Akatsuki a hrôza s duchom

„Viete, aký je dnes deň?“ spýtal sa Pein s divným výrazom v tvári.
Všetci členovia Akatsuki sa na Peina len nechápavo pozerali. Po chvíli sa prihlásil Itachi.
„Tuším, že streda.“
„Moje nervy.“ brblal si Pein.
„Tak už nám to konečne povedz!“ kričal nedočkavý Kisame a ostatný tiež súhlasili.
„Dnes je Halloween, vy tupci!!!“ skríkol Pein.
„No a?“ spýtal sa ironicky Sasori.
„No a? Dnes sa straší! Duchovia, čarodejnice, strašidlá!!!“
„Len to tak neprežívaj.“ ukľudňovala ho Konan.
„Žiadny duchovia neexistujú.“ povedal Kakuzu.
Všetci členovia Akatsuki Peina dokonale ignorovali. Nahneval sa a odišiel do svojej pracovne.
„Veď ja vám ukážem, vy banda arogantných, chrapúnskych, egocentrických riťkocvukov!
Pein pochodoval v pracovni hore dole, až sa to ozývalo celým domom. Zrazu sa zastavil, na tvári sa mu objavil diabolský úsmev a začal si mädliť ruky. O chvíľu začal všetko pripravovať.
(Večer)
„Nudím sa.“ sťažoval sa Deidara.
Všetci, okrem Peina boli dole a pozerali televíziu. V tom prišiel dole Pein. Vyzeral byť dobre naladený.
„Mám tu nejaký film.“ povedal, otočil DVD a začal tam niečo čítať. „Hmm ... Paranormal Activity?“
„To neznie zle. Strč to tam a zhasnite svetlá.“ povedal Hidan.
(Po hodine a pol)
Všetci sedia na jednom gauči pri sebe a trasú sa. Pein si niekam odskočil. Po chvíli vletí do obývačky ako víchor a kričí:
„Mám Paranormal Activity 2!“
„NIÉÉÉÉÉÉÉ!!!!!“ skríkli všetci zborovo.
Pein ich nepočúval a zapol druhé DVD.
(Po dvoch hodinách)
Tobi prepukol v mohutný plač a tisol sa k Deidare. Itachi a Kisame sedeli v kúte a kývali sa, ako blázni. Ostatný sedeli na gauči, tisli sa k sebe, triasli sa a obzerali sa okolo seba s vypúlenými očami.
„Idem spať.“ povedal Pein a zívol si.
Postavil sa a odišiel. No namiesto toho, aby išiel hore, išiel do pivnice a vypol prúd. Len počul zhora veľký krik.
(Hore v obývačke)
„ÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!“ vrieskali všetci.
„Kur*a. kde je baterka?!!!“ reval Hidan.
Všetci lietali po obývačke ako splašený. No vlastne, oni boli splašený. Tobi rýchlo skočil Deidare do náručia a držal sa ho ako kliešť. Itachi chcel bežať preč, ale na miesto toho, aby vyšiel von z obývačky, prevrátil sa cez gauč. Celých pätnásť minúť všetci vrážali do seba a do stien. Deidara, spolu s Tobim na rukách, skočili sediacemu a vystrašenému Sasorimu rovno do lona.
„Dosť!!!“ zreval Hidan a všetci utíchli. „Všetci kur*a zdvihnite tie svoje ri*e a hľadajte do prde*e tú skur*enú baterku!!!“
Všetci sa pustili so strachom do hľadania baterky.
„Aha! Dve baterky!“ zvolal s miernou úľavou Kakuzu.
„Tak fajn! Daj mi jednu.“ povedal Hidan. „A už ku*va nehučte.“ rozčuľoval sa Hidan. „Rozdelíme sa na dve skupiny.“
„Čo? Prečo? Nie!“ protestoval Deidara.
„Ticho do prde*e! Už ma to naozaj štve. Takže Sasori, Deidara, Tobi, Kakuzu a ja, čiže prvá skupina, pôjdeme skontrolovať poistky. Druhá skupina, to je Konan, Kisame, Itachi a Zetsu ostanú zatiaľ tu.“
„Nie! Ja tam dole nepôjdem. Ja nie som samovrah ako ty, Hidan!“ rozkrikoval sa Sasori a ostatný s ním súhlasili.
„Povedal som, že tam pôjdeme a hotovo!“ povedal hrôzostrašným hlasom Hidan.
Nikto sa neopovážil Hidanovi odporovať. Tak teda išli Hidan, Sasori, Deidara a Kakuzu. Tobi otravoval Hidana dovtedy, kým mu nedovolil ostať hore. Všetci štyria išli tmavou, úzkou chodbou až k pivnici. Hidan siahol na kľučku, keď v tom počuli veľký buchot.
„Čo tí tam hore robia?“ premýšľal nahlas Kakuzu.
„T – T – To nejde zhora.“ zašepkal, trasúcim sa hlasom, Hidan.
