Nikai 02

2.Kapitola: Yondaime Amekage

Odyn vyhodila použité paličky do koša, skontrolovala, či v celom dome zavrela okná a nasadila si klobúk, na ktorom bol kanji znak znamenajúci Amekage – dažďový tieň. Nebol potrebný. Odyn v Amegakure predsa všetci poznali, no na slávnostnú príležitosť, ako táto, si ho musela dať.
Samozrejme. Ide oznámiť mladým študentom, z čoho bude zajtrajšia skúška. Ich skúška dospelosti, po ktorej sa stanú právoplatnými ninjami. A tiež to prekvapenie. Odyn sa pre seba usmiala. Určite sa im to bude páčiť. Vyšla z domu a starostlivo zamkla. Potom vykročila smerom k akadémii. Neponáhľala sa.
Hoci bol september, zdalo sa, že je stále leto. Vzduch bol teplý a voňavý. Zapadajúce slnko sfarbilo chodníky a budovy doružova. Odyn tmavohnedými očami pozorovala ten idylický obraz. Maličké obchodíky s vystaveným tovarom, výskajúce, usmiate deti. Celé to trochu rušili zničené a opustené budovy, okolo ktorých často prechádzala. Vo vojne boli mnohí ľudia zabití, a aj z tých čo prežili, mnohí dedinu opustili. Ušli. Radšej zbabelo ušli, akoby si mali priznať porážku. Napriek tomu Odyn stretávala veľa ľudí. Ninjovia sa dotýkali znakoch na svojich ochranných čelenkách, ženy a deti sa jej jemne uklonili a ona im odpovedala tak, že sa rukou dotkla kanji na svojom klobúku.
Pred akadémiou na chvíľu zastala a započúvala sa do hluku vychádzajúceho s otvorených okien. Potom vošla dnu.
Na chodbe pred triedou stáli traja ľudia. Prvá, žena, sa opierala chrbtom o stenu a ruky mala prekrížené na prsiach. Oblečenú mala chuuninsku uniformu a blonďavé vlasy mala zapletené. Volala sa Matoba Milli. Druhý bol muž, vlasy mal dlhé asi do pol chrbta, zviazané v chvoste a čierne ako noc. Rovnako čierne bolo aj jeho oblečenie – dlhý čierny plášť a čierne ninjovské sandéle s otvorenou pätou. Hoci bol k nej obrátený chrbtom, vedela aké má oči aj tvár. Boli ako jej. Bol to totiž jej o dva roky starší brat, Arushanti Yasuo. Tretí muž bol Eiichi Chiino, vysoky, hnedovlasý, mladý. Bol učiteľom v akadémii.
,,Meškáte, Amekage-sama,“ povedala Milli a ani sa nenamáhala obrátiť k nej hlavu. Milli bola jediný človek v Amegakure no Sato, ktorý sa odvážil nieč také povedať Amekage-same. No Milli sa už narodila s podrezaným jazykom, nedalo sa s tým nič robiť. Okrem toho, Odyn sa to na nej páčilo. Mala ju veľmi rada.
,,Aspoň ste mohli prísť načas, keď ste ma sem už zavolali. Načo som vlastne tu?“ pokračoval Milli bez najmenšieho náznaku nadýchnutia.
Hoci už mala 35 rokov, jej energia, a občas aj správanie, bolo porovnateľné s malým dieťaťom.
,,Môžeme ísť dnu?“ opýtala sa Odyn, úplne ignorujúc Milli a jej komentáre.
,,Samozrejme, čakali sme len na vás,“ odvetil Chiino a otvoril dvere triedy.
Odyn vošla. Hluk okamžite utíchol.
Deti sa postavili a zborovo predniesli:,, Dobrý deň, Amekage-sama, Yasuo-dono, Milli-san, Chiino-sensei!“
Odyn im pokývla aby si sadli a pre seba sa usmiala. Deti okamžite poslúchli.
,,Dobre si si ich vydrezúroval, Chiino-san,“ pomyslela si.
,,Prišla som vám oznámiť, ako prebehne vaša zajtrajšia skúška. Vlastne, ako prebehne už viete. Teraz vám oznámim jedno jutsu triedy C a vy sa ho dozajtra poobedia naučíte. Každý kto ho zajtra o jednej predvedie skúšajúcemu správne, prešiel skúškou. Kto jutsu nezvládne, môže akurát tak opakovať ročník. Takisto človek, ktorý sa nedostaví na skúšku včas, pretože dochvíľnosť je dôležitou vlastnosťou shinobiho. Takže, teraz by som vám vlastne mala povedať, s akého jutsu zajtra bude vaša maturita. Ale najskôr, mám pre vás prekvapenie.“
Na chvíľu sa odmlčala a v triede to zašumelo. S prekvapením nik nerátal.
,,Ako iste viete, pre ninju je dôležitá spolupráca,“ pokračovala. ,,Ale v Amegakure nebudete zaradení do stáleho týmu, keďže máme málo ninjov. Našťastie, Kage jednej veľkej ninja dediny nám ponúkol svoju pomoc. Traja z vás, ktorí zložia skúšku najlepšie, pôjdu spolu s Milli do tej dediny a tam budú priradený k jednému z ich týmov. No a nakoniec, jutsu s ktorého bude skúška, je Mizu bunshin no Jutsu. Tak, prajem vám veľa šťastia!“
S týmito slovami vyšla s triedy. Len čo zavrela dvere, v triede akoby vybuchla bomba, taký hluk sa odtiaľ ozýval.
,,To sú tie milé a poslušné detičky,“ zamrmlala si, no pritom sa usmievala. Vyvolala presne ten efekt, ktorý chcela. Podľa pocitov, ktoré zachytila, keď vychádzala, každé z detí zareagovalo presne tak, ako očakávala.
Pocity.
Áno. Pocity boli ďalšou zo zvláštností jej klanu.
Niektorí to nazývali čítaním myšlienok, ale to nebola pravda. Kekei genkkai jej klanu umožňovalo z ľudí vyčítať ich spomienky a pocity a tiež vyslať vlastné myšlienky do inej ľudskej bytosti. Medzi členmi klanu bola táto schopnosť natoľko rozvinutá, že medzi sebou dokázali kmunikovať úplne bez slov. Odyn si už ani nepamätala, kedy sa naposledy skutočne rozprávala so svojím bratom. Ale myšlienky boli príliš zložité na čítanie, ich tok bol príliš rýchly. Nikto na svete nevedel čítať myšlienky.
Pocity, to bolo niečo iné. Boli tu všade, poletovali okolo nej ako tenučké vlákna babieho leta a Odyn sa stačilo trochu sústradiť a zachytila presne to vlákienko, ktoré chcela. Za tie roky sa vďaka tejto schopnosti dokonale naučila čítať medzi riadkami. Nebolo pre ňu ťažké uhádnuť pocity detí, ktoré poznala už od malička. A tiež Milline, vždy tak trochu zmätené myšlienky a Yasuove myšlienky. Vlastne, jeho myšlieky čítať nemusela. Yasuo bol jedným z mála ľudí, ktorým o tom predtým povedala. A aj keby to dopredu nevedel, Odyn si bola istá že by to s ním ani nehlo. Jej brat jej niekedy pripomínal kus ľadu.
Odyn vykročila po chodbe smerom k jednému so svojich obľúbených miest. Hoci nikdy nechápala, čo viedlo architekta postaviť na škole vežu, úzku a vysokú ako komín, chápala prečo sa balkónik na jej vrchole stal obľúbeným miestom študentov. Ona ho zbožňovala rovnako.
Pevne zovrela zábradlie a pozorovala ako na jej dedinku padá súmrak. Počula hlasy detí, vychádzajúcich z akadémie. Jej detí. Traja boli málo. Chcela ich odtiaľto dostať všetkých. Aká bola silná? Dosť, aby už po ňu prišiel? Dosť, aby dokázala všetkých ochrániť?
Nevedela.
Ale pamätala si tie oči. Oči, ktoré ju celé tie roky strašili v snoch. Potom si spomenula na tie druhé oči, oči, pre ktoré to všetko robila a usmiala sa. Stálo to za to.
To všetko stálo za to.

