Milujem bolesť, ktorú mi pôsobíš III. (Dar)

„Nikdy sa nezmieriš s tým, že ťa niekto zviazal. Niekto ťa chce mať na svojom mieste. Ale divoký život, predvída i divoký a skorý koniec.“
Sora sa usmial a pohliadol na Ayame. V jeho očiach len detská hravosť. Nemal v úmysle nič iné nakoniec. Len sa stále hrať. „Som vrah Ayame, od svojich dvanástich viem presne ako skončím.“
„Nenapravíš svoj život?“
„Napraviť si život? To by som ho musel odznova prežiť.“ Nevedel prečo mal tú chuť sa jej vysmiať. Všetky tieto názory naivnej dievčinky z dediny. Akoby nevedela presnú cestu človeka. Kam všetky tie prekliate cesty vedú.
„Vždy môžeš predsa prestať Sora... prosím... vždy sa nájde nejaký dôvod prečo prestať.“
Pohliadol opäť na ňu s povzdychom. Nájsť si dôvod aby prestal. Tých dôvodov už bolo v celku dosť. A ani jeden to neustál. Ani jeden nebol dostatočne silný na to aby s ním zamietol. A vôbec, kto by už len prijal nadobro k sebe blázna prekliateho. Je mu v podstate jedno čo má v sebe. I keby do neho narvali stovku iných beštií, nemení to nič na tom, že to bola jeho vôľa. Žiadny démon, žiadna odvrátená stránka. „Ayame, choď domov prosím.“
„Sora...“ spravila pár krokov k nemu, keď sa otočil a rozišiel sa preč.
„Ayame. Neprenasleduj ma počuješ? Varujem ťa!“ rukou odtisol vetvu a zmizol v húštine lesa. Ayame ostala stáť na mieste hľadiac na miesto kde zmizol Sora. Nič na svete ho neprijme sa vrátiť a ostať na jednom mieste. Vôbec nič na svete?

Rozbehol sa dole kopcom po lúke. Preč od miesta ktoré ho ťažilo. A čím ďalej bol ďalej tým slobodnejšie sa cítil. Preskočil úzky potôčik a bežal ďalej. Nikde nebolo pre neho miesto na to aby tam mohol ostať. Ani v Sune. Dokonca i keď dokázal zmeniť pár osudov. Keď už niekoľko krát skoro umrel. Stále bolo pre čo bojovať niekde úplne inde. Túlať sa a žiť na plno. Bolo niečo, čo mu nikto nemohol ničím nahradiť. Stretávať ľudí, ktorí okolo neho prejdú. Mihnúť sa ďalej s úsmevom. Zanechať všetko za sebou a začať od znova.

O rok neskôr

Pohadzoval si penovú loptičku v ruke po ktorej ten malý biely zakrpatený pes tak neuveriteľne túžil. Štekal a skákal a vrčal na Eitana ktorý zadal trest svojmu tímu. Bol jednoduchý a telesný. Kliky. „nedostaneš to . Snaž sa narásť alebo vypadni.“ Pes zavrčal ešte hlasnejšie a jeden z členov týmu sa zvalil na zem. „Sensei!“ zdvihol ruku zadychčaný. „Ja mám hotovo...“ pustil ruku na telo a vydýchol.
„Nekecaj a klikuj Naru.“ Hodil po ňom penovú loptičku. Trafil sa do brucha a pes na neho skočil a začal trhať loptu a skákať po jeho bruchu „Sesnei... Vy ma chcete zabiť.“
„Jasné, že chcem. To si nepočul o Tenshim vražednom bláznovi z Kury?“ Naru sa stiahol po zemi od svojho majstra a otrel si oslintanú tvár od psa. Pudel jeden prašivý malý neostrihaný. Zavrčal na psa ktorý si ohrýzal už spokojne loptičku v tieni stromov.
Keiko prestala robiť kliky a posadila sa na zemi. Eitan opäť hľadel dole do doliny plnej ostrých skál a piesku. Hľadel tam vari každý deň akoby niekoho očakával. Ako je rok dlhý tak neprešiel jediný deň aby sa tam nepozrel. Počula niečo o jeho bratovi, ktorý zmizol a vzal si so sebou istý druh pokladu. Kazekage bol pekne naštvaný. Až pokiaľ jeho shinobi nenašli truhličku povesenú na bráne Suny. Vtedy Eitan vybehol z mesta ako strela a dva dni sa nevrátil. No svojho brata nenašiel.
„Sensei?“
„Čo je Keiko?“ ani sa nepohol. Stále stál im otočený chrbtom dívajúc sa dole, „na koho čakáte?“
„Nemáš robiť kliky?“
„Ale...“
„Kliky Keiko.“ Otočil na ňu hlavu. Keiko s povzdychom znova začala robiť kliky. Naru zamrkal a postavil sa „Sensi Ayame-san za Vami prišla.“ Usmial sa. znamenalo to len jedno, stovky ďalších klikov. Z pier mu padol úsmev tak rýchlo ako tam prišiel.
Eitan zišiel nižšie a pohliadol na Ayame. „Nemala by si tu chodiť.“
„Netáraj.“ Usmiala sa a privinula si svojho syna k hrudi, „a už vôbec nie s Toshiyom.“
„Eitan!“ zvolala neveriacky, „nič mu nie je a mne tiež nie.“ Usmiala sa, „nechceš ich už prestať mučiť a ísť dole na obed? Pozývam.“
„No, chcem...“ rozišiel sa po jej boku dole, „ani im to neoznámiš?“
„Myslíš, že sú tak hlúpi, aby tam boli do večera?“ opýtal sa a pohladil malého chlapca po tváričke.
„To zistíme.“ Obaja sa zasmiali.

