať. Čakal hocičo, ale toto nie. Naotake. O tom klane počul, síce len mlhavo, ale dobre si spomínal, ako mi jeho sensei rozprával o tom masakry. "Miu," šepol a chytil ju za plece. Chcel ju utešiť, ale sa aj bál, nechcel urobiť niečo, čoho by potom ľutoval.
Striasla jeho ruku. "Nemusíš so mnou súcitiť. Stalo sa to už dávno. A ja svoju pomstu dosiahnem, to viem." Pozrela sa pred seba. "Tak už vieš, čo si chcel. Teraz mi daj pokoj." A pridala do kroku? aby nemusela ísť s ním. Netušila už však, že tým, ako sa mu otvorila, sa už niečo zmenilo.