Legendárny Sennin 12 - Päčať.

Zhnusene som dojedol svoj obed. Ma sa na mňa pozrela s úsmevom.
„Výborne." povedal som a prinútil sa k úsmevu. Dokonca som aj zdvihol palec.
Ma zažiarili očičká. Potom odkráčala, odskákala vonku. Môj výraz typu: Nič lepšie ešte som ešte nejedol sa zmenil na výraz typu: BOže prečo ma tak trestáš?
Spomenul som si na svoju situáciu a môj výraz hneď zvážnel. Fukusaku bol preč už jeden deň a ja som zatiaľ iba trénoval a netrpezlivo čakal. Ma mlčala ako hrob. Nechcela mi nič prezradiť. Začínal som byť netrpezlivý. Madara tam vonku vystrája a ja tu len tak sedím. A Manami...Čo je s ňou?
Posmutnnebuď smutný. V hrnci ešte niečo ostalo." povedala. Svoj zhrozený výraz som zamaskoval prudkým kašľom a zohnutím až k podlahe.
„Ja ehm...no ďakujem ale priveľa dobrého škodí." povedal som s nervóznym úsmevom. Ma usmiala:„Tak ja ti to teda odložím na neskôr."
„Super." precedil som cez zuby s falošným úsmevom a vybehol vonku. Rozbehol som sa k miestu kde som posledný deň trénoval. Bol to zvláštny vodopád ktorý zaplňal malé jazierko priamo pod ním. Upostred neho bol malý ostrovček. Nemal som náladu na tréning tak som skočil na ten ostrovček. Na chvíľu som zastal. Mal som zvláštny pocit. To miesto bolo zvláštne. Cítil som ničo temné. Potriasol som hlavou. Už mi začína preskakovať.
Sadol som si a zavrel oči. Začal som vnímať prírodu okolo seba. Vtáčika ktorý ďobal do húsenice. Žabu kvákajúcu na zemi. Muchu letiacu okolo. Zrazu som zacítil neuveriteľnú chakru. Prudko som otvoril oči.
Dialo sa čosi neuveriteľné. Z vodopádu oproti mne vychádzal Kyuubi v zmenšenej verzii. Švihal svojími deviatimi chvostami a z oči mu žiarila zloba. Voda pod jeho nohami vrela a kvapky z vodopádu sa na jeho koži okamžite vyparovali. Zastavil a pozrel na mňa.
„Nenachádzaš slov Naruto?" vyceril zuby.
„Čo..čo to je? Č-o čo to ma znamenať?" vykoktal som zo seba.
„Vždy si bol hlupák." povedal. Potom ku mne pomaly vykročil. Náhle zastavil.
„Hlupák a slaboch. Zbabelec. Tak si sa bál, že si utkiekol z Konohy." sledoval ma a švihal chvostami. Pocítil som vzdor.
„Sklapni ty sprostá líška!" vykríkol som.
„Nie je múdre ma takto nazývať. Nevšimol si si, že nie som za päčaťou?"
„Prestaň mudrovať. Tu nemáš žiadnu moc. Dávno by si ma zničil keby si mohol. Nestrácal by si čas rečičkami. Aspoň takto ťa poznám."
„Nebude to trvať večne. Päčať stále slabne. Raz sa dostanem von! Potom si to vychutnám! Nezabijem ťa hneď. Najprv ťa prinútim sledovať zničenie tvojej dediny a tvojich priateľov a potom ťa pomaly zabijem! Nebude to rýchle! A..."
„Bla bla.... Stále omieľaš to isté. Mohol by si si už vymyslieť niečo lepšie." prerušil som ho. Videl som jeho hnev. Priam z neho sálal.
„Ty...ty sprosté dieťa! Neuvedomuješ si kto som. Akú mám moc. Aký ste vy ľudia ubohý. Staviate tie svoje ubohé chatrče a hráte sa na veľké ninja dediny. A vaši ninjovia už niesú nič ako sloboši. Sú to tiene ninjov s ktorými som kedysi bojoval a ktorých som jedneho za druhým porážal."
„Áno áno a v klietke si preto lebo si to chel, že?"
