Narutova sestra 39 - Pein už znova nemá city!

Smrť je nezvratná. Tak ako čas. Je toľko otázok, na ktoré chcem poznať odpoveď. Toľko vecí, ktoré nepoznám. Žijem? Som mŕtva? Cítim sa nejako inak.
Toto všetko sa premietalo v Naninej hlave. Chúďa, bola z toho zmätená tak, že ani sama nevedela, že žije.
Ležala v perinách a počula hlasy. Aj keď mala zatvorené oči, bola už celkom prebratá. Tá vôňa. Bola jej známa. Otvorila oči a prudko sa posadila. Čoskoro to oľutovala. V hlave jej začalo tak búšiť, že si myslela, že jej už čoskoro praskne. Oči ju tiež boleli. Naspäť si ľahla, no oči mala otvorené. Bolesť trochu ustala, no nedalo sa hovoriť o nejakom zázraku. Chvíľu civela do stropu. Potom pomaly otočila hlavu. Bola vo svojej izbe. Teraz už vôbec nechápala.
Čo sa stalo? Kde je Sasori a Itachi? Kto vyhral? Prečo si na to nepamätám? Možno to bol len zlý sen. Že by sa mi to všetko len snívalo?
Myslela si, že sa zbláznila. Bolelo ju celé telo, takže sa určite niečo stalo. Mala pred očami Sasoriho rozzúrený výraz. Ako sa naparoval, že ju zabije. Akoby bol neviem čo. Uvedomila si, že Sasori bojoval s Itachim, ale ďalej mala už iba okno. Posadila sa. Na tele mala pár modrín a škrabancov a divne sa jej dýchalo. Akoby mala zmenšené dýchacie trubice. Obula si papuče a vstala. Upútalo ju počasie.
Sneží. Akoto, že sneží? Včera predsa bolo až príliš teplo, aby snežilo. Nemohlo sa predsa tak rýchlo ochladiť. Keď to bolo vôbec včera...
Otvorila okno a vyklonila sa. Chrbtica jej bolestivo zapukala. Prešla rukou po parapete a nabrala tenkú vrstvu snehu. Nadýchla sa studeného vzduchu a zatvorila oči. Obklopila ju tma. Akoby naschvál v tej chvíli sa jej zjavil obraz Itachiho. Ležal na zemi a ona sa k nemu horko-ťažko doplazila, aby mu pomohla. Okno zmizlo a na všetko si spomenula.
Itachi ...
Oči jej zaplnili slzy. Zvrtla sa na päte a vyletela z izby ako namydlený blesk. Bežala tak rýchlo, ako len mohla. Zamierila k Itachiho izbe. Už-už tam skoro bola, keď v tom spoza rohu niekto vyšiel.
Prosím, nech to nie je Sasori.
Stihla si ešte pomyslieť. Asi bola myslením tak zaneprázdnená, že akosi zabudla brzdiť. Dotyčný mal rýchle reflexy, vyhol sa a chytil ju za ruku. Bola nútená zastaviť. Pozrela sa do tváre toho, čo sa opovážil ju zastaviť, keď bola taká nervózna, naštvaná a zároveň bezmocná a zúfala. Uvidela ryšavé vlasy.
„Pein,“ vydýchla.
„No konečne si sa prebrala.“
„Itachi ... Kde je Itachi?! Pusti ma!“
„Nana,“ zapichol do nej svoj vážny pohľad. „Itachi je ...“ urobil pauzu.
Nana vytreštila oči a modlila sa, aby si z nej len strieľal. Keby bol Itachi mŕtvy, zomrela by. Naozaj. Od žiaľu. Znamenalo to, že Sasori žije?
„Žartujem.“ usmial sa Pein a chytil ju za plece.
Teraz už bola Nana taká zmätená, že sa cítila ako totálny idiot.
„Neboj sa, Itachi žije. Tak poď so mnou.“
„Kam? Počkať a čo Itachi?! Kde je? Chcem ho vidieť! A čo Sasori? A-“
„Preboha, už sa toľko nepýtaj a poď.“
Ďalej už nič nenamietala. Potichu išla po Peinovom boku. Bola síce ticho, ale v hlave sa jej kopilo toľko otázok, že by sa možno ani nedali spočítať, toľko ich bolo. Zastali pred Peinovou pracovňou. On vošiel dnu.
