Nový život v Akatsuki 15

Nemala som v pláne hneď zaútočiť. Spojila som naše mysle.
„Kto si?“ spýtala som sa ho myšlienkou.
Priestor, ktorým musel prejsť môj hlas, ho skresli a nebolo možné spoznať, že som dievča. Okamžite by ma podcenil. Ale nemohol vedieť že to počul len vo svojej hlave.
„Čo ťa je do toho?“ zakričal mi hneď späť.
Vykročila som smerom k nemu a katanu som držala pozdĺž tela. Môj postoj nevyzeral veľmi bojovne, ani len obranne. Ninja však nepoľavil na ostražitosti. Avšak nevedel, že keď som teraz v jeho hlave, môžem si prečítať všetky myšlienky, ktoré mu v tejto chvíli behajú mysľou.
,Nič zvláštnejšie som v živote nevidel., alebo ,Prvý raz vidím skutočné draky., a množstvo iných. Taktiež som vyčítala jeho meno. Vynorilo sa ako odpoveď automaticky na moju otázku. Zastala som asi dva metre od neho. Manna a Yume nás pozorne sledovali.
„Chcem byť pri tebe. Budem sa ti len držať na pleci a nič nerobiť. Sľubujem.“ Počula som Yumeho dračí hlas. Nedalo sa mu odolať. Prikývla som. Za chvíľu mi niečo pristálo na pleci. Dráčik vyceril zúbky a zavrčal na ninju. Musela som sa pod maskou usmiať.
„Nechcem bojovať.“ povedala som mu myšlienkou.
„Tak čo tu teda chceš?“ spýtal sa pohŕdavo.
„Prišli sme si po démona. Nechaj ma prejsť a nezabijem ťa.“ povedala som mu.
Práve teraz mu hlavou prebehlo len jedno slovo: hlupák. No dobre teda. Keď to inak nepôjde.
„Yume. Katon.“ Prikázala som drakovi.
Yume sa nadýchol a začal chrliť oheň. Na tak malé stvorenie to bol poriadny plameň. Steny domov naokolo zafarbil na čierno. Ale ninja zmizol. Zlepšila som spojenie medzi nami. Teraz som videla, cítila a počula to čo on. Bol chrbtom opretý o jednu stenu domu kúsok odo mňa.
„Manna vieš čo máš robiť.“
Manna obišiel dom a zakrádal sa k ninjovi. Už bol úplne pri ňom. Strčil doňho labou a ten sa teraz na neho prekvapene pozeral zo zeme. Bolo to ako hra. Drak prišiel úplne k nemu. Približoval sa a ceril zuby. Jeho desivé ostré tesáky boli čoraz bližšie k jeho tvári. Keď si už ninja myslel že nadišla jeho posledná chvíľa, drak namiesto toho aby ho zožral, oblizol mu celú tvár.
„Manna!“ skríkla som naňho.
Ale neuvedomila som si že to bolo nahlas. Manna šiel ku mne a chvost ťahal za sebou. Ale nebola som naňho nahnevaná, vlastne ma to ani neprekvapilo. Nemal príliš bojový charakter.
„Len som ti chcel pomôcť. Chceš predsa zistiť kto to je.“ povedal ospravedlňujúco.
Znovu som sa musela usmiať. Yume len pokrútil hlavou. Ninja medzitým vstal a poutieral si tvár. Zrušila som spojenie medzi mojou a jeho mysľou. Nikdy som s toho nemala dobrý pocit. Pri drakoch to bolo iné. U nich som počula len to, čo mi chceli povedať. Ich myšlienky predo mnou zostali ukryté.
Musím sa s tejto situácie nejako dostať.
Ninja sa však priateľsky netváril. Znova mal v ruke kunai a chystal sa zaútočiť. Koniec zábavy. Pripravila som si katanu a zaútočila. Moje pohyby boli rýchle takže mal šancu len sa brániť. Ale ani raz som ho nezranila aj keď na to bola príležitosť. Pridala som aj taijutsu. Nebavilo ma to. Vedela som, že ho nezraním, chcela som ho živého. Odskočila som od neho čo najďalej.
„Yume zisti kde sú ostatní, ale poponáhľaj sa. Manna, poď sem. Niečo od teba potrebujem. Spravíme to isté čo predtým v lese. Potrebujem ho odtiaľto dostať.“ Prikázala som im.
Sadla som Mannovi na chrbát a zložila pečate na Suiton. Drak našťastie zasiahol ninju presne. Teraz Raiton. Mannove útoky boli rýchle a presné, ťažko sa im dalo vyhnúť. Teraz bol ninja v bezvedomí. Privolala som Kannu.
„Dlho sme sa nevideli. Môžem ťa o niečo požiadať? Odnes ho do lesa. Pri jazere neďaleko sídla je jaskyňa. Zanes ho tam a daj pozor nech neutečie.“
Kanna vzal ninju a zachvíľu zmizol za bránami. Vrátil sa Yume.
