Výnimoční I

Bol daždivý deň nad Konohou. Hustý dážď prudko padal na zem , a v celej Konohe boli zavreté všetky okná, dvere a nikto nebol vonku. No nad Konohou stáli štyri premočené postavy, ale im dážď neprekážal. Tri postavy boli o hlavu a pol menšie ako štvrtá. Mali na sebe čierne plášte. Pozerali smerom k sídlu Hokageho.
Vtom sa jedna postava ozvala: „ Hoshu-sensei toto je Konoha?“ spýtala sa. Bola to kunoichi. Hlas mala hrubší, ako je pre ostatné dievčatá normálne.
„ Áno,“ prehovorila vyššia postava, „ toto je Konoha. Nezabúdajte kvôli čomu sme sem došli, pamätáte si to ešte? Alebo vám mám pripomenúť?“
„ Sensei, to si fakt myslíte, že sme takí zábudliví, samozrejme že si pamätáme. Prišli sme sem kvôli tým, ktorí vychovávajú psi a vlky na pomoc v boji. Máme ich chytiť a odniesť do našej dediny, aby nám pomáhali vo vojne proti ostatným dedinám.“ Povedala postava hneď vedľa senseia. Tá postava bola už chlapec a postava vedľa neho tiež. Kunoichi bola posledná v rade.
„ Atako, mohol by si, prosím, hovoriť trochu tichšie?“
„Prečo?“
„Pretože tu majú uši aj stromy! A pokiaľ budeš hovoriť nahlas, nájdu nás tu ANBU a my budeme mať poriadny problém, pokiaľ zistia, čo sme zač. Možno z nás budú chcieť vysať čakru a potom nás zabiť!“
„No tak, Kisaki-chan, neber to tak zle. Pokiaľ pôjde všetko podľa plánu, tak sa vám nič nestane.“
„A čo by sa stalo, keby nastala nejaká chybička? Dokázali by sme ju napraviť alebo by bolo už neskoro?“
„Hej, Koru, podľa mňa to už preháňaš. Nemám pravdu, Hoshu-sensei?“
Tentoraz zostal sensei ticho, lebo Koru mal z malej časti aj pravdu. Čo sa stane, ak sa v pláne vyskytne chyba? Prídu o jedného zo skupiny alebo o všetkých?

Medzitým v Konohe.

„KIBA! Prosím daj Akamara preč, zavadzia,“ skríkol Chouji.
Kiba urazene zaškúlil na Choujiho a potichu, ako sa len dalo, povedal Narutovi: „Mal by začať s diétou, lebo neviem, kto tu zavadzia. Akamaru alebo on?“
Naruto to nevydržal a začal sa hrozne rehotať, Kiba medzitým vzal Akamara a položil si ho na hlavu. Všetci Genini sa stretli v malej miestnosti, kde hrali karty. Ako sa stáva, Naruto a Kiba vždy prehrávajú, tak aj teraz prehrali, kedže sa všetci rozdelili do dvojíc. Najviac vyhrávali Neji s Hinatou.
„Dnes je takí hnusný deň,“ hromžila Ino „nemám rada lejaky. Ha!“
„Čo sa deje, Ino? Zazrela si ducha alebo niečo iné?“ spýtala sa Sakura.
„Tam vonku, stojí postava v čiernom plášti. Celkom nehybne, vôbec jej ten lejak neprekáža. To je zvláštne, že?“
Tá postava bola práve Kisaki, lebo šla na výzvedy, no ani jej nenapadlo, že si ju niekto všimne. Ked zbadala pohyb v jednom okne, zostala nehybne stáť a dúfala, že ju rozmaže dážd a spraví z nej len šmuhu. Nechcela, aby sa niekto dozvedel jej veľké tajomstvo. Nanešťastie si ju všimla Ino a upozornila na ňu aj ostatných. Za malú chvílu sa na okno tlačilo desať Geninov, v tom niekto z nich otvoril dvere a vyšiel von.
Kto je ten blonďavý chalan, čo chce? Myšlienky v Kisakinej hlave sa vírili jedna cez druhú.
„Hej, poď dnu,“ zakričal.
Ha, on ma volá dnu? Prečo?
„Nestoj na tom daždi, poď dnu!“
Nie, nechoď Kisaki, nechoď. Pamätaj na to, čo hovorí sensei, všetci ľudia sú zlí a sebecký! Kričal hlas v jej hlave znovu, ale telo jej myseľ neposlúchalo. Nohy sami od seba kráčali k dverám. Ešte meter, pol metra, štvrť metra a bola už dnu.
Blondiak za ňou zavrel dvere. Ocitla sa v miestnosti s dvoma stolmi a štyrmi lavicami. Celú miestnosť zalievalo svetlo, až ju zaboleli oči. Zrazu na sebe pocítila všetky pohľady ninjov. Bolo to veľmi nepríjemné, preto sa nenápadne tlačila k stene. Nebola zvyknutá na spoločnosť, lebo celé detstvo ju učili, že nemá nikomu veriť, len členom jej tímu.
Prvý sa ozval chalan s unudeným výrazom v tvári „Kto si?“