Zdvihni svoju zbraň a zakrič: Za silu mena a lásky 5

U tety Shizuko som strávila už tri dni. Vďaka nej som aspoň na chvíľu dokázala prestať myslieť na všetky ťažkosti a trápenia, ktoré mi plnili hlavu. Ona moju prítomnosť využívala tiež. Upratala som každý kúsok jej organizovaného neporiadku v dome. Vravela, že by som jej mala byť zaviazaná, pretože vodiť za nos môjho otca nie je nič jednoduché. Moji rodičia stále nevedeli, kde som a mňa to istým spôsobom uspokojovalo, ale na druhej strane aj trápilo. Dobre som vedela, že by som teraz nezniesla ich reči a pokusy, aby ma odhovorili od šialenstva, do ktorého sa podľa nich púšťam.
Prečo sa nechcú pohnúť ďalej a prijať do svojich sŕdc aspoň trochu priateľstva? Tak veľmi by som si to želala. No tiež som vedela, že skrývaním sa u tety Shizuko nič nemôžem vyriešiť a ani im ukázať správnejšiu, lepšiu cestu, po ktorej by sa mali vydať. Pretože tá ich vzájomná nenávisť onedlho zničí úplne všetko. Bude mať následky, aké si teraz ani nedokážu predstaviť. A ja sa tomu pokúsim zabrániť, aj keby ma to malo stáť viac ako život.
Teta Shizuko mi poradiť nemohla. Vravela, že každý raz nájde vo svojom živote niečo, za čo túži bojovať a musí sa s tým vysporiadať sám. Nemyslela si, že dokážem skutočne zmeniť vzťahy našich rodín, ktoré sú poznačené takým dávnym nepriateľstvom. Povedala mi, že sa však mám pokúsiť, ak je to otázka mojej hrdosti a toho, čo chcem naozaj dosiahnuť, no mám byť pripravená na to najväčšie a najhoršie zlyhanie vo svojom živote.
Takéto slová ma nepotešili, ale nemohli ma ani odradiť. Za to aby nastal mier, som ochotná bojovať až do úplného konca...
Otec prišiel za svojou mladšou sestrou opäť. Hlasno búchal na dvere presne ako prvý raz a Shizuko mu za to aj rovnako vynadala.
„Poďme sa radšej porozprávať von.“ Povedala mu, keď začal zisťovať či sa Shizuko nedozvedela o mne niečo nové. Podarilo sa jej vyhnúť sa nebezpečenstvu z odhalenia a obaja odišli preč.
Shizuko sa vrátila až večer a hneď ako vošla do izby, prižmúrila oči, keď ma zbadala.
„Bola si dlho...“ Čudovala som sa, pretože mi vravela, že tieto dni má kvôli mne voľno.
„Ó, myslíš?“ Odpovedala mi ironicky a nahnevane na mňa zazerala ďalej.
„Čo sa stalo? A kde si vlastne toľko bola?“ Spýtala som sa vytočená z toľkého jej zazerania.
„Predstav si, že som ťa spolu s tvojím otcom bola tak trochu hľadať.“
Keď to povedala, prepukla som do takého smiechu až som bola onedlho celá červená.
„Prestaň sa smiať! Vieš koľkých ľudí sme sa pýtali či ťa za posledné tri dni nestretli? Bolo to naozaj otravné a zakaždým som sa musela pred Hisaom pretvarovať, aby nič nezistil.“
„A ty vieš, aká som ti za to vďačná...“ Povedala som jej s úsmevom. Podišla ku mne a posadila sa predo mňa. Ten hnev ju pomaly prechádzal a vystriedala ho vážnosť.
„Hisao mi však oznámil niečo, čo bude zaujímať aj teba.“ Zatvárila som sa veľmi prekvapene a hneď mi na um zišla Itachiho rodina. Teta to si z môjho výrazu uhádla.
„Nerob si nádeje, ich dom sme kvôli bratovi obišli poriadne veľkým oblúkom. Neviem prečo si myslí, že by to bolo to posledné miesto, kam by si sa ukryla. Máš k nim lepší vzťah ako si vôbec dokáže predstaviť.“
„Ale čo také ti otec oznámil?“ Spýtala som sa skôr, akoby začala o niečom celkom inom a na to dôležité by zabudla.
