OČI - 16. Plamene Listovej

Kapitola šestnásta: Plamene Listovej

Vzduch bol presýtený vôňami končiaceho sa dňa. Okolie zafarbené do oranžova dávalo celému výjavu nadpozemský nádych. On však mal oči zatvorené, akoby ani táto nádhera nemohla rozochvieť studené srdce, ktoré sa mu nedávno predsa len rozbúchalo tichým tlkotom. On sám by povedal že jeho srdce bolo rozsekané krutosťou sveta ninjov, až prestalo hriať vierou, túžbou, či takmer akýmikoľvek citmi.
Zastal neďaleko starého suchého stromu, ktorému z konárov ostali už iba vysušené a zošednuté kýpte márne sa načahujúc k nebu, ktoré v tomto mieste presvitalo pomedzi medzeru v poraste konárov okolitých stromov. Na kmeni stromu bol vyrytý znak Konohy.
Natiahol ruku ale v pohybe náhle ustrnul.
„Bariéra sa zmenila.“
Poznamenal sám pre seba.
Na tvári sa mu mihol prekvapený výraz. Otvoril oči. Vzduch asi meter pred ním sa zavlnil a pripomínal tak vodu rozháňanú vetrom. V priesvitných vlnách sa vytvoril priechod, pomaly ním prešiel a priechod sa mu za chrbtom opäť uzavrel. Vzduch sa ešte chvíľku vlnil, ale on už bol dávno preč.

Muž s plavými vlasmi sedel v meditačnej polohe. Na hlave mal nasadené zvláštne zariadenie. Zakrývalo mu oči a od temena sa mu ťahali striebristé trubičky k podivne bublajúcim zariadeniam.
Okolo muža sedeli ďalší dvaja muži a jedno dievča. Všetko okolo nich však bolo narýchlo poskladané a provizórne rozmiestnené. Muž jemne trhol hlavou.
„Zvláštne.“
Zamrmlal si pod nos.
Dievča zdvihlo zrak a modrými očami sa sústredilo na muža.
„Stalo sa niečo?“
Muž si ešte chvíľku mrmlal sám pre seba a pootáčal hlavou, ako keby sa rozhliadal po okolí. Nakoniec sa zasekol v pohybe a ustrnul.
„Pocítil som zvláštnu rezonanciu.“
„Akú rezonanciu otec?“
„Niečo na chvíľu zmenilo vzorec bariéry, ale bolo to také nepatrné, že mi to skoro uniklo.“
Dievča sa na chvíľku odvrátilo zrak.
„A nemohlo to súvisieť s chakrovým šumom, ktorý stále doznieva po tom nešťastnom zničení Konohy?“
„Tiež som si to najprv myslel, ale bolo to iné, nie ako keď rezonuje uvoľnená chakra na hranici bariéry, skôr akoby sa bariéra na chvíľku ohla, zmenila svoj tvar.“
Muž ešte chvíľu zadumane sedel.
„Vyhláste poplach, pre všetky prípady. Smer juhovýchod.“
Dievča vstalo a vybehlo plátenou náhradou dverí.

Muž sa pohyboval pomaly, preskakoval z konára na konár a ostražito vnímal okolie svojimi zmyslami. Všade po okolí vnímal veľké množstvo rozplývajúcej sa chakry, ale najviac jej cítil zo smeru kde mala stáť najsilnejšia ninjovská dedina v okolí mnohých kilometrov. Celá táto situácia ho natoľko zaskočila, že sa rozhodol použiť oči, aj keď vedel, že ho tak môže prípadný senzibil ľahšie odhaliť.
Okolie sa vlnilo ako v plameňoch, chakra rôznych farieb sa dvíhala zo zeme a rozplývala sa v jazykoch pričom obopínala kmene, konáre a listy stromov v špirálach a iných vzoroch. Jedna chakra bola ale zvláštna, nikdy takú nevidel, nedokázal jej priradiť žiadnu podstatu. Rozjímanie nad touto zvláštnou anomáliou prerušil pohyb. Príliž neskoro si uvedomil, že ho odhalili.
Bolo ich asi dvadsať a pomaly sťahovali slučku, ktorú okolo neho vytvorili. Všetci v plášťoch a s pomaľovanými maskami namiesto tvárí.
