Potomok Deväťchvostého 6. - Chcem svojho otca...

Otočila sa mu čelom a pozerala naňho zdola. Bola oproti nemu taká maličká a on taký obrovský. Kyuubi...
„Povedz mi, čo robí človieča, ako ty tu pri mne?“ Uškŕňal sa od ucha k uchu, v jeho zuboch mohla vidieť svoj odraz.
„Som...Kitsune...“ šepla a vstala zo zeme, po jej obnaženom tele tiekla voda.
„Kitsune...“ Démon si ju obzrel od hlavy až po päty, pri čom sa zdalo, že jeho krivý úsmev sa rozšíril ešte viac.„Poď bližšie, dieťa.“
„Prečo?“ oponovala mu odrazu. Jeho hlas bol tmavý, ako zvuk naladeného violončela. Tmavý a temný, temný ako celý on. Chvela sa, keď na ňu dopadal jeho horúci dych, srdce jej zbesilo búšilo, keď mu hľadela do očí....Strach.
„Je také ťažké prejsť cez tie mreže?“ naklonil hlavu. „Neboj sa, ja ťa neuhryznem.“ Zaškeril sa ako diabol. Očividne sa na jej strachu veľmi vyžíval. „Tak poť, poť ku mne,“ riekol až nebezpečne sladko a vábivo. Ryšavka nasucho prehltla a podišla k mrežiam. Ovanula ju ťažká, silná chakra, z ktorej sa jej zakrútila hlava. Na chvíľu zadržala dych a prekĺzla dnu.
„Aké naivné dievča,“ zasmial sa pre seba škodoradostne a ľahol si, svoju veľkú hlavu mal položenú na tlapách. Ona stála pred ním ani nie na tri metre, pri každom jeho výdychu jej viali vlasy.
„Tak, Kitsune, keď sme sa tu tak pekne zišli,“ začal s falošne priateľským tónom, „povieš mi, prečo si tu?“
„Ja...ja neviem.“ Uprela oči do zeme, keď narazila zrakom na jeho laby. Také obrovské. Neodolala a nenápadne skĺzla pohľadom na jeho líščie telo. Mohutná hruď, svalnaté boky, deväť mocných chvostov čo ležalo vedľa neho... „Sugoi,“ zašepkala užaslo. Hodil na ňu tázavý pohľad, než mu došlo o čom hovorí. Zachechtal sa a v očiach sa mu zalesklo.
„Páčim sa ti?“ olizol si tesáky. „Všetko neznáme vyzerá úžasne.“
Pozerala na neho so zvláštnym, zastretým pohľadom. Chcela sa ho dotknúť. Chcela cítiť jeho srsť na svojich rukách.
„Uvedomuješ si, že ťa môžem kedykoľvek zabiť?“ Výstraha. Určite. Zavrtela hlavou, aby sa dostala z toho podivného tranzu a cúvla o pár krokov. Sklopila hlavu. Keby ju naozaj chcel zabiť, už by to predsa urobil, nie snáď? Mysľou jej v tej chvíli prebehlo jediné.
Ešte som nažive.
Prstami sa dotkla pečate na svojej hrudi. Nebolela ani nepálila, ale zdala sa byť veľmi ťažká. Ťahala ju k zemi.
„Čo to tam máš?“ opýtal sa nezaujato. Kitsune ani nezdvihla hlavu.
„Pečať...“
„Načo?“ zamračil sa.
„Berie mi to chakru. Zabíja ma to...“ sklopila uši a zakňučala. „Ani Hokage s tím nevedela nič robiť...“
Ozvalo sa hrôzostrašné vrčanie. Preľakla sa a pozrela na démona pred sebou. Ceril zuby, srsť mal zježenú, oči mu žiarili tak, akoby bol každú chvíľu pripravený zabiť ju.
„Hokage...“ sykol. „Spolčila si sa s Konohou?“
Roztriasla sa na celom tele. Nemo prikývla, hlas sa jej zlomil.
„Konoha....Štvrtý Hokage ma sem uväznil. Za všetko môže Konoha!“ zareval a vyštartoval po nej svojou tlapou. Natlačil ju na mreže, čo jej vyrazilo dych. Zaskučala.
„Zabijem ich! Zničím Konohu! A zabijem aj teba! Gvrrrrrr!“ Pritlačil viac. Z čeľustí mu tiekol prúd slín, penil zlosťou a cvakal čeľusťami, chvosty okolo neho len tak poletovali, červená chakra sa rozprúdila do víru. Znovu zaskučala, mala problém sa nadýchnuť.
„Oto-san, to bolí!“ zachrapčala pridusene. Kyuubi sa zarazil, vrásky zúrivosti vystriedalo neporozumenie.
„Ako si ma to nazvala...?“ sykol neveriaco. Kitsunine vystrašené oči zvlhli slzami.
„Oto-san...“ šepla a potlačila vzlyk.
Ticho. Pozerali na seba a zaryto mlčali. Líščí démon sa po chvíli znovu zlovestne uškrnul a pustil ju zo zovretia.
„Takže ja mám byť tvoj otec?“ zasmial sa. „Nuž dobre, Kitsune. Mám pre teba návrh,“ oblizol si čierne pery.
Ryšavka sedela na zemi, chrbtom sa opierajúc o mrežu za ňou. Hľadela naň stále s rastúcim strachom, triasla sa. Prehltla, aby zahnala to sucho, čo jej zvieralo krk.
„Návrh...?“ šepla.
„Áno, dieťa. Zbavím ťa tej pečate,“ hnátom ukázal na jej hruď, „pod podmienkou, že ma odtiaľto pustíš. A ja budem už navždy s tebou.“ Dúhovky mu víťazoslávne zažiarili, keď prikývla na súhlas. Nemohla odmietnuť, nechcela. Predstava, že bude mať otca...
„Dobré dievča,“ úsmev sa mu pretiahol. So záujmom si obzrel pravú labu, na ktorej mu po chvíli vyrašili dlhé pazúry. Mrskol pohľadom späť na ňu, napriahol sa a vrazil jej ich do hrude...

