Narutova sestra 4 - Konečné rozhodnutie, alebo, Pravda o rodičoch

Pein? To si bol ty?“ spýtal sa Itachi.
Pein sa len usmial. Použil na ňu nejaké jutsu.
„Musím priznať, že nie je slabá.“ povedal Sasori.
„Skoro ma dostala.“ zasmial sa Pein.
„Tak fajn. Ja ju zoberiem.“ navrhol Sasori a ostatný prikývli na znak súhlasu.
Sasori zobral Nanu do náručia a jej hlavu si oprel o svoje rameno.
„Musíme si pohnúť, nech sa nepreberie.“ povedal Pein.
Išli asi dve hodiny, kým nedošli do skrýše Akatsuki. Keď tam dorazili, začalo svitať. Skrýša bola obrovská. Nanu odniesli do nejakej izby a urobili nejakú bariéru. Asi o hodinu sa začala preberať. Ležala na studenej podlahe. Bolelo ju celé telo a ledva sa posadila. Nevedela kde je, nevedela čo sa stalo, nevedela či ešte žije. Bola úplne mimo. Keď jej už začali fungovať všetky zmysli a začala vnímať, spomenula si na ten boj.
„Au, moje telo. Do čerta!“ povedala si v duchu.
Chcela sa odtiaľ dostať, ale nevedela sa ani postaviť a chakru mala na bode mrazu. Keď sa dostatočne zadívala do diaľky, uvidela že sa niekto blíži. Bol to Pein. Zrušil bariéru a išiel až k nej. Pozeral sa jej do očí a spýtal sa jej:
„Ako ti je?“
„To mám naozaj veriť, že ťa to zaujíma?“
„Dnes nemám veľmi dobrú náladu, tak prestaň.“
„Viem, prečo si prišiel. A moja odpoveď je rovnaká. NIE!“
„Chceš byť mŕtva?! Chceš, aby boli mŕtvy aj tvoji blízky?!“ povedal Pein.
„Moji blízky? Nemám nikoho. Moji rodičia sú už dávno mŕtvy a môj brat ... už pre mňa nie je bratom. Zabi ho ak chceš. Je mi to jedno. Zabi aj mňa. Vlastne ... budem aj rada. Už pre mňa nemá zmysel ďalej žiť.“
Peina to trochu vytočilo, chytil Nanu za krk a surovo ju pritlačil o stenu. Nemohla dýchať. Potom trochu povolil a povedal jej:
„Prestaň už!“ a pustil ju. „Keď sa sem pridáš, tak sa budeš môcť Narutovi pomstiť.“
Nana sa na neho len pozrela a zúfalo si vzdychla. Nastalo ticho. Po chvíli počuli kroky. Bola to Konan. Pozrela sa na Nanu. Bolo jej Nany trochu ľúto.
„Pein, neprehnal si to trochu?“ spýtala sa Konan.
„Nie.“ odpovedal chladne. Odtiahol Konan ďalej od Nany a povedal jej:
„Neviem ju presvedčiť. Nechce sa k nám pridať.“
„Povedz jej to.“
„Fajn. Aj tak nemám inú možnosť.“
Obidvaja prišli až k Nane.
„Nana,“ spustil Pein. „My ... My vieme o tvojich rodičoch.“
Nane už nebolo všetko jedno.
„Č – Čo? A – Ale ... Kto sú moji rodičia?!“ naliehala Nana.
„Asi si si to nevšimla, ale ty a Naruto sa veľmi podobáte na ... na Minata Namikazeho.“
Nana vytreštila na Peina oči a dívala sa neho s otvorenými ústami. Od toho šoku sa jej podlomili kolená, ale zachytila ju Konan.
„Tvoja mama sa volala Kushina Uzumaki. Nana, ty a Naruto ste deti štvrtého hokage.
Nana už neudržala slzy.