„Tvoj foter mal sprosté šťastie! Nepredpokladal som, že sa v dnešnej dobre nájde niekto taký mocný a už vôbec som nepredpokladal, že bude vedieť to jutsu a obetuje sa. Bol posledný z najväčších. Už ho nikto neprekoná. Madara je už len tieň seba sama a ten mladý Uchiha je slaboch. A ty nestojíš ani za zmienku."
„Práve si sa o mne zmienil.” uškrnul som sa. Kyuubi zlostne zavyl.
„Ty drzé mláďa! Už sa teším na deň keď pred tvojími očami zničím všetko čo si miloval a potom ťa pomaly zabijem!”
„Len cez moju mrtvolu.” moje pobavenie vystriedal chladný hnev. Kyuubi odpovedal divokým smiechom.
„No môžeš zomrieť aj hneď s vedomím že po tvojej smrti zničim všetko čo si miloval.”
Neodpovedal som. Tvrdo som opätoval jeho pohľad. Naša vzájomná nenávisť bola nesmierna. Potom začal pomaly blednúť až zmizol.
S povzdychom som zavrel oči a snažil sa trénovať ale už to nešlo. Vstal som a vrátil sa k Ma. Medzitým sa stihlo slušne zotmieť.
Premýšľal som ako je možné, že som videl Kyuubiho mimo jeho obvyklej „klietky”. Bolo to genjutsu, halucinácia alebo niečo oveľa vážnejšie?
Uložil som sa k spánku pričom sa mi podarilo vyhnúť Ma. Zavrel som oči sa vydal sa do svojho vnútra. Zrazu som sa ocitol pred Kyuubiho vezením. Zhrozene som zastal. Pečať na mreži sa odlupovala a mreže samotné vyzerali ako zhrdzavené. Vyzerali chabo oproti Kyuubimu, ktorý s úškrnom sedel za nimi.
„Takže si konečne tu Naruto.”
„Ako...veď otec...pečať.” zakoktával som sa. Toto mi nepomôže. Vzchopil som sa.
„Čo sa tu sakra deje?!”
Kyuubi sa hurónsky zasmial. Celá situácia ho zjavne bavila.
„Už nie si taký hrdina keď vidíš, že ma pečať nedrží tak pevne.” vyzývavo sa na mňa zahľadel. „Pečať slabne taká je pravda.” zaškľabil sa. „Celých 17 rokov odolávala mojej sile ale moje väzenie sa blíži ku koncu.”
„Otec ju ale opravil.” oponoval som mu.
„Omyl! Opravil jej poškodenie aby som sa nedostal von. Pečať je už žalostne slabá. Tras sa úbožiak!” skríkol a zdôraznil to smiechom plným pohŕdania.
Otvoril som oči a pozrel sa na strop nad sebou. Rýchlo som zo seba zhodil prikrývky a zbehol dole. Ma tam sedela a rozprávara sa s Fukusakom.
„Presne teba hľadám. Pečať slabne. čoskoro bude Kyuubi voľný! Musíme niečo robiť!”
„Presne toho som sa obával.” smutne zakrútil hlavou.
„Ale ako, veď otec ju opravil.”
„Neopravil iba obnovil. Je to ako keby si starý dom zahádzal novou omietkou. Základy ostanú rovnaké len vyzerá novo.”
Skľúčene som si sadol.
„Čo budeme robiť?”
Tu sa Fukusaku usmial. Ale Ma ostala smutná.
„Neboj sa máme plán.”
„Je to zlá plán Fukusaku.” povedala.
„Jediný aký máme. Niet inej nádeje.”
„Možete mi už konečne povedať čo je to za plán? Už niekoľko dní sa tu len ponevieram a vy stále o nejakom pláne. Ma vyzerá akoby som mal zomrieť a ty tu nikdy nie si!”
„Prepáč Naruto bolo dôležité aby si o tom ty, respektíve Kyuubi do poslednej chvíle nevedel.” Odmlčal sa a potom mi ten plán povedal. Nepáčil sa mi ani v najmenšom.
„Iná možnosť nie je. Prepáč."
Prikývol som, ale v hlave sa mi ešte stále ozýval Kyuubiho víťazný smiech.