Vykríkla. Prudko otvorila oči a okamžite si sadla a ohmatala si hruď. Bola celá a po pečati ani známky. Bola preč. Oddýchla si.
„Arigato, Oto-san...“ pousmiala sa. Náhle ju čosi objalo. Ktosi. Niekto s bielymi vlasmi.
„Kakashi?“ pozrela naň zmetene. Na chrbát jej dopadali jeho slzy.
„Kitsune, ty žiješ...“ šepol úľavne. Pohladila ho po ramenách a s chuťou ho objala.
„Hai...“
Kakashi sa napokon odtiahol a vyvalil oči. „Ako to vyzeráš?“
Nechápavo naklonila hlavu. „Nani?“
Miesto odpovede ju zatiahol pred zrkadlo. Až teraz si uvedomila, že bola u Kakashiho doma.
„To som...ja?“ Výstižne napodobila ninjov vyjavený pohľad. Nespoznala sa. Bledá pleť mala slabo orieškový nádych, vyzerala zdravo. Vlasy mala husté a dlhé po členky, ryhy na tvári sa značne zvýraznili. Nechty na rukách vyzerali ako malé, ostré pazúry a mohla sa pýšiť plným počtom svojich chvostov. Mala ich šesť. Bijuu v ľudskej podobe...
„Úžasné,“ vydýchol bielovlasý. Bol mimo, obaja boli mimo. Kitsune sa spamätala ako prvá, pretože si uvedomila, že tam stojí nahá. Sčervenala až po korienky vlasov.
„Na,“ hodil jej nejaké tričko a kraťasi. Poďakovala a obliekla sa.
„Kde je Naruto?“ vychrlila naň odrazu. Kakashi chvíľu len tak stál.
„U seba doma. Prečo?“ nadvihol obočie. Ona si to už pádlovala smerom k dverám.
„Musím ho nájsť. Musím oslobodiť otca. Dlhujem mu to...“ Vybehla von.
„Otca??“ Maskovaný mal v hlave plno otáznikov. Neskoro mu došlo, o čom to hovorila.
„Kitsune, počkaj!!!“

Naruto. Musí ísť za Narutom. Musí sa ho dotknúť. Musí ísť za otcom. Pustiť ho von. Musí. Ale... nehovoril niečo o tom, že chce zničiť dedinu? Nie, to predsa nesmie urobiť!
Ustála pred dverami do domu blondína. Zaklopala a čakala, že otvorí. Nemala dostatok trpezlivosti, tak skočila dnu oknom. Ležal na posteli a tvrdo spal, chrápal a z úst mu tiekla slina. Zachichotala sa.
Dobre, len jeden dotyk.
Potichu sa priblížila a natiahla po ňom dlhé prsty...
„Kitsune, zadrž!!“ Kakashi vyvalil dvere. „Čo to robíš? Nemôžeš Kyuubiho pustiť! Zabiješ tým Naruta a Kyuubi zabije nás!“ naliehal zúfalo.
„Ale ja chcem mať konečne otca,“ zakňučala. „Šestnásť rokov ma využívali...Šestnásť rokov som nemala rodinu...A teraz, keď viem, že mám otca....“ Spustili sa jej slzy.
„Ale to nie je tak celkom pravda,“ povzdychol. „My sme tvoja rodina. Celá Konoha. Chceš ju nechať padnúť?“
Zahryzla si do spodnej pery.
„ ...pusť ma von a budem už navždy s tebou...“ V hlave sa jej ozýval jeho hlas. Zavzlykala.
Oto-san, čo mám robiť?
Naruto sa prebral a nespokojne zamručla.
„Čo to tu....Kitsune-ttebayo???“ zdesil sa. „Ešte spím??“
„Gomenasai, Kakashi...“ vzlykla Kitsune a chytila Naruta za rameno.
„Nie!“ – počula len a všetko pohltila tma.