Keby sa snažil utiecť bola by tu určitá šanca, že by sa mu to podarilo, ale stráže by boli bdelšie a dostať sa dnu omnoho náročnejšie. Zoskočil teda zo stromu a postavil sa na malú lúčku. Až teraz si všimol, že je užívaná ako tréningové cvičisko.
Slučka sa utiahla a dvadsať príslušníkov jednotiek Anbu utvorilo kruh, ktorého bol stredom. Jeden z nich nemal čierny plášť, ale biely a postavil sa tak, aby mu bol čelom.
„Vstúpil si na územie ninjovskej dediny ukrytej v lístí.“
Prehovoril veliteľ Anbu, ale on neodpovedal.
„Uveď svoju príslušnosť a dôvod prečo si tu.“
Hlas veliteľa sa tento krát zdal naliehavejší.
Keby Itachimu nezakrývala kapucňa veľkú časť tváre už dávno by sa ne naho vrhli.
„Prišiel som za Hokage.“
Pomaly odpovedal.
„Hokage ťa teraz nemôže prijať, uveď dôvod prečo si tu.“
Povedal veliteľ odmerane a zopakoval druhú časť otázky.
„Ide o vnútornú záležitosť jedného klanu Konohy.“
„Ktorého? Zavoláme hlavu klanu aby to potvrdil.“
Itachi si povzdychol. Z nejakého dôvodu je všetko ďaleko horšie ako by malo byť, bezpečnostné opatrenia dediny sú ďaleko za úrovňou mierového stavu, veci sa zjavne dali do pohybu.
Neodpovedal, nemalo to zmysel, akákoľvek zmienka o klane Uchiha by bola veľmi nebezpečná.
Anbu si vysvetlili jeho mlčanie tak, že si celú historku so záležitosťou klanu iba vymyslel a vytiahli kunaje.
„Odlož všetky zbrane a odhaľ svoju tvár.“
Itachi pomaly zdvihol ruky a stiahol si kapucňu. Niekoľko Anbu okolo neho zalapalo po dychu.
„Itachi Uchiha.“
Zasyčal veliteľ v bielom.
„Uveď jediný dôvod prečo by sme ťa nemali na mieste zabiť.“
Spýtal sa veliteľ, ale vlastne nečakal odpoveď.
Itachimu tmavé vlasy splývali na ramená a chveli sa v stúpajúcom vzduchu ovplyvnenom chakrou z okolia.
Vzduch sťažkol, akoby vedel že čoskoro bude nasýtený pachom čerstvej krvi. Krvi ktorá sa musela zas a znova preliať, znovu ho osud vtiahol do kolobehu zabíjania. Keby ho pochytil pocit irónie asi by sa rozosmial, jediné čo však cítil bol smútok, tak ako celý život predtým, aj teraz ho volala smrť, smrť ktorá mu ulepila ruky, aké zbytočné.
Siahol rukou za hlavu a vytiahol meč. Studené šedá oceľ zbavená akéhokoľvek kovového lesku, aby bola vhodná na tiché vraždenie sa jemne zaleskla červeňou, zjavne hladná po živej tekutine prúdiacej v telách jeho protivníkov.
„Aké zbytočné.“
Zopakoval z vlastných myšlienok.
Veliteľ vytiahol kunaj a rozbehol sa smerom k nemu. Ostatní Anbu ostali bez pohybu.
Tento veliteľ bol zjavne dosť namyslený, veril že získa slávu zabitím nukenia triedy S.
Itachi so zatvorenými očami sledoval okolie, ale ostatní naozaj nejavili záujem zaútočiť. Veliteľ vrhol kunaj a začal v behu skladať pečate. Itachi odrazil rukoväťou meča kunaj, ktorý sa prudko roztočil a vyletel niekam hore nad ich hlavy.