„Našiel som Itachiho. Zistil že tu Gaara nie je. Máme sa stiahnuť. Čo najrýchlejšie.“ Oznámil nám a sadol mi znovu na plece. Manna vzlietol a za chvíľu sme čakali za bránami na ostatných.
Netrvalo im to dlho. Použila som Doton a zatarasila som bránu. Teraz sme sa mohli vzdialiť.
„Yume, ostaň tu a zisti čo chystajú. Ak by chceli niečo spraviť, okamžite mi daj vedieť.“ povedala som dráčikovi sediacom na mojom pleci.
Bez slov vzlietol a zamieril späť. Ponáhľali sme sa do sídla.
„Čo sa tam deje?“ spýtala som sa Yumeho, keď som jeho myseľ našla medzi mnohými ďalšími.
„Všetko je hore nohami. Obávajú sa ďalšieho útoku. Poslali aj po Gaaru. Bol v Konohe. Zatiaľ sa nestalo nič, čo by vás mohlo zaujímať. Už zistili že ten tvoj ninja zmizol. Nevedia čo si o tom majú myslieť.“ zreferoval mi všetko čo ho napadlo.
„Dobre. Ďakujem, Yume. Znova sa ozvem.“ povedala som ešte nakoniec a prerušila spojenie. Večer sme sa vrátili do sídla. Zašli sme za Peinom a všetko mu zreferovali. Povedala som mu o mojom nápade nechať tam Yumeho. Keď sa dozviem niečo dôležité, musím mu to oznámiť.
Hneď v jeho kancelárii som sa znova spojila s Yumeho mysľou. Stále bol na tom istom mieste, tak teraz to trvalo kratšie.
„Dorazili posily z Konohy.“ povedal Yume. Zlepšila som spojenie a videla Naruta, Hinatu, Sakuru, Shina a Kibu a Akamaruom.
„Yume. Choď za Kibom.“
Dráčik zletel dolu s vysokej budovy a zosadol na zem asi tri metre od Kibu.
Prvý si ho všimol Akamaru. Zaštekal. Všetci prekvapene pozreli na Yumeho. Kiba pribehol k nemu.
„Bola tu Tori?“ spýtal sa. Yume prikývol.
Kibovi sa na tvári zjavil odhodlaný výraz. Zrejme nás chcel vystopovať. Ale to sa mu nepodarí. Sídlo Akatsuki bolo dobre zabezpečené.
„Zavedieš ma k nej?“ spýtal sa Kiba, aj keď o tom sám určite pochyboval.
Nevedela som ako zareagovať. Chcela som sa s ním stretnúť, ale potom by určite chcela aby som šla s ním. Prinajhoršom spravím to isté čo predtým v lese. Alebo poletím na Mannovi a tak ma nebude môcť vystopovať. Po chvíli iba prikývol.
Spozorneli aj ostatní. Nemôžem sa stretnúť so všetkými.
„Yume pôjde len Kiba. Ostatní musia ostať v Sune. Pošlem za vami Mannu. Počkám vás na druhom brehu jazera.“ povedala som mu a zrušila spojenie.
„Zatiaľ nič nepripravuj. Prišlo niekoľko ninjov z Konohy ale to je všetko.“ oznámila som Peinovi a odišla z kancelárie.
Zamierila som do záhrady kde spal Manna. Potiahla som ho za chvost.
„Manna zájdi do Suny, je tam Kiba. Chcem aby si ho sem priniesol. Yume ti povie zvyšok.“ povedala som mu, lebo som vedela že neodmietne.
Kibu mal rád. Zdvihol sa, zazíval a vydal sa na cestu. Určite mu to nebude trvať dlho.
Kráčala som smerom k jazeru a spomenula si, že Kanna stráži v jaskyni ninju zo Suny.
Zmenila som smer a šla k nej. Kanna ležal natiahnutý pred jaskyňou a vyhrieval sa na slnku.
„Už sa prebral?“ spýtala som sa ho.
Prišla som až k nemu a pohladila ho po hlave. Šupiny odrážali slnečné svetlo a trochu tak osvetľovali vnútro malej jaskyne.
„Ešte nie.“
Vošla som dovnútra a kľakla si k ninjovi. Pozorne som si obzrela črty jeho tváre. Nič krajšie som v živote nevidela. (Láska na prvý pohľad.)  Mal dlhšie čierne vlasy a už v sne som videla jeho krásne tmavo-zelené oči.
Vrátila som sa ku Kannovi. Sadla som si k nemu a oprela sa o jeho bok. Mal ho zohriaty od slnka. Cítila som, ako sa mu v pravidelných intervaloch nadvihuje. Uspávalo ma to. Takmer som zabudla, že má prísť Kiba. Vybrala som sa na druhú stranu jazera kde ma mal počkať.
Už tam bol. Sedel na kameni a trhal steblá trávi. Manna ležal neďaleko od neho a vyhrieval sa. (Tie draky asi nič iné celé dni nerobia len vyhrievajú sa.)  Yume sedel kúsok od neho a nespúšťal z Kibu malé očká.