„Oto-san...?“ šepla a podišla pár krokov po vode. Kyuubiho oči zažiarili za mrežami.
„Tu si, dieťa moje?“ riekol otcovsky s vážnou tvárou. Tu však vystriedal jeho zvyčajný škľab.
„Áno. Môžem sa opýtať...?“ zdvihla k nemu hlavu.
„Čo také?“
„Naruto....Keď ťa pustím, zomrie?“ opýtala sa znepokojene. Zasmial sa.
„Ten tvrdohlavý chlapec nezomrie len tak. Je silnejší než jeho matka - bývalí Jinchuuriki.“
Uľavilo sa jej. „Ale mám ešte prosbu...“ zakňučala.
Démon privrel oči. „Akú?“
„Keď budeš voľný...Prosím, nechaj Konohu na pokoji.“ Prosebne sklopila uši, jej pohľad by nie jednému zasiahol do srdca.
„Prečo by som to mal urobiť?“ zavrčal, nepáčilo sa mu to.
„Je to môj domov. Oto-san, prosím. Urob to pre mňa, pre svoju dcéru. Nechaj tých ľudí na pokoji, nič ti neurobili....“ Ovinula sa chvostmi, akoby sa chcela ukryť pred jeho hnevom. „Prosím...“
Prekrútil očami, ale zase sa len uškrnul.
„Dobre, maličká. Neboj sa, nechám ich nažive. A teraz ma pusť“
Usmiala sa.
„Arigato...“ šepla a urobila znamenie rukou. Nevedela presne čo má robiť, ale tá pečať s tým určite nejako súvisela. Špirála. Jutsu Rikudou sennina.... Nevedela ako, ani prečo, ale cítila silu zlomiť toto jutsu. Ten nával chakry jej to priam šepkal do ucha. Znič tú pečať...
Krvavočervená chakra jej zahalila celé telo, vlasy jej viali v rovnakom rytme, ako okolie bičovala chvostmi. Očné bielka nabrali čiernu farbu. Sústredila sa tak veľmi, až vycerila zuby, keď sa snažila nazbierať čo najviac chakry. Neľudsky zavrčala.
„Ozajstný potomok démona....“ zašepkal si Kyuubi pre seba a spokojne na ňu hľadel s krivým úsmevom.
Tá chakra pálila. Na jej tele sa zobrazovalo čoraz viac a viac škrabancov, tiekla jej krv. Nevnímala to, vedela, čo robí. Sústredila sa na jeden jediný bod, na špirálu. To je slabina toho vezenia. Cítila, ako sa jej chakra prelína s chakrou Kyuubiho. Dával jej svoju silu. Ale keď sa tak stalo, ovládol ju pocit nenávisti a chuti ničiť. Taká hrozná krvilačnosť, tá strašná chuť zabíjať...
Tak toto všetko cítiš, Oto-san? Prečo chceš, aby som to cítila aj ja?
Stiekli jej krvavé slzy. Zavrela oči a snažila sa na to nemyslieť. Špirála....špirála....
Okolie sa zatriaslo, voda sa prelievala zo strany na stranu, mreže začali rezonovať. A pečať začala praskať. Vyslala na ňu ďalší vlnu svojej energie a znovu sa na nej objavili ryhy.
„Výborne, Kitsune.“ Démon ohlušujúco zareval a udrel do mreží plnou silou. Brána sa otvorila, pri čom Kitsune stratila vedomie a padla do vody.

Zakmitala obočím, už pomaly naberala bdelí stav. Všetko ju bolelo, nemohla sa pohnúť. Dalo jej to zabrať oslobodiť ho. A kde vlastne je?
„Oto-san?“ zakňučala a pokúsila sa sadnúť si. Cítila vo tvári vietor, bola niekde vonku. Sedela na skale, na nejakej hore...
Hlavy Hokagov!
Ako sa sem dostala? Nevedela, asi ju sem odniesol on. Niečo ju v ďalšom momente zarazilo. Počula krik, praskanie a výbuchy. Chaos...
Otočila sa a ovládlo ju čisté zdesenie. Kyuubi ničil dedinu. Ničil, aj keď jej sľúbil, že nebude. Tie varovné výkriky ju zaháňali do kúta. Ten strach...
„Utekajte!“
„Kyuubi je na slobode!“