Narutov návrat I. - chuuninská skúška 32.

„Rasengan!“ s pokrikom smeroval techniku na nepriateľa. Zradil ma? Uvažoval. Nie! Musím mu veriť! Chce pomstiť Sasukeho, tak ako ja. Presviedčal sa. Musel tomu veriť, bola to jeho jediná nádej, že nepriviedol svojich priateľov do pasce. Nebude dobré ak sa niekto pripletie do nášho boja, keď by mohol pomôcť ostatným. Rozhodol sa.
Itachimu žuchlo v rukáve, roztiahol nohy aby získal stabilitu, otočil sa a neúprosne zasiahol Naruta kunaiom.
„Puf!“ ozval sa pukot zmiznutého klonu. Uchiha však neprestával, sklopil zbraň a rýchlo vytvoril rad pečatí.
„Katon: Goukakyuu no Jutsu,“ nazval techniku a vypľul ju nad seba. Ohnivá guľa naberala na veľkosti a jej horúčava deformovala okolitý vzduch. Uzumakiho klon sa vyparil skôr ako naň ohnivá technika stihla siahnuť. Ďalší Naruto sa objavil pri shinobi z Konohy.
„Itachiho nechajte mne, niečo mi dlží,“ s týmito slovami sa naň znovu rozbehol.

„Sakura-chan. Ja...“ začal Naruto, „Nemohol som tomu zabrániť,“ neubránil sa slze a sklonil hlavu.
„Ale teraz,“ zdôraznil, „Teraz už to bude iné, pomstím ho!“ vyhlásil. „A nie len jeho, pomstím celý jeho klan,“ dodal zo zaťatými zubami a dvihol hlavu. V jeho očiach a hlase niečo cítila. Nebol to však jeho odhodlaný výraz ani nenávisť, iba bezcitný chlad, chlad aký uňho ešte nevidela a ani nečakala že je to možné. Nevedela čo mu má na to povedať.

Sakura potlačila triašku, ktorú pri tejto spomienke pocítila. Toto jej Naruto povedal v prvý deň jeho návratu. Pohľad sa jej zakalil, nevnímala nič iba čiernovlasého člena Akatsuki. Napla svaly a jediné čo ju zaujímalo bola pomoc Narutovi, nie bola to zúrivosť, ktorou chcela Itachiho roztrhať na kusy a rovnako tak každého kto sa jej postaví do cesty.
„Nie,“ zastavila ju Kakashiho ruka, „Ja mu pomôžem,“ vyhrnul si čelenku so znakom Konohy aby tak oslobodil svoj Sharingan, „Tieto boje prinesú mnohé zranenia,“ pozrel jej do očí, „o tie sa, prosím, postaraj ty.“ Spustil ruku a rozbehol sa na pomoc.
„Nepodceňujte nás,“ zachripel Sasori. Jeho chvost neúprosne mieril na bielovlasého ninju.
To bude tesné. Pomyslel si Kakashi. Vo chvíli keď zaregistroval súperov útok skrátil krok, zohol a odrazil sa. Ruky počas toho vykonávali nedávno nacvičené pohyby.
„Raiton: Is'sen!“ Jedovatý hrot už-už dosahoval svoj cieľ, keď v tom sa z obete stal blesk. Číra energia sa preniesla pár metrov, v smere skoku, ďalej kde sa Hatake znovu zhmotnil.
„Čo to-?“ žasla Hokage, „Hmm,“ pousmiala sa pre seba, „Zdá sa, že Naruto nie je jediný čo sa naučil nové techniky.“
„Je čas zapojiť sa,“ zaškeril sa Kisame keď už rukami tvoril poslednú pečať.
„Suiton: Bakusui Shouha!“ pozrel na skupinu Konožanov a temný úsmev mu zdobil tvár. Zo zeme začala vystupovať voda akoby z pôdy vysával všetku vlhkosť. Piata pozrela na svoju žiačku, ktorá prikývla a obe kunoichi sa rozbehli na opačné konce arény. Ohrozovali ich však jutsu s ostatných prebiehajúcich bojov. Ružovláska kútikom oka zachytila ako ponad ňu smeruje zablúdený kunai, z inej strany, no priamo jej do cesty si to k nej mierila veterná technika vydávajúca nepríjemný piskot. Bola si istá, že keby ju to zasiahlo, tak by to pre ňu nedopadlo najlepšie.