„Ach, áno, áno.“ Spomenula si okamžite. „Je to o tvojej mame. Hisao vraví, že sa kvôli tebe veľmi trápi, a že jej to poriadne škodí.“ Povedala a pokrútila hlavou.
„Zvláštne. Keď sa rozhodla, že mi zničí život nezdalo sa, že jej to robilo zle.“ Shizuko prevrátil oči, keď som si na prsiach prekrížila ruky.
„Neublíži jej, trochu sa o mňa obávať.“ Dokončila som.
„Ale áno, ublíži. Počúvaš vôbec čo ti hovorím? Tvoja mama je tehotná.“ Až mi padla sánka. Trvalo mi zopár sekúnd, kým mi znovu naskočil rozum.
„Onedlho budeš veľká sestra.“ Zaškerila sa na mňa Shizuko. „Preto sa tvoj otec o ňu toľko obáva.“
„No... tak teda... to je veľká vec.“ Vysúkala som zo seba. Bola som viac prekvapená ako šťastná.
„Keby si sa tak videla!“ Spustil sa tetin smiech.
„Myslíš, že by som mala ísť... a upokojiť ju, že som v poriadku...“ Jachtala som stále trochu zaskočená. Teta Shizuko sa prestala smiať a významne na mňa pozrela. Potom prikývla.
„Áno, mala by si ísť. Si tu už tretí deň a ja už naozaj nemám viac síl počúvať tvoje obavy.“ Poriadne som sa zahanbila. Včera som ju neustále zahŕňala svojím strachom o Itachiho. Vravela som jej, aký mám o neho strach, a že ak sa stále nevrátil domov, znamená to, že počas plnenia jeho úlohy nastali nejaké ťažkosti. Sám mi vravel, že bude preč dva dni. No ku koncu sa chýlil už tretí, odkedy odišiel a ja som bola čím ďalej, tým viac nesvoj, pretože kým som bola tu, nemala som odkiaľ zistiť či sa už vrátil a či je vôbec v poriadku. Tetu Shizuko to už poriadne rozčuľovalo.
„Aspoň konečne zistíš, ako sa veci majú. Si tu ako v jaskyni.“
„Ale je tu veľmi teplo a príjemne.“ Povedala som jej a naklonila sa dopredu, aby som ju objala.
„Želám si, aby ti vyšlo všetko tak ako chceš ty, Taki.“
„Ja viem. Veľmi ti za to ďakujem. Nemôžem sa viac skrývať pred ťažkosťami. A okrem toho... musím vedieť či sa už vrátil.“ Shizuko sa na mňa usmiala.
„Tak to má byť.“ Povedala mi a pohladila ma po chrbte.
„Idem sa pripraviť, a potom pôjdem.“ Postavila som sa.
„Dobre, zlatko.“ Povedala, a keď som vyšla z miestnosti, ešte som sa za ňou obzrela a skoro som sa rozosmiala, keď som zbadala, že začala svoj oslavný tanček.

Vonku už bola poriadna tma, tak som si nerobila starosti z toho, že ma pravdepodobne hľadá celá Konoha. Dúfala som, že Fugaku-san nakoniec moju mama nepočúvol a nesnažil sa ovplyvniť Itachiho úloh, aby sa zdržal oveľa dlhšie. Už aj teraz mi veľmi chýbal. Jeho spoločnosť ma tak veľmi upokojovala. Na svoje ťažkosti som pri ňom zabúdala dokonca ľahšie ako pri tete Shizuko, ktorej povaha po čase zmení názor a myslenie každého v jej okolí.
Itachi... Najradšej by som sa s tebou niekde povaľovala pri vode alebo zašla do čajovne na krásne voňajúci a teplý nápoj. Prestala by som rozmýšľať a vnímala by som len to, ako sa zabávame. Chýbali mi dni, ktoré so mnou trávil. Vtedy som cítila taký pokoj. Možno to po čom sa mi tak veľmi cnie, je práve bezstarostnosť...