„A najhoršie na tom je, že to vedeli všetci okrem teba a Naruta. Vedeli to a nepovedali vám to. Keď ste sa narodili, všetky nádeje vkladali do Naruta, pretože je prvorodený. A tak je to až dodnes. Všetci v Konohe vravia, že Naruto je skvelý a že ty sa mu nikdy nemôžeš vyrovnať. Navyše, keď deväťchvostá líška zaútočila na Konohu, Minato chcel, aby bol Naruto považovaný za hrdinu a zapečatil ju do neho. Žiaľ nebolo to podľa jeho predstáv. Všetci videli v Narutovi zlo. Ale na teba úplne zabudli. Netvrdím, že Naruto to mal ľahké, ale ty si to mala horšie. Naruto po dlhej dobe našiel šťastie, našiel si priateľov, ale ty si vyrastala medzi cudzími. Ukáž všetkým v Konohe, ako veľmi sa mýlili. Pomsti sa im.“ povedal Pein.
Nana cítila rôzne pocity, ale ten najsilnejší, ktorý prebil všetky ostatné, bol hnev. V Nane to teraz poriadne vrelo. Celá Konoha sa jej zhnusila. Jej zúbožený a smutný pohľad sa zmenil na nenávistný. Konan ju už pustila. Z toľkej zlosti sa už udržala na nohách. Pein sa otočil a kývol rukou na Konan, nech ide s ním. Chceli odísť z miestnosti.
„Dobre,“ povedala potichu Nana, ale Pein to dosť dobre počul.
„Čože?“
„Pridám sa k vám.“
Pein sa na Nanu milo usmial. Bol rád.
„Dobre. Konan ti ukáže izbu a dá ti nejaké veci.“ povedal Pein a stratil sa v tmavej dlhej chodbe.
„Tak ideš?“ povedala Konan a usmiala sa na Nanu, ale Nana jej úsmev neopätovala. Bola taká nahnevaná, že keby videla niekoho z Konohy, zabila by ho. Aj keď nemala skoro žiadnu silu. Išla s Konan tmavou chodbou až k nejakým dverám. Keď ich Konan otvorila, oslepilo ju svetlo. Obe vstúpili do akej si menšej predsiene, odkiaľ viedli veľké schody na prvé poschodie.
„Tak, tu je tvoja izba.“ povedala Konan. „Choď tam, ja ti zatiaľ donesiem nejaké veci.“
Nana len prikývla a vošla. Bola prekvapená. Izba bola veľká a útulná. Boli tam poličky s knihami, skriňa, malý písací stôl a veľká posteľ. Nana zložila ťažký svitok a spadla na posteľ, ako mŕtva. Keď Konan prišla a videla spiacu Nanu, len jej položila na posteľ nejaké veci a potichu odišla.
Medzi tým ako Nana spala, Pein zavolal všetkých do obývačky na poradu.
„Podarilo sa!“ zvolal Pein. „Nana sa pridala do Akatsuki. Je hore vo svojej izbe. Skúste sa k nej správať ako k ostatným. Vlastne nie, pretože vy sa k sebe chováte ako banda idio*ov. Proste jej dajte pokoj. To je všetko, môžete ísť.“
„Dám jej nejaké rybičky!“ skríkol Kisame.
„Dám jej kvety!“ prekríkol ho Zetsu.
„Necháte ju na pokoji a nikto jej nič dávať nebude. To je moje posledné slovo.“ povedal Pein a buchol dverami. Kisame a Zetsu sa urazili a odišli niekam preč. Nana spala celý deň aj noc. Ráno ju zobudil strašný buchot od vedľa.
„Pane Bože, toto snáď nie je možné.“ povedala Nana a pozrela na hodiny. Bolo pol šiestej ráno.
