Potomok Deväťchvostého 5. - Pečať

„Kakashi?“ ozval sa tichý hlások uprostred pokojného večera.
„Hm?“
„Prečo som iná?“
Bielovlasý povzdychol. Pokynul Kitsune rukou, aby prišla bližšie. Ryšavka vstala z parapety pri okne a prisadla ku Kakashimu na posteľ. Nohy zložila do tureckého sedu a vzrušene vztýčila uši, pripravená poslúchať.
„To sa má tak,“ začal maskovaný a rozmýšľal nad vhodnými slovami. „Si človek, ako ja, ale si aj čosi viac. Si výnimočná. Pozri, svet nie je dokonalý. Nikto z nás nie je dokonalý. Viem, že nezapadáš medzi ostatných ľudí, viem, že ťa to trápi. Naruto na tom bol podobne. Jeho všetci nenávideli len preto, že mal v sebe démona Deväťchvostú líšku. Pracoval na sebe a trval si na svojom sne stať sa výborným ninjom. Teraz je hrdina Konohy a niet dedinčana, ktorý by nepoznal jeho meno. Som si istý, že raz budeš taká, ako on. Musíš len veriť.“ Usmial sa. Kitsune však prestala počúvať pri slovách „Deväťchvostá líška“.
„Čo to je?“ zamračila sa nespokojne. V očiach jej iskrila zvedavosť. „Deväť....chvostová....líška...“ preniesla svojou krkolomnou japončinou.
„Kyuubi?“ nadvihol Kakashi obočie. „To je obrovský démon v podobe líšky s deviatimi chvostmi, Bijuu s najsilnejšou chakrou. Pred šestnástimi rokmi zaútočil na dedinu a bol zapečatený do tela novonarodeného dieťaťa, Naruta.“
Hrklo to v nej. Obrovská líška? Chakra? Naruto? Žeby to videla tam v tej klietke po tom, čo sa jej Naruto dotkol?
„Videla som!“ vyskočila náhle na nohy, stiahla chvost a skryla sa za posteľ. „Líška! Zlá, veľké zuby!“ kňučala so strachom a pri tom takým nesmiernym obdivom, čo cítila.
„Čo si videla?“ Bielovlasý nerozumel.
„Ky....uu! Kyuubi! Videla som!“
„Čože?“ Jeho výraz značne ukazoval, že je zmetený. Ako mohla vidieť Kyuubiho? Vtedy, pri tom incidente...?

Tú noc nemohol spať. Ťažila ho kopa nezodpovedaných otázok okolo Kitsune. Po rozhovore s Tsunade, ktorý včera absolvoval, nerozmýšľal nad ničím iným. Je jej vzhľad skutočne zapríčinený tým, že je nejako spriaznená s Kyuubim? Má takú moc, ako Bijuu? Je to dôvod, prečo mohla vidieť líšku vnútri Naruta? Rozhodol sa ráno to zistiť.
Nad ránom ležal na boku a ticho pozoroval, ako spí vedľa neho. Huňatý chvost pritisnutý k telu, celá schúlená do oddychujúceho klbka stále nečinne snívala. Mal veľa nutkavých chutí oplatiť jej noc pred dvoma dňami a zobudiť ju najmenej tri krát za jeden večer, ale pri pohľade na tú spiacu nevinnosť sa predstava rozplynula v hmlu.
„Kitsune,“ zašepkal, chytil ju za rameno a trochu s ňou zatriasol. „Vstávaj.“
Ryšavka lenivo rozlepila oči, zamručala a pretiahla sa.
„Ráno?“ zažmurkala.
„Áno, už je ráno,“ usmial sa, sadol si a podal jej kelímok s instantným rámenom. Rozžiarili sa, horlivo si ho vzala a za okamih zjedla, veselo vrtiac chvostom. Vysrkala šťavu a oblizla sa plná energie, úplne prebudená.
„Dnes ťa čaká náročný deň, potrebuješ silu.“ Kakashi ju potľapkal po hlave, vstal, podišiel k otvorenému oknu a vyskočil doň v podrepe. „Vieš, čo to znamená byť ninjom?“

