Narutova sestra 14 - Zabiť, alebo nezabiť?

Nana sa zobudila až po piatich hodinách. Pomaly začala vnímať všetko okolo seba. Sedela na studenej zemi, priviazaná o železný stĺp. Lano, ktorým mala zviazané telo, sa jej tvrdo zarezávalo do kože. Všetko ju bolelo, ale najviac ju bolela hlava. Myslela si, že exploduje. Všade bola tma. Keď jej už dostatočne fungovali zmysly tak, ako mali, spoznala to tam. Bola v sídle. Bola tam, kde ju pred niekoľkými mesiacmi uväznil Pein, keď ju dostali do Akatsuki. Tá temnota, čo sa rozliehala všade navôkol, v nej vzbudzoval akýsi pocit. Nevedela si spomenúť, čo sa stalo. Cítila, že má zničené telo. Zrazu sa jej lano zarezalo do kože tak, že sa jej pustila krv. Zaťala päste a snažila sa nemyslieť na tú bolesť. Na zem spadla kvapka krvi. Jedna, jediná, maličká kvapka. Nana zacítila krv. Zrazu si na všetko spomenula. Prešiel jej mráz po chrbte, keď pomyslela na ten masaker.
„Takže už vedia, že som jinchuuriki.“ pomyslela si.
Sama tomu neverila. V tom boji nevedela vôbec ovládať svoje telo. Houkou si s ňou robil, čo chcel. Rozum jej obklopili temné myšlienky. Počítala sekundy, minúty, hodiny a v duchu prosila, nech sa tento zlý sen už skončí. Tma, ticho, samota. Počúvala, ako na zem dopadajú kvapky krvi z jej ruky. Každá prežitá sekunda bola teraz pre ňu peklom. Mala pocit, akoby sa spomalil čas. Bolo to nekonečné. Zrazu niekto potichu otvoril dvere a do miestnosti niekto rýchlo vstúpil. Videla svetlo. Malý, mihotajúci sa plamienok na sviečke. Približoval sa. Prižmúrila oči a čakala, kto sa objaví. Bol to Sasori.
„Ahoj.“ zašepkal.
Chcel ju pobozkať, ale Nana odvrátila svoju tvár.
„Nerob to.“ povedala chladným tónom a po tvári sa jej skotúľala slza.
„Ako ti je?“
„Skvele.“ povedala ironicky.
„Prečo si mi nepovedala, že si jinchuuriki?“
„Pretože by ste urobili toto. Bolo jedno či vám to poviem, alebo nie.“
„Mohla si to povedať aspoň mne.“
„To už je aj tak jedno. Za pár minút budem mŕtva. Už na tom nezáleží.“
„Mŕtva? Nebudeš mŕtva. Nenechám ich, aby ťa zabili. To ti sľubujem. Niečo už vymyslíme.“
„A ak nie?“
„Za desať minút máme hore poradu. Tam sa rozhodne. Nepovedz nikomu, že som tu bol. Pein nám zakázal ísť k tebe.“
„Dobre.“
„Neboj sa. Všetko dobre dopadne.“
„Kiežby.“
Sasori ju pobozkal na čelo a pobral sa hore. Nana sa na sa neho nechcela spoliehať, ale v kútiku duše dúfala, že nejako Peina presvedčí, nech ju nechá nažive.
(Na porade)
Všetci sa zišli v jednej veľkej miestnosti pri veľkom stole. Ako posledný prišiel Pein. Držal v ruke nejaké papiere. Neskôr ich položil, posadil sa a začal tam listovať. Vzdychol si a znova sa postavil.
„Takže, prejdem rovno k veci.“
Všetci s napätím čakali, čo povie. Všetci si mysleli, že ju nechá nažive a že to nejako predýcha. Ale opak sa stal pravdou. Z jeho úst vyšli tie hrozivé dve slová.
„Vyjmeme Houkou.“ povedal Pein.
Zarazili sa. Nikto nemal na to nemal slov a tak všetci mlčali.
„Vyňať ho?! Ale veď zomrie!“ ozval sa Itachi.
„Viem. No a?“ spýtal sa ľahostajne Pein.
„No a?! Pein! Bavíme sa tu o ľudskej bytosti a nie o nejakej veci!“ skríkol Kakuzu.
„To mi je jedno! Akatsuki lovia bijuu, zabudli ste?!“
„Lenže Nana je dôležitejšia, ako nejaký bijuu.“ povedal Kisame.
„Tak a dosť!“ zreval Pein na celé hrdlo, tresol po stole, a všetci protestanti sa ihneď utíšili. „Viete, prečo ste boli prijatý do Akatsuki?! Pretože každý z vás má obrovskú silu, ale hlavne pre to, lebo ste bezcitný! K obetiam sa nemá prejavovať žiadna ľútosť! Za toto by som vás mal všetkých vyhodiť! Kakuzu! Priprav dole miestnosť a čakaj ma tam aj s Nanou o hodinu.“
Nikto nechcel, aby bola Nana mŕtva, ale odporovať Peinovi je hazard so životom. Zobral si všetky papiere, tresol dverami a odišiel. Bolo rozhodnuté a všetci odišli. Zostali tam len Hidan, Itachi a Sasori.
„Tak ... Čo urobíme?“ spýtal sa Itachi.
„Ku*va s Peinom!“ zakričal Hidan.
Sasori zaťal päste a preklínal sa za to, že svoj sľub, čo dal Nane, možno nesplní. Ale nehodlal sa vzdať tak skoro.
„Pustíme ju.“ povedal Sasori.
„Pustíme?! Zbláznil si sa?!“ opýtali sa zborovo.