Neuvažovala som nad tým, čo rodičom poviem. Asi by som mohla nechať hovoriť ich. Koniec-koncov oni spôsobili všetok ten rozruch, ktorý som cítila.
Zastala som pred svojím domom. Zhlboka som sa nadýchla a pripravila som sa, že otvorím dvere, keď som začula ich hlasy. Z pootvoreného okna sa zvuk šíril dostatočne jasne, aby som mohla počuť ich rozhovor. Teta Shizuko mala pravdu.
„Hisao, mi sme ju sklamali, podviedli...“ Mamin hlas bol naozaj utrápený. „Myslíš, že je v poriadku?“
„Tak tým som si istý. Je síce slabá a trochu naivná, ale postarať sa o seba vie.“ Otcove slová ma zaboleli. Nemal o mne veľmi vysokú mienku. Vedela som, že nie som silná, ale počuť to priamo bolo iné.
„Prestaň sa trápiť. Možno to tentoraz bude celkom iné a podarí sa všetko, čo si chcela.“ Otec akoby sa usmieval. Mne teda do smiechu nebolo.
„Oveľa menej tvrdohlavé a zaťaté, s väčším zmyslom pre silu... Chcem mu odovzdať všetko čo viem. Zdedí schopnosti svojich predkov a ja budem konečne hrdý...“
Rozbehla som sa preč s rukami na ústach, aby som umlčala vzlyky. Otec so mnou nikdy netrávil toľko času, aby ma niečo učil. Nemal dôvod sa so mnou zaoberať, nemal dôvod, byť na niečo hrdý... Vkladal do svojho druhého dieťaťa väčšiu dôveru ako kedy do mňa.
V skutočnosti si prial mať dieťa, ktoré by zdedilo silu našej rodiny a svoje meno by mohlo nosiť s väčšou hrdosťou ako ja. Slabá a naivná, toľko som pre neho znamenala?
Utekala som, až kým ma plač celkom nepremohol. Nebola som ani v polovici hlavnej ulice, keď som zastala a chytila som sa o jeden z drevených stánkov. Musela som byť naozaj hlučná, pretože pár ľudí sa na mňa prekvapene pozrelo. Aj keď bolo už neskoro, zopár sa ich po ulici ešte potulovalo.
„Nee-chan, si v poriadku?“ Pýtal sa ma hlas s obavami.
Trochu som sa utíšila a len som prikývla. Pomaly som sa pohla ďalej.
Kam mám ísť? Teta Shizuko sa so mnou natrápila dosť. Jediné miesto... Jediné miesto, kde by som sa mohla trochu upokojiť, a ktoré som tak veľmi potrebovala...

Chrbtom som sa oprela o stenu pomaľovanú znakmi klanu Uchiha. Ruky som si pritláčala na oči a dúfala som, že zastavím ten strašný prúd sĺz. Pomaly som sa zošmykla až k zemi. Schúlila som sa a objala si kolená. Keď zafúkal vietor, vlasy mi divo viali a keď sa dotýkali zeme, konce sa mi rýchlo zašpinili. Striaslo ma od zimy. Mokrú tvár som si utierala do rukávov, ale bolo to celkom na nič, pretože slzy neustávali. Pocit zbytočnosti ma úplne pohltil. Nikdy nebudem taká silná, aby ma otec uznával. Nikdy nedokážem zmeniť či poraziť nenávisť, ktorá je jednoducho prisilná, aby to moje srdce alebo slová zvládli. Nikdy...nikdy...
Celé hodiny som sa triasla a chlad mi zaliezal až do kostí. Už som nevládala. Vzduch bol ľadový a pri každom nádychu ma rezal v pľúcach ako nôž. Ruky a nohy som mala také premrznuté, že som nimi ledva mohla pohnúť. Už som... skoro nič... nevnímala.
Do môjho pravého boku začalo pomaly prenikať teplo. Myseľ otupená únavou nedokázala prinútiť moje telo k žiadnemu pohybu. Sníval sa mi prekrásny sen. Sen, že ho skutočne počujem.
„Si strašne ľadová.“ Teplo bolo čoraz väčšie. Zaklipkala som očami a zahliadla bledý plášť, ktorý mi zakrýval telo. Ešte viac som sa v ňom schúlila.