Stáli na lúke tam, kde sa Kitsune naučila hovoriť. Tu sa mala naučiť aj využívať chakru. Nechodila do akadémie, preto nemohla vedieť, ako sa správne robia jutsu. Začalo sa to základmi, ako sa učili malé deti. Bushin no jutsu.
„Pozri sa. Urob tieto pečate...“ ukázal jej pomaly rukou všetky tie znamenia. „...sústreď chakru a...“ Vedľa bielovlasého sa objavila jeho presná kópia. Nebol to len obyčajný klon, chcel ju naučiť Kagebushin. Prikývla a zopakovala to po ňom. Kakashi nestíhal valiť oči. Ona vytvorila nie jeden tieňový klon, ale rovno celú stovku! A pri tom nepoužila Tajuu Kagebushin. Koľko by ich asi vytvorila, keby ho použila? Tisíc klonov? Jedno bolo isté. Kitsune mala veľmi silnú a počtom hojnú chakru, ktorú síce vedela použiť, ale nevedela ju ovládať.
„Výborne dievča. Teraz na teba budem útočiť, áno? Vezmi si kunaj a bráň sa,“ vyzval ju pokojne. K nohám jej hodil nôž a vytvoril si ďalšie desiatky klonov.
„A-ale Kakashi...“ zakňučala. Nepáčilo sa jej to, nechcela s ním bojovať.
„Neboj sa, to je v poriadku.“ Úsmevom ju donútil ku pokoj. Povzdychla a stovka jej kópií sa postavila do bojovej pozície. Útok sa začal.
Puf! Puf! Puf! – ozývalo sa odvšadiaľ, ako sa klony jeden po druhom strácali v oblakoch bieleho dymu. Maskovaný sa na ten chaos díval z neďalekého stromu. Za každým doň strieľal nový pocit nových informácií, čo zažili jeho druhé ja tam dole. Kitsune bojovala ako zviera. Nepotrebovala kunaj, klony ničila pazúrmi, ostrými ako britvy. Vrčala a oči jej krvavo žiarili, pripomínalo mu to ich prvé stretnutie. Teraz však nebojovala zo strachu. Bojovala, lebo nemala na výber. Uši a chvost zježené, tesáky vycerené, až v tvári pripomínala zúrivého psa. Jedno Kakashiho ale veľmi znepokojovala. Na hrudi jej skrz oblečenie striedavo svetielkovala čosi červené - pečať, ktorú si na nej obzrel, keď ju tú noc vyslobodil z reťazou. Vyzerala ako Ying-Yang, na svetlej strane bolo päť vyplnených bodov a na druhej tmavej strane bolo napísané Hiraganou - Uvezniť. Do teraz na ňu úplne zabudol, pretože bola v pokoji, čo sa momentálne povedať nedalo.
Ryšavkyne klony začali miznúť jeden za druhým, bez žiadneho útoku či dotyku. Strácali sa a Kitsune bola o chvíľu sama. Čosi nebolo v poriadku, kŕčovito sa chúlila na zemi a stonala. Zamračil sa, zoskočil dole a dobehol k nej.
„Kitsune?“ oslovil ju opatrne a chytil ju za rameno. Otočila k nemu mŕtvolne bledú tvár, po čele jej tiekol pot a po lícach slzy.
„Bolí to....bolí to...“ chrapčala pridusene.
Mračil sa. Vzal ju na ruky a zdvihol ju, preskúmal pohľadom, ale žiadne rany nenašiel.
„Čo ťa bolí, Kitsune?“ opýtal sa znepokojene. Bledla čím ďalej tým viac.
„Hruď...“ vzlykla a zakašľala, po brade jej stiekol pramienok krvi. Kakashiho popadlo zúfalstvo. Takéto niečo ešte v živote nevidel, pomaly z nej odchádzal život. Bolela ju hruď. Hruď.....Tá pečať!