„Čo je pre lekárskeho ninju v boji najdôležitejšie?“ opýtala sa rázne Tsunade.
„Dokonale poznať a ovládať liečiteľské jutsu,“ odrepotala mladá Sakura spokojná sama so sebou, že pozná správnu odpoveď.
„Nie. Musí sa vedieť vyhýbať útokom. Ak sa v boji zraníš, kto vylieči teba a ostatných?“ Na túto otázku jej žiačka odpovedať nevedela. „A to rovnako priateľským i nepriateľským. V zápale boja môže nastať situácia, keď nebude čas brať ohľady na spojencom, čas keď im musíš dôverovať na toľko, že sa nedajú zasiahnuť.“

Ružovlasá kunoichi nápadne spomalila, dostúpila pootočenou nohou, koleno zohla viac ako je to v behu bežné a odrazila sa. Vo vzduchu sa otočila, kunai jej zasvišťal len pár centimetrov od očí, skok dokončila saltom vzad a dopadla na stenu arény. Pozrela na opačnú stranu, kde v rovnakom postoji videla senseia, nečakala vstala napriahla päsť a rozbehla sa koľko jej dĺžka múru dovolila.
„Shanaró!“ skríkla a obe kunoichi zasiahli zem v rovnakom okamžiku. Arénou zaznel mohutný úder, zem sa triasla, od oboch pästi sa ako nezastaviteľne hady šírili praskliny, postupne sa zväčšovali až sa ich konce spojili. Takto vytvorená roklina sa rozširovala a spĺňala svoj údel, všetká voda sa vylievala do nej.
„Kuchiose no Jutsu!“ Privolaná žaba iba pozrela na svojho majstra a čakala na pokyn. Vyvolával ju iba vo chvíľach keď mala zaútočiť, taká bola ich dohoda, žiadne tréningy, tie už mali dávno za sebou. Zároveň tým zamedzili stratu času dohadovaním, pri útoku je najdôležitejšia rýchlosť.
„Ten modrý s veľkým mečom na chrbte,“ oznámil počas tvorby pečatí. Privolané zviera sa otočilo k cieľu a Jiraiya jej položil ruku na chrbát.
„Katon: Gamayuu Endan!“ olejová strela ponorená v plameňoch neúprosne mierila na člena Akatsuki.
„Takýto útok na mňa účinkovať nebude,“ oznámil, rozkročil nohy kvôli stabilite, bleskovo siahol po Samehade a postavil ju do cesty techniky Sannina.
„Suiton: Mizzu Doragon!“ jednoduché zvolanie techniky sa tentoraz ozývalo s Hinatiných úst. Vo vodnej rokline uprostred arény sa zjavil nepatrný pohyb. Odrazu bol pohyb od jedného konca k druhému badateľný niekde v polovica sa to začalo vynárať a technika nadobudla podobu. Drak vyletel a elegantne kľučkoval pomedzi shinobi ovládaný čiernovláskou, mierilo na sivovlasého ninju a jeho žabu, ale skôr ako ich stihol zasiahnuť prudko zmenil smer k oblohe. To však nebola jeho jediná odbočka už o chvíľu mieril kolmo na Kisameho. Ten mal až doteraz zakrytý výhľad Jiraiyovou technikou. Zviera zrevalo a plnou silou narazilo do svojej obete.