„Počuješ ma, Taki? Čo tu robíš? Čo sa ti stalo?“
„Príliš veľa otázok.“ Zamrmlala som sťažka. V hrudi som zrazu pocítila tlak. Prekvapila ma skutočnosť, že moje celkom vyschnuté oči ešte dokázali vyroniť nejaké slzy.
„Môj otec...“ vravela som tenkým hlasom, „nenávidí ma.“ Ďalšie slzy mi stiekli po lícach a kvapli na tenký plášť. „Nikdy na mňa nebude hrdý, pretože som...“ Nemohla som ani dokončiť.
„Zoberiem ťa domov, Taki, tak už prestaň.“
„Ja sa nemôžem vrátiť domov.“ Vravela som zmätene a omámene zároveň. Zacítila som pod sebou ruky.
„Nie k tebe, ale ku mne domov.“ Povedal tichý hlas a ja som stratila zem pod nohami. Prekvapenie ma trochu prebralo. Otvorila som oči a pozrela sa priamo do tej najláskavejšej tváre celej Konohy. Bola tma, ale moje srdce videlo.
„Itachi... ty... si v poriadku?“ Tichý smiech ma zbavil obáv, ktoré ma sprevádzali posledné dni.
„Áno, som. Veď som ti povedal, že budem, nie?“
„Áno...“ Zašepkala som. „Ale aj tak som mala strach.“
Nedokázala som udržať viečka, aj keď som na to konečne mala dôvod. Zavrela som oči s obrovským pokojom v duši.

Bolo mi tak príjemne a teplo. Keď som sa zobudila a rozhliadla sa, ostala som celkom zmätená. Vôbec som si nepamätala, ako som sa sem dostala. V izbe už nebolo veľa svetla. Prespala som celý deň? Vzdychla som si a tvár si zložila do dlaní. Ako môžem byť taká hlúpa? Ani sa otcovi nečudujem, že si o mne myslí všetky tie veci, čo včera povedal.
Spomenula som si, kam som sa v noci vybrala a kde asi môžem byť. Ako som si to mohla dovoliť? Veď Fugaku-san ma naznáša ešte viac ako moja rodina a ja sa rozhodnem hľadať pomoc rovno v jeho dome.
„Taki-chan?“ Čiernovlasá žena práve vstúpila do miestnosti. „Už si hore? Doniesla som ti čaj.“ Mikoto-san sa na mňa usmiala.
„Ďakujem... Ja...“ V hrdle ma škriabalo a pomaly som si uvedomovala, ako veľmi ma bolí hlava.
„Rýchlo sa napi. Máš hrozný hlas. Určite si včera prechladla.“ Robila si starosti a podala mi nápoj. Pomaly som si odpila.
„Veľmi ma to mrzí. Som stále na obtiaž. Musím byť vo vašom dome častejšie ako Itachi.“ Vravela som ospravedlňujúcim sa tónom. Horúci čaj mi pomohol okamžite. Musela doň niečo pridať. Hrdlo ma už celkom prestávalo bolieť.
Mikoto-san sa zasmiala. „Itachi je veľmi zaneprázdnený a domov chodí, len keď sa potrebuje pripraviť na ďalšiu misiu. Som rada, keď si tu. Príde mi veľmi vhod, porozprávať sa občas aj so ženou.“ Žmurkla na mňa. Mikoto-san mala len synov, možno jej naozaj chýbala spoločnosť priateľky, pri všetkých jej povinnostiach v rodine a v domácnosti. Brala ma tak? Ako svoju priateľku a dcéru zároveň? Bola som naozaj šťastná, keď na mňa jej milé oči vľúdne hľadeli. Trochu som sa uvoľnila a úsmev jej placho opätovala.
„Je ti trochu lepšie?“ spýtala sa, kým si ma prezerala.
Len som prikývla. Ako sa jej mám odvďačiť? Ako sa mám odvďačiť Itachimu? Nevedela som, čo robiť. Doma budem onedlho už celkom zbytočná. Teta Shizuko žije sama a ľudia ju naozaj rozčuľujú. A tu, samozrejme, zostať nemôžem. Na svete nejestvovalo miesto, kam by som práve teraz patrila.