Anbu zatiaľ dokončil pečate a švihol rukou jeho smerom. Itachi sa vyhol, na chvíľu ale stratil pojem o pravej strane svojho okolia, pretože veterná čepeľ presekla jeho chakrové vlákna. Na druhej strane ale nezaznamenal žiaden pohyb a keďže si bol celkom istý, že netušia o tom akú techniku na vnímanie používa, ignoroval ten fakt, že mu polovica jednotky Anbu náhle zmizla z dohľadu. Rozbehol sa smerom k veliteľovi, ktorý napriahol druhú ruku k ďalšiemu veternému úderu. Itachi pootvoril ľavé oko a pozrel sa mu rovno do štrbín na maske. Veliteľ na okamih stuhol v pohybe a kým sa spamätal už mu zvieral napriahnutú ruku a mečom sa približoval ku krku.Vtedy ale na okamih zaváhal a to veliteľ Anbu využil a vrhol ďalšie veterné jutsu ústami, pričom si odrazil časť masky z tváre. Útok síce nič netrafil ale dal mu čas aby sa vrhol dozadu a výkopom na Uchihovu tvár si uvoľnil ruku z jeho zovretia. Premetom dozadu na voľnej ruke sa pokúsil dostať sa do bezpečnej vzdialenosti. Lenže Itachi bol rýchly a vedel že tentoraz už nezaváha, odrazil sa chakrou a dostal sa veliteľovi priveľmi na telo, aby ten bol schopný uhnúť. Skôr ale ako mohol dopadnúť úder Itachiho telo sa zastavilo v pohybe.
Rýchla kontrola ho utvrdila že všetci Anbu sú na svojom mieste.
Veliteľ urobil ešte jeden premet a znovu napriahol ruku.
„To by stačilo.“
Ozvalo sa odniekiaľ kam Itachi svojimi vláknami nedovidel.
„Shikaku, je to Uchiha Itachi, ten vrah!“
Oponoval Veliteľ, ale v pohybe ktorým by rozsekol Uchihu sa zastavil.
„Podľa správ by mal byť Itachi mŕtvy, to si sa ho ani nespýtal čo tu robí?“
Veliteľ mlčal.
„Prečo si prišiel?“
Spýtal sa hlas.
Itachi otvoril oči a pozoroval pás na zemi plný chakry, ktorý sa od neho tiahol až za rady Anbu.
„Prišiel som po niečo.“
„A čo takého by to malo byť?“
Spýtal sa hlas.
„Dedičstvo klanu Uchiha.“
Shikaku ho ostražito pozoroval.
„Neviem prečo by si mal chcieť niečo z klanu, ktorý si vyvraždil.“
Itachi sklopil zrak a zavrel oči. Prečo vlastne prišiel? Prišiel domov, aspoň tak to niekde vnútri cítil, prišiel na miesto ktoré v tomto svete pre neho už nemalo existovať.
„Musím pochopiť.“
„Čo pochopiť? Znova otestovať svoju schránku?“
Itachim badateľne trhlo pri týchto slovách, ktoré kedysi on sám adresoval Sasukemu.
„Tentokrát ale máme už hrdinu, ktorý nás zachránil. A oheň nášho odhodlania znovu planie silným plameňom. Tvoju schránku zlomíme.“
„Hrdina.“
Zašepkal Itachi.
„Máme Naruta, to on porazil vodcu Akatsuki.“
Itachimu sa v hlave objavil obrázok blondiaka, ktorý vyhlasoval Sasukeho za svojho brata.
„Uzumaki Naruto, tak predsa ty.“
Znovu otvoril oči a skúmal chakrový tieň ktorý ho spútaval. Štruktúra chakry sa neustále menila a tak sa nedala narušiť dostatočne rýchlo aby sa oslobodil. Niečo také nikdy nevidel. Zameral sa teda na tvorcu tejto techniky, v ľavom oku sa mu zvýraznil vzor špirály nepodobnej žiadnej inej očnej technike a Shikaku stuhol. Zmena štruktúry tieňového jutsu sa ustálila a jemu sa podarilo uvoľniť zo zovretia, zvesil ruky k telu a nechal meč padnúť do trávy vedľa jeho nôh.
Shikaku sa pohol a okamžite si uvedomil.
„Genjutsu.“
„Vzdávam sa Konohe.“
Odopol si kapsičky na zbrane a všetko pustil do trávy vedľa meča.
„Čože?“
Vykríkol veliteľ Anbu.
„Ja Itachi Uchiha sa vzdávam dedine ukrytej v lístí.“