Sasori vedel, že budú mať problém, ale ešte viac ho trápilo to, že ak ju pustia a ona odíde, už ju neuvidí.
„Radšej nech odíde, ako keby mala umrieť.“ pomyslel si Sasori.
„A čo ak nás chytia?“ spýtal sa Itachi.
„Chceš, aby bola mŕtva?!“
„Nikto z nás to nechce. Tak fajn, poviem vám, aký bude plán.“ povedal Itachi.
(O hodinu)
Všetko bolo pripravené tak, ako Pein rozkázal. Miestnosť s veľkým železným stolom, kde položia obeť, rôzne nástroje a veľa iných čudných vecí. Páchlo to tam. Keď už bol Kakuzu hotový, rozhodol sa, že pôjde po Nanu. Ani nevedel, ako jej to má povedať.
„Do čerta s pocitmi!“ pomyslel si.
Podišiel k dverám, ktoré viedli do miestnosti, kde bola Nana. Zhlboka sa nadýchol a stisol kľučku. Keď ho Nana uvidela, usmiala sa. Podišiel k nej a rozviazal ju. Nechal jej zviazané len ruky. Dívala sa na neho prosebným pohľadom. Čakala, že povie, že je všetko v poriadku a myslela si, že je už všetko tak, ako má byť.
„Je mi to ľúto, Nana.“ povedal.
Neverila. Jej nádej v tú chvíľu umrela. Kakuzu ju viedol dlhou, tmavou chodbou. Zrazu sa pred nich postavil Itachi a zastavil ich.
„Deje sa niečo?“ spýtal sa Kakuzu.
„Pein chce, aby som ju priviedol hore. Chce sa s ňou ešte o niečom rozprávať.“ objasnil Itachi.
„Ja ju tam odvediem.“ povedal Kakuzu a postrčil Nanu, aby išla ďalej.
Itachi ich znova zastavil.
„Pein povedal, že ju mám hore priviesť ja.“ oponoval Itachi a pozrel sa na neho vážnym pohľadom.
Kakuzu prikývol a odišiel niekam preč. Itachi vytiahol kunai a prerezal lano, ktorým mala zviazané ruky. Nana si myslela, že ju naozaj vedie hore k Peinovi, no viedol ju niekde inde.
„Ale Itachi ... Tadiaľto sa nejde hore k Peinovi.“
Itachi neodpovedal. Vyšli až von pred sídlo, kde už čakal Sasori.
„Ďakujem.“ povedal Sasori.
Itachi prikývol a odišiel. Nana nechápala.
„Sasori ... čo sa to-“
„Teraz nie. Vysvetlím ti to potom.“
Zamieril aj s ňou do lesa. Išli asi päť minút, a keď už boli od sídla trochu ďalej, zastavil.
„Odtiaľto už musíš ísť sama.“ povedal.
„Čože? Kam?“
„Neviem. Niekam ďaleko, kde ťa nenájdu. Musíš ujsť, Nana.“
„Ujsť? Ja ... Nemôžem ujsť! A čo bude s tebou?“
„Chceš umrieť?!“ skríkol.
Tieto slová ju zarazili. V tej chvíli si uvedomila, že bude musieť ujsť, aj keď nechcela. Nechcela ho opustiť. Už neudržala slzy.
„Prepáč, nechcel som na teba kričať. Neplač.“ povedal a objal ju.
„Sasori?“ zašepkala mu do ucha.
„Áno?“
„Milujem ťa.“
„Aj ja ťa milujem. A práve preto nechcem, aby ťa Pein zabil. Musíš odísť.“
Sasori sa jej zadíval do jej hlbokých, modrých očí, utrel jej slzy a naposledy jej venoval dlhý, krásny a vášnivý bozk. Nakoniec sa od seba oddelili a každý išiel svojou cestou. Obom išlo puknúť srdce, ale vedeli, že takto to bude najlepšie.
„Zbohom, Sasori.“ povedala Nana a venovala mu posledný pohľad.
„Zbohom, láska.“
Nana skočila na prvú vetvu stromu a vydala sa na cestu. Zamierila smerom ku Konohe. Vedela, že sa musí ponáhľať.
„Pein už určite niekde zúri.“ pomyslela si.
Jej telo nebolo ešte ani z polovice zotavené a tak išla pomaly.
(V Akatsuki)
Pein zúril na plné obrátky.
„Nechápem, ako niekto môže byť taký blbý!!!“ reval.
Bol ako šialenec. Mal päťchvostého tak blízko. Tak blízko, aby ho získal a oni ho len tak pustili.
„Vraj ju mali radi!“ kričal Pein.
Všetci na neho hľadeli, akoby vyšiel z blázinca. Pein nehodlal dávať tresty za to, čo urobili, na to teraz nemal čas. Jeho cieľ bol jasný. Postavil sa pred všetkých členov a ukľudnil sa.
„A teraz vám niečo poviem,“
Všetci s napätím čakali, čo z neho vypadne.
„Ja ju privediem späť do Akatsuki a zabijem ju! Za to vám ručím!“ povedal hrôzostrašným hlasom a tváril sa, ako psychopat, až z toho naskakovala husia koža.
Pein vytiahol veľkú mapu a začal si značiť miesta, kde ju bude hľadať. Plánoval ju priviesť späť za každú cenu.
(Pri Nane)
Išla celý deň a celú noc a keď už bola príliš unavená rozhodla sa, že si oddýchne. Bola už len kúsok od Konohy. Sadla si pod strom a zaspala. Spala celý deň a zobudila sa až v noci. Presne na to čakala. Na noc. Všetci už určite spali a tak sa vybrala do Konohy, ale rozhodne sa tam neplánovala vrátiť.