Dernier adieu

Vidíš ma? Tú ktorú si zabil práve?
Zabil? Veď sedíš pri ňom v tráve!
Aké si mal pravo zabiť ho ty?
Pomsta...staré konflikty...
Zabil si nesprávnu osobu!
A mňa teraz s ním zveš do hrobu...
Nie! Videl som krv na jeho rukách,
prinútil ma trpieť v bolestných mukách,
a že nie je vrah, ty vravíš?
Zabil si ho, i tak to nenapravíš...
Pravdu vedieť chcem!
Ale, čo som skončil už nezačnem...
Pravda by bola pre teba krutá,
nehľadaj jej smutné putá...
Myslíš že ma oslobodí smrť, pravdy zať?
Chcem i to utajené znať!
Tvoj klan...plánovali za temnej noci...
Dostať sa k najväčšej v Konohe moci...
Nevedelo o tom veľa ľudí,
tak tento čin sa mi ťažko súdi...
Jeho úloha- zabiť ich do jedného,
zmeniť sa bez citu vo vraha chladného...
Bez citu však celkom nemohol byť,
keď nechal teba jediného žiť...
Prečo mi to nepovedal? Pravdu- a prečo?
Máš i tu na jeho obranu niečo?
Prial si, na rodinu spomienka nech,
zostane bielejšia ako ten sneh...
Tak prečo ma mučil potom?
Výčitka od teba ho sprevádzala životom,
rozhodla sa ho navždy omínať...
To aby som v dobrom mohol spomínať...?
Vzdal sa života...toku jeho dní...
Nebol by prvý ani posledný!
Pre mier si šat zločinca obliekol!
Kým ty si proste zbabelo utiekol!
Cítim v duši akoby jarný mráz,
smútok, bolesť bodá zas a zas...
Zaslúži si tú poctu, slzy od teba...
Možno...vari mu smrť bolo treba?
Poznal vôbec života šťastie?
I ja viem že to na strome nenarastie...
Spoznal mňa...i lásku a šťastie vari,
veď úsmev žiaril mu na tvári...
Čo budeš robiť teraz ty?
Nemáš pomstu, ani staré konflikty...
Neviem k akej ma život dopraví skale,
a či tam budem mat s dychom na mále...
Odíď... Či chceš hľadieť na naše smutné máry?
Slnko k smrti mi nizučko žiari...
Naozaj chceš zomrieť s ním?
Áno, na smútok sa ťažko hľadá rým,
aby boli pospolu dvaja...
Nedávaj mi meč! Mám ho aj ja...
Vedľa neho chcem spať večne,
i so srdcom prerazeným sečne...
Počuješ ma? Nie, už svedčíš s ním na poslednom súde,
no sľub ti dám- môj brat hrdinom bude,
budete ležať vedľa seba,
keď si a preňho vzdala neba....