Veľké dvere sa odsunuli a ja aj Mikoto-san sme zdvihli hlavy. Keď môj pohľad spočinul na jeho tvári, môj smútok sa ešte viac prehĺbil. Itachi bol ten, vedľa ktorého som si priala nájsť miesto. Niekde vo svojej duši som však cítila, že osudom môjho života nikdy nebude stáť vedľa neho. Ale po smrti... sa moje vedomie od neho nikdy neodpúta... pretože tak si to budem priať.
„Itachi ti prepustil svoju izbu.“ Usmievala sa Mikoto a vstala. „Nechám vás, aby ste sa mohli pozhovárať, aj tak som chcela ísť počkať Sasukeho. Už je tak neskoro a ešte sa nevrátil... Kde sa zase toľko zdržal?“ Mrmlala si, kým prechádzala okolo svojho staršieho syna. O malého Sasukeho si asi starosti treba robiť vždy.
Keď odišla, lepšie som sa zahľadela na Itachiho. Bol oblečený presne tak, ako keď som ho videla naposledy. V plnej zbroji a s katanou na chrbte. Nehýbal sa a pozeral inam ako na mňa.
Cez okná sa do miestnosti pomaly plazila tma. No s ňou prichádzalo aj čosi iné. Akoby bola tá len začínajúca temnota tesne popretkávaná zdesením. Mojím alebo jeho? To som zistiť nedokázala.
„Dúfal som, že odídeš ešte pred súmrakom.“ Nemohla som uveriť, že tieto slová patrili jemu. Vravel tak cudzím hlasom, tak necitlivým...
„Prišla som, lebo inak by som nešťastím umrela. Viac už nemám domov a nikam nepatrím.“ Na tvári sa mi zrkadlil smútok duše. „Znovu chcem cítiť tú radosť, ktorá sa ma dotýka, keď si blízko. Prosím... Prosím, Itachi, pomôž mi.“
Prečo ho moje slová bolia? Jeho tvár teraz vyzerala presne ako moja. Vždy strážil svoje pocity, tak prečo mi dovolí... vidieť že trpí?
„Dostal si ďalšiu misiu?“ Keď som sa spýtala, iba zatvoril oči a pomaly prikývol.
„Itachi...“ napriek všetkému som sa usmiala. „Nikdy som nestretla nikoho silnejšieho ako si ty. Dokážeš všetko. Vždy som tomu verila a aj teraz to viem. Ale jedno sa nikdy nezmení... Aj keby sme spojili všetky naše sily a moc našich prianí by bola akákoľvek veľká... len my dvaja... by sme nikdy nedokázali poraziť naše mená.“
Hľadel na mňa a jeho oči boli na jediný okamih znovu také nežné, znovu tak nádherné.
„No aj keby sme si kvôli tomu mali zničiť vlastné životy... neprestaneme proti tej nenávisti bojovať až do poslednej chvíle. Mám pravdu, Itachi?“
„Áno, Taki... máš pravdu.“ Itachi sa zrazu pohol. Siahol pravou rukou dozadu po svojej katane a pomaly ju vytiahol. V jeho očiach už z nežnosti neostalo nič, no chladná krása v nich stále bola.
„Čo...čo to robíš?“ Zdesenie ma rýchlo postavilo na nohy. Vystrašene som hľadela na príliš nebezpečnú zbraň... namierenú na mňa.
Nebol to ani okamih. Za tak krátku chvíľu, že som ju ani nedokázala vnímať, bol Itachi zrazu rovno predo mnou a pri bleskovom švihu jeho ruky som si svoje zdesenie ani nestihla uvedomiť. A potom bolo času zrazu priveľa. Akoby celkom zastal a rozplynul sa v nekonečnej chvíli.