„Celý deň mu dnes chýbal ocko.“ Posťažovala sa Ayame s úsmevom a pohliadla na Eitana.
„Prišlo mi divné, že sa teraz usmieva.“ Poklepal paličkami po okraji misky a usmial sa na Toshiyu.
„Nemôžem s ním byť dlho doma. neobsedí. Nechce spať, nechce ani sedieť. Nebude v pokoji. Len lozí a plazí sa kade tade kolenkuje.“
„Je proste po ockovi...“ nabral si rezance z misky a Ayame pohladila svojho syna, „to je pravda.“ Usmiala sa a cinkla ukazováčikom synovi po nosíku.
„Aidara-san.“ Pribehol za ním shinobi a pod jeho sandálmi sa až zaprášilo ako prudko zastavil. Jemne sa uklonil, „Kazekage-sama Vás povolal.“
„Nemusel si zase až utekať.“
„Je to dôležité prosím!“ shinobi ustúpil. Pred radnicou sa začali zoskupovať ľudia. „Ayame, vezmi malého domov a ostaňte tam.“ Len prikývla a zdvihla sa aj so svojim synom. Obhliadajúc sa vyrazila domov. Ešte pred rokom by to bola aj ona pri radnici. Ešte pred rokom by bojovala spolu s nimi. So všetkými.

Gaara nervózne prechádzal z miesta na miesto, keď prudko otočil hlavu a pohliadol spýtavo na Eitana v okne „Príliš veľa ľudí sa tu tisne.“ Zoskočil dole a podišiel k nemu
„Niečo sa deje, Eitan... úprimne nemám poňatia čo. V lese je to ako v začarovanej rozprávke.“
„Nič viac?“
„Neviem, čo sa tam deje. Nejaké divné silové pole. Kotomaru a Hikaru hovoria o nejakom ninjovi ktorý tam je a bojuje. Nevidno do toho. Proste... chcel som tam ísť.“
Eitan si skontroloval výbavu a pohliadol von oknom. „Chápem. Nechaj to na mňa.“
„Vezmi so sebou niekoho nechoď tam sám!“ Zakričal na Eitana, ktorý sa dostal von opäť oknom. Rozbehol sa preč pomedzi ľudí a domy.