„Tak čo je také dôležité, že si ma musel vytiahnuť zo štúdia pre moju ďalšiu knihu? Chceš tréning navyše?“ usmial sa. Sedel na kamenej podobizni Yondaimeho, pred ním stál Naruto a sledoval pokojný život v Konohe. Bol vážny a vyzeral akoby nevnímal nič okrem svojich myšlienok.
„Chcem ťa o niečo požiadať, Ero-sennin.“
„O čo ide?“ tón v jeho hlase sa mu nepáčil.
„Počul som plán proti Akatsuki,“ oznámil potichu, otočil sa k svojmu senseiovi so starosťou na tvári, „Postaráš sa, prosím, aby sa Hinate nič nestalo?“
„Tak o to ide,“ konečne pochopil čo od neho chcel, „Nebol si to náhodou ty, ktorý trval na tom aby sa zúčastnila?“ Uzumaki sa otočil späť na Konohu, no nedíval sa na ňu, hľadel niekam ďaleko kam nemohol nikto iný vidieť. Sústredil sa na svoje spomienky, snažil sa ich zorganizovať a uvažoval ako by mal začať.
„Kvôli mne je v takej situácii v akej je,“ priznal.
„Ako to?“ nechápal jeho spoločník.
„O útoku Akatsuki som sa Dozvedel už počas chuuninskej skúšky, len som nevedel kedy presne zaútočia, tak som ju požiadal či by neprehrala,“ povedal akoby ho každé slovo bolelo, „Netušil som koľko toho zaviním.“
„Prečo?“ ostal prekvapený Sannin.
„Trénoval som s ňou. Ty si ju nevidel, je úžasná. Jej schopnosti, jej možnosti sú jedinečné, jedny z najlepších aké som videl. Myslím, že by sa mi mohla vyrovnať,“ v jeho tvári bol vidieť úžas, no hneď na to ho nahradil smútok. „Nadchlo ma to až príliš. Myslel som si, že nebude nikomu divné keď budeme celý čas spolu, aj počas útoku Akatsuki, veď spolu chodíme. Naozaj ju mám rád,“ na tvári sa mu mihol úsmev, keď si na to spomenul. „Vedel som, že ju budú podceňovať, čo by nám zabezpečilo výhodu,“ objasnil.
„Chápem, a teraz to ľutuješ,“ konštatoval.
„Ľutujem,“ prikývol Naruto.
„Tak prečo si ju nepresvedčil aby ostala v bezpečí?“
„Chcel som, naozaj som chcel, ale... ani to, že by sa nezúčastnila boja s Akatsuki jej nezaručovalo bezpečie. Prehrou si totiž zaistila nenávisť klanu. Ohrozujú ju a je možné, že sa im ich zámer podarí,“ v duchu si premietal súboj s Hanabi a Nejiho útok, no senseiovi to radšej nespomenul. Jiraiya vstal a položil žiakovi ruku na plece.
„Postarám sa o ňu.“

„Dobrá práca,“ pochválil ju.
„Ď-ďakujem Jiraiya-sama,“ zakoktala sa. Sannin sa k nej otočil aby ju podporil aj úsmevom. Pohľadom však zbadal čosi čo mu nahnalo hrôzu. Chvíľku ich nepozornosti sa snažil využiť ďalší nepriateľ. Jedovatý chvost už-už siahal po svojej obeti.
„Pozo-!“ naťahoval sa za ňou rukou aby ju odsotil. Nestihol to však ani dopovedať, akoby odnikiaľ sa tam zjavila Tsunade. Pri dopade päsťou zasiahla protivníkovu zbraň. Tlmený úder vystriedal praskot, drevený chvost sa rozpadol na triesky. Neostalo však len pri tom. Tento útok bol súčasťou väčšieho.
„Shanaró!“ s bojovým pokrikom zvolala ružovláska a päsťou plnou nahromadenej chakry zasiahla maskovaného útočníka. Zdalo sa akoby to na jeho telo nemalo žiadny efekt, chvíľu. Rovnako ako pri chvoste aj tu sa ozval praskot, bol však o niečo tvrdší, akoby praskala skala, nenasledovalo roztrieštenie. Telo nepriateľa sa zosunulo ako podkopaný dom. Pod tlakom útoku to vyzeralo ako zašliapnutie slimáka. Miesto zavalil prach a okolie tela sa naplnilo prasklinami v zemi.
„Dvaja zložený, dvaja ostávajú,“ konštatovala Sakura.
„Musím Vás pochváliť,“ ozval sa neznámy hlas. Všetci v aréne vrátane Akatsuki spozorneli.
Sú tu aj ďalší? Zhrozila sa Haruno.