„Kiba“ povedala som aby som ho upozornila, že už som tu.
Zdvihol hlavu, so širokým úsmevom podišiel až ku mne a objal ma. Ja som mu objatie neopätovala, aj keď som veľmi chcela. Ale zase by to zhoršilo našu situáciu.
„Už si sa rozhodla? Vrátiš sa so mnou do Konohy? Ostatní by ťa tiež radi videli. Aj Akamaruovi chýbaš.“ snažil sa ma presvedčiť.
„Dobre vieš, že nemôžem. Teraz patrím do Akatsuki a nie je príliš dobrý nápad zahrávať sa s nimi. Sú nebezpečný.“ povedala som a ustúpila o krok dozadu. Kibova tvár trochu posmutnela.
„Kiba. Veď stále môžeme byť priatelia. A dozriem aby Peina nenapadlo zaútočiť na Konohu.“ dodala som ešte po chvíli.
„Nechcem aby si tu zostala. Bojím sa o teba. Viem že si v Sune bola aj ty. Mohli ťa tam zabiť.“ vyčítal mi a pozeral na Yumeho, ktorý mi sadol na plece.
Tá jeho zvedavosť. Musel všetko vidieť a počuť. Nikdy mu nič neušlo.
„Viem sa brániť. Teba som porazila celkom ľahko.“ povedala som mu s úškrnom na tvári.
„No... ja som ťa nechcel zraniť. Preto som sa ani poriadne nebránil.“ Povedal a na súhlas si ešte aj prikývol.
„To ti tak verím.“
Šla som si sadnúť k brehu jazera. Kiba si prisadol ku mne. Yume sa natlačil do medzery medzi nami. Doslova sa tam vtisol. Musela som sa kvôli nemu trochu posunúť. Manna prišiel ku mne a ňufákom ma drgol do pleca. Spojila som naše mysle.
„Ide sem Sasuke.“ povedal a šiel si ľahnúť naspäť.
„Kiba, rýchlo sa niekam skry. Ide sem Sasuke.“ povedala som Kibovi a snažila sa niečo vymyslieť. Ale čo?
„Ukry sa za Mannu a ani nedýchaj. Ak ťa nájde, zabije nás oboch.“ varovala som ho a šla Sasukemu naproti.
„Čo tu robíš?“ spýtala som sa ho, keď sme sa stretli takmer na úrovni lesa.
„Poslal ma za tebou Pein. Chce vedieť čo je nové v Sune.“ Odpovedal a sledoval mannu, ktorý sa tváril tak nenápadne, až to bolo podozrivé.
Yume mi znova sadol na plece a počúval každé slovo.
„Nič sa tam zatiaľ nestalo od posledného spojenia. Takže sa môžeš pokojne vrátiť a odkázať to Peinovi.“ povedala som a chcela sa vrátiť naspäť k jazeru.
„Choď si sama.“ Odvrkol a otočil sa na odchod.
Nahnevane som za ním zazrela. Yume mu zas vyplazil jazyk. Vypadal komicky. Musela som sa na ňom zasmiať. On vždy vedel zdvihnúť náladu.
Sadla som si ku brehu.
„Manna? Už je dosť ďaleko?“ spýtala som sa ho.
Prikývol. Kiba sa vrátil ku mne a sadol si do trávy. Yume skočil do vody a po chvíli sa vynoril s veľkou rybou. Sadol si medzi nás a pustil sa do jedla. Vedela som, že pre neho je jedna ryba málo. Takže to takto zopakoval ešte asi desať krát.
Zatiaľ mi Kiba porozprával čo je nové v Konohe.
Už sa začalo stmievať. Bolo asi 9 hodín večer. Museli sme sa rozlúčiť. Manna súhlasil s tým že vezme Kibu naspäť do Suny.
„Dovolíš mi ešte niekedy prísť?“ spýtal sa ma keď už sedel drakovi na chrbte.
„Ale len niekedy.“ odpovedala som mu a usmiala sa.
Manna mávol krídlami a vzlietol. Yume šiel s nimi. Musí predsa robiť špióna.
Kráčala som smerom k jaskyni. Kanna sedel otočený chrbtom ku mne a uprene pozeral do jaskyne. Niekedy zavrčal.
Takže ninja sa už zrejme prebral.
„Ako dlho je hore?“ spýtala som sa Kannu.
„Asi hodinu. Nechce sa upokojiť. Niekoľkokrát sa pokúsil ujsť, ale ja som ho zastavil.“ povedal a samoľúbo vyceril zuby.
Postavila som sa k drakovi a pozrela do jaskyne.
Ninja stál úplne vzadu. Jeho bojový postoj sa nezmenil ani keď som vošla dnu a zastala len kúsok pred ním.
„Konečne si sa prebral, Hiro.“ povedala som a usmiala sa.