„No čo tam stojíš?“
Vošla tiež dnu. Peinov žartovný pohľad sa zmenil na vážny. Určite ju chce vyspovedať. No jasné, to by nebol on, kebyže to neurobí.
„Takže,“ sadol si za veľký stôl do svojho kresla. „Posaď sa.“
„Budem stáť.“
„Ako chceš. V poslednom čase sa toho dosť udialo, nemyslíš?“
„Čo tým chceš povedať?“
„Čím začať? Možno tým, že som sa v tebe sklamal, Nana. Paktovať potajme s Itachim? Čo si si, preboha, myslela? Ako sa to asi mohlo skončiť?“
„Dúfala som, že mi to povieš ty.“
„A ja som dúfal, že mi povieš, čo to malo znamenať? Uvedomuješ si, že si nám zničila svadbu?!“
„Ja ... nechcela som.“
„S Konan som zažíval jednu z najkrajších chvíľ. Tancovali sme spolu. Keď v tom sa ozval nejaký výbuch. Samozrejme, že sa všetci natrieskali ku vám. Itachi bol skoro mŕtvy, ale zachránil ho Kisame. Ty si na tom nebola až tak zle.“
„A čo Sasori?“
„To som sa ťa práve chcel spýtať. Kde je?“
„Odkiaľ to mám vedieť?“
„Nikde sme ho nenašli. Ako ťa, prosím ťa, napadlo zviesť Itachiho?“
„Myslíš si, že som to urobila schválne? Mimochodom, on zviedol mňa. Nechcela som už viac byť so Sasorim.“
„Omrzel ťa?“ neodpustil si ironickú poznámku.
„On ...“ snažila sa zadržať plač.
„Ja čakám.“
„... bil ma.“ utrápene sa na Peina pozrela. „Mala som sa nechať mlátiť?! Mala som ho milovať napriek tomu, čo mi robil?! Čo som asi tak mala robiť?!“ vybuchla. „Áno, zamilovala som sa do Itachiho, ktorý je iný! Ale prisahám, neurobila som to schválne. Nič som neplánovala, proste sa to zvrtlo!“
Pein bol ticho. Úprimne povedané, došli mu slová. Nevedel, čo má povedať. Bol k nej odporný. Keby o niečom takom vedel, nepovedal by jej to.
„Si sebecká.“
Zrejme chcel byť aj naďalej odporný. Nana pokračovala:
„Viem, že kvôli mne zomrel už aj Deidara. Teraz sa stratil Sasori a to všetko len kvôli mne! Kvôli mne Akatsuki stráca členov, ja to viem!“ nadýchla sa. „Ale ak budeš chcieť, tak odídem. Natrvalo. Budete mať odo mňa všetci pokoj...“
Zrazu sa dvere otvorili, dnu nakukol Itachi, chytil Nanu za lakeť a potiahol ju za dvere.
„Pako!“ povedal Peinovi a zabuchol dvere tak silno, že skoro vypadli z trámov. „Nani,“ chytil do dlaní jej uplakanú tvár.
Pein ich nechal tak. Nana padla na kolená a rozplakala sa ešte viac.
Itachi ju objal. „Som tu.“ šepkal jej do ucha sladkým hlasom. „Už nikdy nebudeš sama. Budem s tebou vždy. Naveky. To ti sľubujem. Už je dobre, je po všetkom.“
Počul všetky tie hnusné veci, čo jej Pein povedal. V duchu ho preklínal. Vzal Nanu do jeho izby a zamkol. Posadil ju na posteľ, čupol si k nej a chytil ju za ruky.
„Už neplač. Netráp sa kvôli Peinovi, on to nechápe.“
„Odídem.“
„Čo to meleš? Nikam nepôjdeš, ja ťa nepustím!“
„Prečo si to spravil?“
„Čo?“
„Omráčil si ma. Vtedy, keď ste bojovali.“
„Bolo to tak lepšie.“
„Možno pre teba.“
„Hneváš sa?“
Pokrútila hlavou, že nie. Pobozkal ju a zotrel slzy z jej tváre.
„Milujem ťa.“ zašepkala.
„Ja teba viac.“ usmial sa.

Možno naozaj členov v Akatsuki posledný čas ubúdalo. No čoskoro do radov najhľadanejších zabijakov príde posila. Uvidíme, kto to bude...