Odyn mohla mať asi sedem rokov. Tisla sa k múru a mrzla. A ľudia prechádzali okolo nej, nevšímali si ju, iba občas na ňu upreli svoje oči. Studené oči. Nebola v nich ani štipôčka záujmu, ani kvapka lásky. Nebolo tam nič. Odyn neverila tímto ľuďom. Alebo skôr – neverila v nich.Neverila v to, že ľudia ešte dokážu ľúbiť a nesebecky pomáhať druhým. Ľudia jej už príliš ublížili, aby v nich ešte dokázala veriť. Preto sa cítila ako posledný človek na svete. Posledný skutočný človek na svete. Bol to strašný pocit.
A okrem toho bola hladná.
Vtom si v dave ľudí všimla dve postavy, ktoré na prvý pohľad neboli odtiaľto. Dve cudzinky prechádzali okolo nej a ona ich sleovala pohľadom, keď tu jedna z nich zastala a pozrela na ňu. Mala hnedé oči.
Ale to nebolo to, čo ju upútalo.
Tie oči boli iné. V tých očiach bola láska.
Žena tam stála a hľadela na ňu. Potom obrátila hlavu a zavolala na svoju spoločníčku:
,,Shizune! Počkaj!“
Hneď bolo jasné kto v ich dvojici velí. Žena, ktorú nazvala Shizune sa okamžite otočila a rozbehla sa späť.
,,Čo tu máte?“ opýtala sa. Mala krátke čierne vlasy s ofinkou a tmavá oči.
Druhá žena, bola to blondína, sa sklonila k Odyn.
,,Kde máš rodičov, maličká?“ opýtala sa.
,,Nemám rodičov,“ odvetila Odyn potichučky.
,,A nie si hladná?“ Shizune si tiež čupla a Odyn v jej očiach uvidela súcit. Niečo, čo už nevidela snáď celé roky.
,,U-hm!“ prikývla trochu nesmelo.
Na jej prekvapenie vzápätí Shizune vybrala z vrecka niekoľko lákavo vyzerajúcich žemličiek.
,,Nič lepšie nemáme, ale...“ ospravedlňovala sa Shizune a podávala jej ich.
A keď si Odyn nebrala, s úsmevom jej ich vysypala do lona.
,,Sú...moje?“
,,Všetky!“ usmiala sa druhá žna, ktorej meno zatiaľ Odyn nevedela.
Odyn do jednej váhavo zahryzla.
Bola skvelá.
Obe ženy sa na ňu milo usmievali a Odyn ich úsmevy pozorovala. A nielen úsmevy. Pozorovala ich oči, hľadala v nich spomienky. Spomienky, ktoré ju zarazili. Neboli nepríjemné. Naopak. V ich spomienkach videla miesto, odkiaľ ženy pochádzali. Videla aj ľudí, ktorí na tom mieste žili. V očiach mali lásku. Cit, o ktorom si myslela že ho ľudia stratili. Po chvíli sa Tsunade zdvihla.
,,Poď Shizune, musíme ísť.“
,,U-hm.“ Shizune prikývla a tiež sa postavila.
,,Tak zbohom, maličká.“
Odyn za nimi hľadela, ako zmizli v dave.
,,Tsunade-hime, hmm...To sú ľudia v ktorých verím. To sú ľudia, ktorým chcem pomôcť, chcem ich chrániť. Určite to urobím, keď budem musieť. Keď budem môcť.“