Nana sa posadila na posteľ a zívla si. Potom vstala z postele a obula si papuče. Až po dlhšej chvíli si uvedomila, že nemá na sebe pyžamo, ale svoje špinavé šaty. Keď sa pozrela do zrkadla, zhrozila sa. Ihneď upaľovala do kúpeľne. Dala si sprchu, oprala si svoje šaty a upravila sa. Potom išla znova do svojej izby a na posteli uvidela nejaké veci. Bol to Akatsuki plášť, slamený klobúk a kapsa so zbraňami. Všetko to zobrala a dala do skrine. Až keď zišla dolu do kuchyne zistila, že všetci ešte spia.
„Ach, to bude zase deň.“ povzdychla si Nana. Rýchlo sa naraňajkovala a išla von. Práve začalo svitať. Išla sa prejsť ale nevzďaľovala sa veľmi ďaleko od sídla. Vyšla na vysoký strom, sadla si na jeho vetvu a odtiaľ pozorovala východ Slnka. Stále cítila veľký hnev, ale držala svoje pocity a emócie na uzde. Ale vo vnútri Nany to vrelo. Znenávidela Konohu a Naruta. Keď sa znovu vrátila do sídla, všetci už boli na nohách. Keď vstúpila dnu, všetky pohľady sa upriamili na ňu. Zavládlo trápne ticho. Až po pár minútach sa tam objavil Pein.
„No tak! Nestojte a hýbte sa trochu, prekážate.“ zreval Pein a všetci sa dali do pohybu a Nana išla hore.
„Videl si ju?“ povedal nadšene Deidara.
„Nie, som slepý.“ odpovedal ironicky Hidan.
Z neznámeho dôvodu sa Deidara začal veľmi nahlas rehotať.
„Je to blázon.“ vzdychol si Kakuzu.
„Mám nápad!“ skríkol Deidara. „Poďme ju sledovať!“
„Sledovať?“ nechápal Sasori.
„Áno! Tak, kto ide so mnou?“ spýtal sa sebavedome Deidara.
„No ... Môže to byť celkom zaujímavé. Ja idem.“ ozval sa zozadu Itachi.
„Majster Sasori, idete? Ja viem že to chcete.“ povedal Deidara a urobil na Sasoriho smiešnu grimasu.
Chudák Deidara, dostal od Sasoriho poriadny kopanec.
„Idem, ale len preto, lebo sa nudím.“ povedal Sasori.
Nakoniec išiel Deidara, Sasori, Itachi a Hidan. Išli potichu až k jej izbe a nalepili sa na dvere. Nepočuli nič. Až po chvíli počuli kroky.
„Ide von!“ povedal potichu Hidan.
Všetci sa začali tlačiť úzkou chodbou za roh, aby ich Nana nevidela. Bili sa, strkali a občas niekto spadol. Presne v tú chvíľu, keď Nana otvorila dvere a vyšla z izby von, stihli sa skryť za roh. Zamierila do kúpeľne. A všetci štyria rovno za ňou. Znova sa prilepili na dvere a počúvali. Počuli len sprchu a potom len ticho. Po chvíli sa ticho prerušilo. Nana si začala pospevovať nejakú melódiu. Jej hlas bol taký sladký a jemný. Všetci sa do tej melódie tak započúvali, že si ani neuvedomili že Nana ide z kúpeľne von. Nana otvorila dvere a všetci štyria sa vyvalili dnu do kúpeľne. Zrazu stál Sasori priamo pri nej. Ich tváre boli od seba asi len tri centimetre. Všetci očerveneli ako paradajky, keď zistili, že Nana má na sebe len uterák. Boli ako z kameňa. Čakali, že sa strhne peklo. Ale Nana ich len obišla a išla späť do svojej izby. Všetci boli prekvapený, pretože niečo podobné vyviedli aj Konan a dopadlo to veľmi zle. Keď Nana išla po chodbe do svojej izby, všetci štyria sa za ňou dívali.
„Fuj Deidara! Ty úch*l uslintaný, vypadni odo mňa preč!!!“ skríkol Hidan, pri pohľade na uslintaného Deidaru a ihneď odišiel.
„Čo? Ja neslintám!“ bránil sa Deidara a utieral si chrbtom ruky svoje ústa.