Bolesť bola neskutočná. Keby som ešte vládala kričať, bola som si istá, že by sa mi rozdrapilo hrdlo. Keď katanu vytiahol, stále som to cítila. Prečo ma nezabil hneď? Chvela sa mu ruka? Spadla som na zem a s očami otvorenými dokorán som hľadela na kaluž krvi pred svojou tvárou. Z brucha sa mi valila ďalšia z rany, ktorá ma kvôli zaváhaniu nemohla zabiť hneď. Bolelo to... Viac ako keď ma trápili ninjovia, ktorí ma vtedy uniesli, viac ako pomyslenie na to, že Itachi dostal príliš nebezpečnú úlohu. Ešte som sa mohla nadýchnuť. Musela som nájsť posledný zvyšok síl a spýtať sa ho tú strašnú otázku.
„Itachi... prečo?“ Môj hlas napriek všetkému ešte nebol šepotom a môj zlomený tón bol jasnejší akoby som očakávala. Ale ja som odpoveď poznala. Vedela som, že vyslovene nenávidel násilie a neexistoval spôsob, ako by sa v jeho čistej mysli mohlo zrodiť niečo takéto. Kto za to mohol? Kto bol na vine?
Chytila som ho za nohu a pozrela mu prosebne do očí. „Ušetri... životy mojich rodičov. Prosím... Itachi...“ Z úst sa mi spustil pramienok krvi. Je jeho novou úlohou zničiť každého z mojej rodiny? A môžem za to ja? Svojou hlúposťou som všetko zničila... Snažila som sa o mier medzi našimi klanmi a neuvedomila som si, že by sa to všetko mohlo skončiť aj takto.
„Nerozumieš, Taki.“ Povedal tónom, ktorý nebol jeho. „Ja stojím pri tvojej rodine.“
Snažila som sa pochopiť význam jeho slov. Dúfal som, že odídeš ešte pred súmrakom.
Zreničky sa mi rozšírili. Nebola to moja rodina, ktorú sa chystal zničiť...
„Nie, Itachi! Nerob to! Prosím!“ Odkiaľ sa vo mne brala sila ešte kričať? Po tvári mi stiekli slzy. Vzlyky sa drali z môjho hrdla za sprievodu ďalšej bolesti. „Pomôž mi a spravím to za teba... Nemôžeš tak veľmi ublížiť... sám sebe.“ Nevládala som dýchať, rana bola príliš vážna. Zatvorila som oči.
Tak kruté... Tak bezcitné... Zovretie mojich prstov povoľovalo, ako som strácala silu a onedlho som ho úplne pustila.
Isteže to spraví. Ak sa už raz rozhodol, nedokážem ho presvedčiť...
„Takto sa to... nemôže... skončiť.“ Znovu som na neho pozrela s vedomím, že to asi bude poslednýkrát. „Túžila som... ostať... s tebou... a dokázať našim...“ prudko som sa rozkašľala, pretože krv ma dusila v pľúcach. Ešte chvíľu, prosím... Pomaly som sa nadýchla a pokračovala som v tom, čo som mu ešte musela povedať.
„Ostanem s tebou, Itachi... ak to musíš spraviť, tak choď. Stojím pri tebe... a za chvíľku... už budem viesť čepeľ tvojho meča sama. Ja budem s tebou... budem... stále.“
Vedela som, že už zvládnem len pár slov. Pozerala som do jeho červených očí a dúfala som, že z môjho pohľadu zistia, ako veľmi milujem svojho vraha. Pretože vysloviť to, som už nemohla. Chcela som, aby moje pery ako posledné povedali niečo iné. Uvoľnila som svoju tvár, aby som z nej zmazala odraz bolesti. Itachi, milujem ťa. Keby existoval spôsob, ako vziať tvoje utrpenie na seba, neváham.
Toto nedopadne dobre, otec vedel, čo hovorí. A možno preto mi presne tieto slová vravieval zakaždým, keď som odchádzala za Itachim. Mama a otec teraz budú mať iné dieťa. Silnejšie, bystrejšie a viac hodné svojho mena. Budú konečne hrdý...
Meno nič neznamená. To povedal Itachi, keď sme sedeli pri stromoch blízko najkrajšej lúky naokolo. Nehovorí, aký človek je alebo kým sa stane. Vtedy si sa mýlil, Itachi. Vidíš, ako nám určilo tie naše osudy?
Naposledy som sa s námahou nadýchla a po tvári mi stiekla posledná malá slza.
„Tak predsa len... za to všetko... mohli naše mená...“