Škriepky v Akatsuki

Raz šiesti ľudia z Akatsuki
a zanietení lovci
sa vypravili skúmať slona
(no slepí boli všetci).
Z nich každý myseľ potešiť chcel
postrehom zvláštnych vecí.

Tak prvý príde ku slonovi
a vráža prekvapene
do boku čo je veľký, pevný,
a padá, vstáva, stene:
„Ó, Jashin! Vedzte, že ten
Slon podobá sa stene."

Kel berie druhý do rúk, zvolá:
„Tá oblosť, hladkosť, krása!
a ako ostro nabrúsený!
Tak múdrejší som zasa,
už viem že tento sloní zázrak,
oštepu ktorú moje nite trhá, podobá sa!“

Už k slonovi sa tretí dostal,
má pocit – je v tom zrada.
To v rukách sa mu chobot krúti.
No svoju úzkosť zvláda
a prehovorí: „Ten tvor sloní
je nejaký druh podmorského hada!“

Keď štvrtý šmátra po priestore?
Tak chytí sloniu nohu.
„Nuž, toto zviera prenádherné,“
vo vzletnom vraví slohu,
„so stromom, čo nám krášli byt,
má podobnosť , ver, mnohú.“

A piaty, ktorý chytil ucho:
„Nuž, bez ohľadu na zrak
tú podobu aj slepý chápe,
vie – tento sloní zázrak
je čosi ako veľký papier.“
Pochybnosť? Ani náznak!

A šiesty, čo si o tvorovi
chcel urobiť svoj obraz,
mal na dosah chvost, ktorý je tiež
jedným zo sloních okrás,
a povedal: „Už mi je jasné,
že slon je ako večný povraz.“

Tak medzi ľuďmi z Akatsuki,
vypukli v plnej sile
škriepky, a každý tvrdil svoje
až do poslednej chvíle,
a hoci každý z nich mal pravdu,
bol každý na omyle!

Pointa:
Tak v Akatsuki vznikli škriepky
a to už vidí každý,
že nakoniec hádali sa,
o slonovi ktorého nevideli.

Upravené z knihy Za hradbami, Elyonova krajina