„A odkiaľ?“ spýtal sa Sasori.
„Odtiaľ.“ povedal Hidan a ukázal prstom na dvere do pivnice.
Počuli kroky. Boli to kroky, ktoré mierili von z pivnice. Všetci štyria ustúpili od dverí asi desať krokov. S napätím čakali, čo sa bude diať. Krv v žilách tuhla, dych sa zrýchľoval. V tom sa rozleteli dvere a vo dverách niekto stál.
„D – D – DUCH!!!!!!!“ zreval Deidara.
„ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!!!!!“ kričali všetci štyria a začali sa tlačiť a strkať úzkou chodbou, aby sa čo najrýchlejšie dostali preč. Všetci vtrhli do obývačky, kde boli ostatný.
„Zavri dvere!“ kričal Kakuzu na Itachiho.
Itachi rýchlo zavrel dvere a vyzvedal:
„Čo sa stalo?“
„Videli sme ducha.“ povedal zadýchaný Hidan.
Všetci sa zľakli. Po piatich minútach ticha, počuli buchot. Tento krát išiel zhora.
„Ku*va! Čo to zase je!“ kričal Hidan.
„Tobi sa bojí!“ povedal Tobi a začal veľmi nahlas nariekať.
„Určite to nebol duch.“ snažila sa nájsť vysvetlenie Konan.
V tom sa otvorili dvere. Sami od seba. Znova vo dverách stál biely duch.
„Muahahahaaaa!“ smial sa hrôzostrašne “duch“.
„ÁÁÁÁÁÁÁÁAÁÁ!!!!!!“ skríkli všetci.
Vyzeralo to, akoby sa zbláznili. Všetci začali okolo pobehovať. V tom “duch“ zmizol niekde preč. Všetci sa vyvalili von z obývačky a upaľovali zobudiť šéfa. Keď vtrhli dnu do jeho izby, všade bola KRV!
„Kde je Pein?!!“ skríkol Tobi.
„Pein!“ kričala Konan. „Moja láska, kde si? On je mŕtvy!“
„Aj tak ho nikto nemal rád.“ povedal Hidan a všetci prikývli.
Konan sa na nich pozrela vražedným pohľadom.
„Zdrhajte!“ skríkol Sasori.
Všetci upaľovali pred Konan, až sa nakoniec skryli do izby Hidana a Kakuzu. Všetci si sadli na zem a zhlboka sa nadýchli.
„Je umenie skryť sa pred Konan. A my sme to dokázali!“ prehlásil hrdo Kisame.
„V tom s tebou nesúhlasím.“ odporoval Deidara. „Umenie nie je skryť sa pred Konan. Umenie je krátke a veľké. UMENIE JE VÝBUCH!!!!“ zreval Deidara Kisamemu rovno do ucha.
„Nie, umenie je večné. Umenie sú bábky!“ kričal Sasori.
„Výbuch!“
„Bábky!“
„Výbuch!“
„TICHO!“ zreval na celé hrdlo Itachi.
„Do prde*e!“ skríkol Kakuzu.
„Čo?! spýtali sa všetci zborovo.
„Konan! Ona je tam sama s tým duchom!“
A ihneď všetci upaľovali ju hľadať. Žiaľ, nikde ju nenašli.
„On ju zožral! Ten duch ju zožral!“ panikáril Deidara.
„Ticho Deidara!“ zreval Sasori a dal mu poriadnu facku.
„Daj mi pokoj, ty pinocchio!“
„Pinocchio? No ... nie nadarmo sa vraví, že blondíny sú spro*té!!!“
„Ale už ma to naozaj nebaví!“ kričal Hidan a dal im dvom poriadnu päsťou do tváre.
Všetci sa vydali jednou chodbou, aby našli Konan. Prvý išiel Hidan. Hľadel do zeme.
„Hidan pozeraj sa trochu pred seba.“ poučoval ho Zetsu.
„Drž h*bu, lebo z teba urobím šalát a ...“ nestihol dopovedať, pretože do niečoho narazil. Bol to “duch“. Hidan spolu so svojimi “bádateľmi“, omdleli. V tom sa tam objavila Konan.
„Moji hrdinovia.“ povedala ironicky. „Pein, tak už prestaň.“
“Duch“ zo seba dal dole bielu plachtu. Ozaj to bol Pein. Keď sa všetci zobudili, skoro ho zabili. Pein sa zvíjal na zemi od toľkého smiechu a chytal sa za brucho.
„To máte za to, že ste ma ignorovali a vysmiali, keď som vám hovoril o Halloweene.“
„Och, pre Jashinovú lásku. Idem zapnúť prúd.“ povedal Hidan a pobral sa dole.
O chvíľu sa všade rozsvietilo svetlo a všetkým odľahlo. Peina naháňali po dome ešte dve hodiny, ale potom to vzdali.

A žili šťastne, až kým nepomreli.