Temnota bola vždy ako obrovský čierny kamienok. Ako tmavé kamene energie. Niekomu ju vysávala niekomu zase dopriala. V tom tichu a tme, v ničote bol jeden jediný zvuk ktorý dokázal človeka vyprázdniť a umlčať. Zvuk píšťaly tak jasný a ostrí, že mazala všetky ostatné myšlienky. Ruka necítila vôbec nič. Hmat bol k ničomu a každý pohyb, bol pohybom akcie a zvyku. Tak isto ako v ten moment, keď mu v ramene skoro skončil druhý kunai. Neviditeľný nepriateľ bez zmyslu pre humor.
Ticho a píšťala, na ktorú sa vo svojej hlave snažil sústrediť. Píšťala jeho učenia.
Eitan sa vtedy prvýkrát priblížil k temnej clone, cez ktorú pokojne mohol prejsť. Bola to koniec koncov len tma. Keď došliapol nohou na zem okolo jeho tváre presvišťalo ostrie katany. Rozseklo čiernu hmlu ako mlieko ktoré sa vznášalo vo vzduchu. Kusy čiernej hmloviny sa rozpadli a padli k zemi ako voda z útesu. Dole k zemi sa zrútilo chudé a dlhé telo. Zdalo sa akoby ani nebolo možné aby obsahovalo nejakú krv. Tak tenučké končatiny a dlhé. Spadlo k zemi.
Otočil hlavu od tela bokom. Pohliadol na osobu ktorá držala katanu a zhlboka dýchala. Jej tvár bola potrieštená krvou, ktorá tiež stekala so špičky katany dole. Zadržal dych a prekročil čiernu cestičku z temnoty ktorá opadla. Každý jeho pohyb sa mu zdal spomalený a príliš natiahnutý. Ale keď ho mal na dosah... uchopil ho za vestu a ruka už sama vedela čo robiť, keď pristala v tvári, jeho brata.
„Sora!“ mal chuť ho ešte kopnúť. „Sora!“ znova zvolal jeho meno, akoby ho potreboval počuť. Akúkoľvek odpoveď. Čo len slovíčko, aby mu povedal na to, že je to skutočne on.
„Čo je?!“ zvolal na oplátku Sora a strel si z kútika pery krv. „Mám byť slušný, keď do mňa mlátiš?“
„Mám byť slušný, keď odídeš bez slova ako najväčší hajzel na svete?!“
„Nemienil som sa vrátiť!“
„Ale si do čerta tu!“ pritiahol svojho mladšieho brata k sebe a objal ho, „ty parchant jeden. Prečo si nikomu nič nepovedal. Nikomu si nič nedal vedieť.“ Pevne ho stisol akoby sa mal snáď rozplynúť v obláčik.
„Nii-san...“ zašomral utlačene Sora, „dusíš ma.“
„Nech!“ pritiahol si Soru ešte tuhšie k telu po jeho pokuse sa odtisnúť, „ty zjavne nevieš čo sa stalo... nevieš to. Nie je to tvoja vina.“ Pustil konečne svojho mladšieho brata ktorý zrazu cítil všetky polámané kosti v tele.
„To bolo príšerné, čo si urobil.“ Priložil si Sora ruku na hruď a prehol svoj chrbát v bolestnej kŕči, „mám ťa znova objať?“ naklonil sa k nemu Eitan a Sora sa odtiahol.
„Skús si to!“
Eitan sa zahľadel na svojho brata ktorý sa snažil dať do kopy. Boj s nevie kým alebo čím. A čo tu vôbec robí. Toľko otázok, ktoré mal zrazu na mysli. Čo robil Sora tak blízko Suny.
„Ty... mala ti to povedať. Ostal by si.“
„Čo? Kto?“ otočil sa na svojho brata Sora.
„Inak vyzeráš ako strašný vandrák a máš jazvu.“ Usmial sa Eitan a ukázal si na vlastné ľavé líce.
„To bolo dávno.“
„Sora, poď so mnou do Suny.“
„Povedal som ti, že sa tam nevrátim.“
„Tak čo robíš tak blízko?“
„Špacírujem sa.“ povedal hrdo Sora a znova si priložil ruku na hrudník.
Eitan k nemu podišiel a podoprel ho. „Tak poď ty tulák. Máš zlámané rebrá. Takto sa ďaleko nedostaneš.“
„Nie! Proste sa mi na to pozri ty.“ Sadol si na zem naprotiveň Sora a stiahol zo seba vestu i šatku ktorú mal snáď milión rokov. Zhodil zo seba košeľu ktorú pretiahol cez hlavu. Eitan si k nemu drepol a pozrel na domlátené telo. Toľko modrín v toľkých farbách. Prisahá Budhovi, že nič také ešte nevidel. Ani na sebe nie.
„Čo sa ti pre boha stalo, Sora?“ jemne prešiel bruškami prstov po modrine veľkej ako jeho päsť. Bola tak tmavá a vyzerala bolestivo.
„No... to vieš...“ usmial sa Sora a vydýchol si, „nedajú mi pokoj.“
„Ale predsa tvoj...“ zasekol sa Eitan a pohliadol mu do očí „Kde máš ružu?“ pohliadol na jeho rameno.
„...môj druh? Nie je.“
„Akože nie je?“
„Proste už démon nie je dobre? Nie je. zbavil som sa ho.“
„Ako?“
„Nechce sa mi o tom hovoriť nii-san. Čo keby by si mi radšej prehliadol tie zranenia.“
„Nie som medik.“
„Tak ním nachvíľu buď.“
„Ak ním na chvíľu budem, môžem ťa zabiť.“
„No tak ma zabiješ...“ povedal už nedočkavo a naštvane Sora, „Eitan nebuď po*era!“ pohliadol hore na svojho brata.
„Pôjdeš so mnou do Suny a tam sa ti na to pozrú.“
„Kašli na to!“ siahol opäť po svojej košeli a opatrne si ju pretiahol cez hlavu.
„Sora prestaň robiť kraviny. Nenechám ťa odísť!“
„Nepýtam si povolenie.“
„Počúvaj ma...“ sklonil sa k nemu dole Eitan a pritiahol ho opatrne k sebe, „dobre ma teraz počúvaj čo ti poviem Sora. Tam v Sune si zanechal pred rokom a dvoma mesiacmi Ayame.“ Pohliadol do hnedých očí svojho mladšieho brata. „Tehotnú Ayame. Porodila ti syna pred piatimi mesiacmi. Rozumieš, čo ti hovorím? Máš syna. Je tvoj. Živý a zdravý.“