New Life 20

,,...povedať jej pravdu.“ počula som vzdialené hlasy, ktoré sa potichu bavili a hádali.
,,Nebudem jej klamať.“ hlas ostrejší, autoritatívnejši no zároveň tichý ukončil hádku, ktorú som ani nestihla zaregistrovať. Gaara a Temari sa hádali?
Nevedela som nájsť samu seba. Nemohla som pohnúť perami aby som niečo povedala, nemohla som pohnúť ani svalom na celom tele. Vlastne som ho ani necítila. Nemohla som otvoriť oči. Nachádzala som sa v tme. N ničom. v prázdnote. Už som tam nechcela byť. Cítila som sa tak sama, opustená. Moje vlastné slová, ktoré som vyslovila sa ozývali v prázdnote. Teraz, konečne som aspoň trochu precitla. Dokázala som počuť ako sa dohadovali. Kde boli? Pri konci mojej postele? Len som hádala. Snažila som sa znovu prinútiť svoje telo k nejakej reakcii. Konečne som sa dočkala. Moje oči sa pomaly, chvejúc sa otvorili. Dalo mi to veľkej námahy. Akoby chceli silou mocou zostať zatvorené, akoby mi ich niekto tlačil dolu. No ja som zvíťazila.
Zostala som pozerať do tmy na stenu na strope. Pozrela som sa smerom k dvom tmavým postavám, ktoré po sebe očividne zazerali. Do izby prúdil jediný zdroj svetla a to tiež z chodby cez pootvorené dvere. Prerívane som sa nadýchla, aby som aspoň trochu dala najavo, že som sa prebrala. Okamžite zareagovali. Obzreli sa na môj sypavý zvuk, ktorý som zo seba vydala. Okamžite Temari pribehla ku mne. Gaara išiel hneď za ňou. Chytila ma za ruku a stisla mi ju.
,,Anamo-chan, konečne si sa prebrala. Ako ti je?“ ozvala sa starostlivo. Pozrela som sa na Gaaru, ktorý stál pri nás a mračil sa na ňu. Na mňa sa nepozrel ani neprehovoril, bola som zmätená.
,,Čo... čo s-sa... stalo?“ povedala som s námahou. Trvalo mi kým som prinútila svoje pery pohnúť sa.
,,Bojovala si s... Tarou... zranili ste sa... Tara to neprežila. Ty si to... nepamätáš?“ spýtala sa ma nespokojne a nervózne.
Pamätala som si, no len matne. Vlastne málo som si pamätala. Rozprávali sme sa s Tarou... ale o čom? Jediné čo si pamätám je, ako sme sa navzájom prebodli katanami uprostred púšte. Čo sme robili v púšti? Vôbec nič mi nedochádzalo. Jediné na čo som si spomínala bola krv, katany, púšť a horúčava, ktorá mi piekla na chrbát keď som ležala v tom horúcom piesku.
,,Prečo sme bojovali? Huh? Ja... neviem si spomenúť...“ zamrmlala som.
Temari sa pozrela na Gaaru a vzdychla si.
,,Ne-... Gaara ti to vysvetlí... pôjdem oznámiť medičke, že si sa už prebrala.“ povedala rýchlo, pohladila ma po líci a odišla. Pri tom sa pozrela znovu na Gaaru, akoby ho varovala? Hľadela som na ňu, až kým nevyšla z dverí a až potom som namierila svoj pohľad na neho. Ako som túžila vidieť jeho tvár. V tej prázdnote som sa ctila sama a teraz je tu. Konečne. No je nejaký divný... deje sa niečo? Konečne sa pohol. Prešiel ku mne a sadol si na stoličku pri mojej posteli. Vážne sa mi zahľadel do tváre.
,,Gaara-kun?“ zamrmlala som a v mojich očiach musel vidieť všetky tie otázky.
,,Nevieme prečo ste bojovali. To vieš len ty. Nestihli sme ju vypočuť. Doktor hovoril, že si na to možno spomenieš... je možné, že si utrpela stratu pamäti. Mala by sa ti vrátiť čo najskô-“
,,Ale ja si pamätám všetko až na toto.“ zamračila som sa. Štvalo ma to. Prečo si na toto jediné neviem spomenúť?
Pokrčil plecami a zatváril sa vážne. Vlastne, Gaara sa stále tvári vážne, no teraz to bolo iné. Akoby mi chcel niečo povedať, no nevedel ako začať. Akoby to čo mi musí povedať bolo životne dôležité.
,,Anamo,... “ čím dlhšie som čakala na to čo mi povie, tým viac som bola nervóznejšia.
,,Nemá to už cenu. Spravil som chybu. Klamal som sám seba. Hovoril som si, že som schopný milovať, ale nie je to pravda. Klamal som aj teba, a teraz mi to je ľúto. Mala by si sa vrátiť k svojej úlohe ANBU a zabudnúť na to čo bolo.“ hľadela som na neho s vytreštenými očami. Nie, toto sa mi určite len sníva. Určite sa teraz zobudím a všetko bude v poriadku. Je to len zlý sen. Zlý sen...
,,Anamo, upokoj sa. Dýchaj.“ Gaara sledoval monitor pri mojej posteli a ja som počula len hlasné a rýchle pípanie ozývajúce sa v tom tichu.
,,To myslíš vážne?“ šepla som slabým hláskom.
,,Áno. Chcel som to skúsiť, ale... nie som schopný niečoho takého ako je láska. Nikdy som ju nemal, a nemal som dúfať v to, že ju nájdem. Najlepšie bude, ke´d zabudneš na to čo bolo.“ zdvihol sa zo stoličky a prešiel ku dverám. Tam sa ešte zastavil a obzrel sa na mňa.
,,Prepáč.“ šepol a vyšiel z izby.