,,Čo tu robíš?“ Vyrušil ju zo spmienok známy hlas.
Obzrela sa.
Za ňou stál Yasuo, za chrbtom mal tmavočiernu oblohu. Čas niekedy bežal neuveriteľne rýchlo. Už bola noc.
,,Čo tu ty robíš?“
,,Hľadal som ťa.“
,,Hľadal?“
,,Mali by sme sa porozprávať. Už dlho sme sa nerozprávali. Myšlienky nie sú slová.“
,,Hn.“
,,Pozri Odyn, túto dedinu si vybudovala holými rukami prakticky z ničoho. Tí ľudia sú ti vďačný, nekonečne vďačný. Nemáš mať prečo výčitky. Vďaka tebe táto dedina znovu vstala z prachu a popola.“
,,Ale ja si nejak si myslím, že zapríčiním aj jej koniec.“
,,Kvôli tomu sľubu?“
Obrátila hlavu.
,,Presne,“ prikývla.,,Kvôli tomu sľubu.“

,,Chceš mňa?“
,,Chcem tvoju silu.“
Odyn vydesene cúvla. To čo uvidela za jeho očami...Jeho skryté úmysly ju vydesili.
,,To nie! Chceš ma, aby si mohol zničiť to miesto...To miesto, kde žijú ľudia v ktorých verím...Orochimaru!“
,,Áno, tak sa volám. A to miesto sa volá Konohagakure no Sato.“
,,Nie...nie...“ neustále pred ním cúvala. Bála sa.
,,Tak vieš čo? Dohodneme sa,“ povedal a sklonil sa na jej úroveň. Svojimi očami, studenými a prázdnymi ako dva temné tunely sa zadíval do tých jej.,,Ešte nie si dosť silná. Zatiaľ nechám Konohu na pokoji a poviem aj svojim ľuďom, aby sa od nej vzdialili. Zatiaľ. Ale keď budeš dosť silná, tak si prídem po teba. A ty sa mi vzdáš – alebo si tvoju silu vezmem sám. A to bude bolieť oveľa viac.“
Prikývla.
Čo iné mohla robiť?