Medzitým pred arénou.

Musím zistiť o čo ide. Rozhodol sa Chouji. Stál prikrčený v kríkoch pred arénou, zápas sa ešte nezačal. Schovával sa tu už od rána aby nič nezmeškal. Videl ako do arény vchádzajú účastníci a ostatný. Chvíľu na to počul hlasy, to zrejme oznamovali výsledky, potom nastalo znovu ticho, asi prebiehali ešte nejaké prípravy na Narutovu skúšku. Potom začul zvuky boja, nedalo sa to nijako zistiť, ale Chouji si bol istý, že jouninská skúška sa už začala. Vidieť tak ten súboj. Už sa chystal pozrieť keď mu v tom zabránil pohľad na strechu arény. Stáli tam dvaja neznámi. Mali slamené klobúky a čierne plášte s červenými obláčikmi, Akatsuki. Z bojiska sa ozývali ďalšie a ďalšie údery, a k ním sa pridali noví dvaja.
Štyria? Strach mu zovieral žalúdok. Podvedome zatajoval dych. Nech už boli akokoľvek ďaleko, jeho rešpekt pred nepriateľom bol obrovský a strach nezaostával. Odrazu niečo prerazilo stenu arény a jeho to minulo o pár centimetrov, strhol sa. Roztriasli sa mu kolená, na čele mu vyšli kvapky potu, toto rozhodne nečakal. Srdce sa mu rozbúchalo ako divé, strach ho paralyzoval. Odvážil sa pozrieť na strechu, jeden z nepriateľov akoby sa mu díval do očí. Akamichi sťažka preglgol.
Čo teraz? Ak ma naozaj vidia a nebudú chcieť svedkov, tak som skončil. Utečiem? Uvažoval. Nie! Som ninja, ninja z Konohy! Ninja, ktorý nikdy neopúšťa svojich priateľov. Presviedčal sa. Zostanem a budem bojovať. Pevne sa rozhodol. Ovládol triašku prechádzajúcu jeho telom, pripravil sa na boj. Z arény sa ozval obrovský rachot tvorený množstvami úderov rovnakých ako ten, ktorý ho skoro trafil. Akatsuki pozreli do arény, jeden z nich niečo povedal a zmizli. Nebo nad kolosálnou budovou zatienili obrovské piesočné kvapky. Kam zmizli? Znova ho zachvátila panika, otáčal sa a čakal útok. Neprišiel. Hľadel na miesto, kde pred chvíľou stáli a dúfal, že sa tam objavia. V tom začul hlasy v aréne, pochopil. Pozbieral odvahu a opatrne vyliezol na strechu. Pohľad z nej mu prezrádzal, že boje sú už v plnom prúde, dokonca sa už stihli zbaviť dvoch z nich.

„Už je to dlho čo niekto dokázal zničiť Hiruko,“ uznal červenovlasý mladík.
„Takže toto je skutočná podoba majstra Sasoriho,“ konštatoval blondiak.
„Taký mladý a člen Akatsuki?“ zhrozila sa Sakura.
„Celkom obstojný útok,“ pochválil aj Kisame, „Vyzerá to na zábavu.“ Stál neďaleko kráteru, ktorý ostal po Hinatinom drakovi.
Takže sme nedokázali zatiaľ poraziť ani jedného a navyše ako predpokladal Kakashi-san, nie sú len dvaja. Pridali sa ďalší o ktorých schopnostiach ani len netušíme. Uvažoval Shikamaru pričom sledoval všetky súboje z diaľky. Nebol v priamom ohrození útokov a zachovával si chladnú hlavu, čo mu v pokoji umožňovalo rozoberať schopnosti nepriateľov. Presne podľa ich plánu.