Bolelo to, hrozne to bolelo, pichalo, pálilo... Cítila sa, akoby ju do hrude niekto opakovane bodal nožom. Každú chvíľu vykašliavala kaluže krvi a nevedela prestať. Pred očami sa jej mihotali svetlá, farby a v ušiach zanikali hlasy. Nepočula nič, len svoje kňučanie. Chcela kričať, ale nevládala ani to. Nevládala sa pohnúť. Kiežby to už skončilo...
„Je to moja vina...“
„Neblázni! Nemohol si vedieť, že sa niečo také stane.“
„Tsunade-sama, čo jej je?“
Kakashi ju doviezol do nemocnice a dal zavolať samotnú Hokage. Kitsune potrebovala okamžite akútnu pomoc.
„Hm...“ Blondínkin pohľad neveštil nič dobré. Rukami, ktoré jej žiarili na zeleno, prechádzala nad nahým telom ležiacej ryšavky a röntgenovala jej súčasný stav. „Zdá sa,“ začala. „že pečať sa mala aktivovať pri použití chakry. Slúži na to, aby chakru pohltila a znemožňovala jej používaniu. Lenže ona nerobí len to. Tá pečať ju zabíja zvnútra.“ Po týchto slovách sa Tsunade pohrebne zamlčala a sklopila hlavu.
„Chcete povedať...že umiera?“ Kakashi neveriaco cúvol o pár krokov. „Tak prečo nič nerobíte?!“
„Ani moje jutsu nestačia na to, aby som jej mohla pomôcť. Takéto znamenie som v živote nevidela, neviem čo s tým mám robiť. Musela by som hodiny a hodiny hľadať v mestskej knižnici, zatiaľ čo ona by bola už dávno mŕtva. Je mi to ľúto, Kakashi.“ Položila mu ľútostne ruku na rameno, otočila sa a ticho odišla z nemocničnej izby.
„Ka-ka...shi...“ vydalo zo seba umierajúce dievča a trochu mu stisla ruku, ktorou zvieral jej dlaň. Menovaný sa k nej rýchlo naklonil, len sťažka potláčal slzy. Mala pleť takú bielu, až skoro presvitala.
„Som pri tebe, Kitsune. Všetko bude dobré...“ Upokojoval skôr sám seba než ju. Prečo jej urobili niečo tak hrozného? Prečo jej dali tú smrtiacu pečať?
„Kakashi-sensei!“ Do izby vtrhli traja mladý ninjovia – Tým 7. Donieslo sa im, čo sa deje, všetci mali v tvárach hrôzu.
„Kitsune!“ Vykríkol modroočko, priskočil k lôžku a chytil ju za ramená. „Kitsune! Kitsune, ty nesmieš zomrieť!“ Triasol s ňou, ako o život. Nemal takú oceľovú vôľu, ako Kakashi, fňukal a poťahoval hlien. Plakal horšie, než Sakura.
„Kitsune! Nezatváraj oči! Kitsune!!“
Tma...

Taká ukľudňujúca tma...ticho a....voda?
Prudko otvorila oči a zalapala po vzduchu. Čo sa stalo? Už je po smrti? Sadla si a podoprela sa rukami o zem. V šere svietilo len matné, žlto-orandžové svetlo, odraze vody uzrela svoju tvár. A aj niečo iné... niečo biele. Zuby. Trhla hlavou dozadu a sklopila uši. Pľúca sa jej stiahli a na chvíľu zatajila dych. Znova bola pred tou obrovskou klietkou, za ktorou bol...
„Kyuubi,“ zašepkala. Obrovské červené oči na ňu upierali diabolský pohľad.
„Zase sa stretávame, dievča,“ zahrmel ten strašidelný hlas...