Všetko sa raz končí...

Je nádherné slnečné ráno. Slnko práve pozlátilo steny domu. Človek by si myslel, že sa nachádza v rozprávke. No keď zaostrí zrak a zadíva sa do jedného z okien tohto domu zistí, že to tak ani zďaleka nie je. Scéna odohrávajúca sa za jedným z tých okien bola živým dôkazom toho, že sa nachádzame v realite. Krutej realite. V izbe sa nachádzali chlapec a dievča, teda lepšie povedané muž a žena a o niečom sa rozprávali.
Žene sa po líci skotúľala jedna z množstva sĺz ktoré jej spôsobil on. Ako? Jedinou vetou.
„Odchádzam a už sa neuvidíme.“ povedal kľudným hlasom.Jej život sa zrútil ako domček z kariet.
„Prečo?“ zašepkala. To bolo jediné, na čo sa okrem sĺz zmohla.
„Je to komplikované.“ povedal a chcel si ju privinúť do náručia.
„Nie.“ povedala, odstrčila jeho ruky a zaujala neústupčivý postoj. „Ja chcem, aby si mi to vysvetlil.“
´Čo si o mne sakra myslí? Musím vedieť dôvod! Musím!´ kričala v duchu.
´Je stále rovnaká.´ pomyslel si. ´A preto ju milujem, aj keď by som nemal.´
„Prosím, odpovedz.“ prosila ho a pokúšala sa zastaviť ten vodopád, čo sa jej hrnul z očí.
„Vieš....j–ja...ja....“ nevedel, ako jej to povedať. To ju zarazilo. ´On bol vždy taký strohý, priamy, úprimný... asi sa snaží nájsť tie správne slová...´ pomyslela si a v tichosti čakala, čo jej povie. Dlho bolo ticho.
„Proste musím odísť. Bude to pre dobro nás oboch a keďže sa už nemôžeme stretnúť, prišiel som sa rozlúčiť.“ odpovedal.
„Nechápem.“ Odpovedala pravdivo. „ Hovoríš, že je to pre naše dobro, ale ja viem, že tvojím odchodom sa nič nezlepší, ale len zhorší. Hovoríš, že musíš ísť, ale nepovedal si ani jeden dôvod, prečo nemôžeš ostať. Hovoríš, že sa už nemôžeme stretnúť, ale netušíš, že mi tým trháš srdce a berieš nádej v zajtrajšok. Hovoríš, že si sa prišiel rozlúčiť a teda naznačuješ, že si ku mne niečo cítil, ale neobstálo to, pretože odchádzaš?“
Pozrie sa naňho a on zakýva hlavou, na znak nesúhlasu.
„Tak mi to vysvetli.“ Nalieha s prosbou v hlase.
„Máš pravdu v tom, že som ti skoro nič nepovedal a preto to nedokážeš pochopiť. Ale v niečom sa mýliš. Ja ťa milujem, ale nemal by som.“ nadýchne sa, posadí a naznačí jej aby urobila to isté. Poslúchne.

Znova sa nadýchne a chytí ju za ruku, akoby ju strácal. Akoby sa bál, že od neho odíde. Povzbudzujúco sa usmiala. Snáď päť minút sa pozerali jeden druhému do očí a držali sa za ruky. Jeho oči boli plné bolesti a smútku. Bolelo ju pri srdci vždy, keď ho videla takéhoto, ale stále sa na neho pozerala s tým povzbudzujúcim úsmevom. Pohladil ju po líci a ona zapriadla ako mačka. Rukou sa presunul k jej vlasom a rozpustil ich z jej tradičného účesu. Voľné pramene vlasov jej padali na plecia.
Hltal ju pohľadom a ona jeho tiež. Aj bez slov vedeli, že toto je naposledy čo sa vidia. Jemne ju uchopil za bradu a perami sa dotkol tých jej. Ona zatvorila oči a pootvorila pery. Horeli vzájomnou túžbou. Túžil po jej tele a ona sa mu s radosťou oddala. Hrali sa ohnivú hru. Ale i táto zdanlivo nekončiaca krása a rozkoš má svoj koniec. Vysilený a spotený sa naposledy pobozkali a zaspávali jeden druhému v náručí.
Pritisli sa k sebe čo najtesnejšie a vdychovali vôňu toho druhého. Obaja počúvali tlkot vlastného srdca, ale vedeli, že srdce toho druhého bije rovnako silno a splašene. Tento zvuk ich ukolísaval k spánku. Ona zaspala skôr, pretože nevedela, že ho ráno už neuvidí, že už nebude mať možnosť sa s ním rozlúčiť. Netušila, že ho videla naposledy pred tým, ako zatvorila oči. On to vedel a preto sa na ňu ešte dlho pozeral, až mu oči nevypovedali službu.

Nastalo to osudné ráno. Ráno ktoré malo rozdeliť životy dvoch milujúcich sa ľudí. Prvý vstal on. Pousmial sa nad tým ako roztomilo a nežne vyzerá.
´Je taká dokonalá.´ pomyslel si, ale musel ísť. No po tom, čo sa stalo nemohol odísť bez vysvetlenia. Bez jediného slova. Rozhodol sa, že jej to napíše.
S týmito myšlienkami vstal, prikryl ju, obliekol sa a podišiel k písaciemu stolu. Napísal jej list. Podišiel k oknu a odtrhol jednu ružu, ktorá sa plazila po stenách domu a tým mu dodávala rozprávkový výraz. Ružu spolu s listom položil na posteľ, vedľa nej.
´Je čas odísť.´ pomyslel si s povzdychnutím. Potichu sa vytratil z izby.

Zobudila sa na pohladenie ranných lúčov slnka. Bola hore, ale mala zavreté oči. Rukami šmátrala vedľa seba a hľadala ho. Nebol tam. Otvorila oči a poobzerala sa po miestnosti. Nebol tam. Do očí sa jej tisli slzy. Až teraz si všimla list a na ňom prekrásnu ružu. Bola zvedavá čo jej napísal, preto list bez váhania otvorila.

Láska.
Viem, že som ti sľúbil vysvetlenie. Preto píšem tento list. Keď ho čítaš, asi som už neni pri tebe, ale veľmi ďaleko. Bude lepšie, ak nebudeš vedieť kde. Vieš celý tento prekliaty problém vznikol vďaka mojej rodine. Už dávnejšie som ti hovoril, čo odo mňa požadujú. Ten klan je kre nich všetkých. Preto ma zasnúbili. Áno urobili to a ja do dne neviem s kým. Jediné, čo mi povedali bolo, že je z toho istého klanu ako ja. Preto odchádzam. Nevedel by som žiť bez teba a ani tebe som nechcel spôsobovať utrpenie tým, že by som bol s inou ženou. Viem, že ťa to bude nesmierne bolieť, že odchádzam. Mňa tak isto a to som ešte stále vedľa teba a píšem tento list. Bolí ma, že musím odisť a teba opustiť. Ale nechcem, aby si bola nešťastná. Preto na mňa zabudni a založ si vlastnú rodinu. Ja som neni ničoho takého schopný a preto navždy zostaneš ženou môjho srdca.
Muž, ktorého srdce patrí len a len tebe...

Bol pre ňu všetkým... a teraz je preč... Milovali sa... A už je to fuč...
Ani ona nikdy nezabudne. Vedela, že by toho nebola schopná... Rovnako ako on... A preto budú trpieť... Obaja... Naveky......