Inariho príbeh ninju! Epizóda 3: Život z vnukom hokageho!

Dvere sa otvorili a ja som uvidel chlapca asi v mojom veku, ktorý mal na hlave ninja čelenku, ktorej konce boli dlhé až po zem.
"Ty si ten nový?" spýtal sa ma s viditeľným záujmom.
"Áno" odpovedal som.
"Volám sa Konohamaru. Budeš so mnou bývať, kým si nenajdeš vlastný byt, alebo kým nenajdem dôvod, prečo ťa tu nechať bývať."
"A to napríklad?" spýtal som sa. Nebol som prekvapený, že niečo také zavalil, koniec koncov, ninja na akadémii hovoril, že sa mu nepáčilo, že bude mať spolubývajúceho.
"Uvidíš večer. Poď, ukážem ti tvoju izbu"
Byt bol dosť veľký, bola v nom kuchyňa spojená s jedálňou, kúpelňa, samostatná malá miestnosť na záchod, 3 izby, malý sklad potravín a obývacia miestnosť, v ktorej bol balkón s výhľadom na mesto.
Konohamaru mal na počudovanie najmenšiu izbu, tak ja som si zabral tú strednú, keďže najväčšia sa mi zdala až príliš veľká.
asi po pol hodine, keď som sa vybalil, som zašiel za Konohamaruom. bol na balkóne, pozeral na sochy hokageov.
"Neruším?" spýtal som sa.
"Nie, môžeš." odpovedal.
Oprel som sa o stenu, a pozoroval som ho. pozeral na sochu Tretieho Hokageho, lebo som vedel, ako sú hlavy zoradené.
"Niekedy mi chýba." ozval sa.
"Kto?"
"Dedo" povedal a ukázal na sochu Tretieho.
"Tretí Hokage bol tvoj Dedo?" spýtal som sa.
"Hej, chýba mi, ale potom si pomyslím, že je určite hrdý na to, kto sa zo mňa stal, a je mi lepšie." povedal.
"Ale prečo ťa tým zaťažujem." povedal si pre seba.
"Mne to nevadí, ja som zase nepoznal svojho pravého otca, a myslím si to isté" priznal som sa.
Dlho sa nič nedialo. Potom sa ozval:
"Mýlil som sa v tebe. Si človek, čo dokáže každému porozumieť, a mám pocit, že sa tu sám budem nudiť. ostaneš tu?"
"Kludne, keď ti to nevadí."
"Dakujem.... prepáč ani som sa..."
"Volám sa Inari."
"Vďaka Inari."

TEN ISTÝ VEČER

"Kam ideme?" spýtal som sa.
"Pred Ichiraku Ramen, máme tam stretnutie s kamarátmi."
"Máme?"
"Si môj kamarát, mal by som ťa predstaviť."
o 15 minút sme dorazili do Ichiraku Ramenu, Konohamaru ma predstavil Moegi a Udonovi, sadli sme si, niečo vypili a potom Konohamaru spustil:
"Klan Hyuuga ma pred pár týždňami nachytal, ako im po stenách kreslím... povedzme "isté nákresy". zhabali mi spreje a vyhodili ma. zajtra chcú zavolať nášho senseia, aby sa na to pozrel. Môj plán je: zničiť tie nákresy a ukradnúť späť spreje. Inari, povedal som ti aby si si naštudoval plány domu Hyuugovcov. ty nájdeš spreje, maly by byť v západnom krídle, v sklade.
MY zatial s týmito farbami zakrijeme tie obrazy, a tak na mňa nič nebudú mať, okej?"
"Čo stráže?" spýtal som sa.
"Jeden Hyuuga chodí pravideľne každých 15 minút na prehliadku."
"Čo ostatní?"
"Špehoval som ich a poviem ti, že by ich nezobudilo ani zemetrasenie."
"Tak dobre, čo výbava?"
"V pláne nie je bojovať, pokial ťa nájdu, použi túto červenú svetlicu, aby si nás varoval. hoď je niekam daľeko, mala by ich odlákať. Pokial nebudeš môct ujsť, pokús sa bojovať, ale neviem, či ti to bude nejak platné. Klan Hyuuga má veľa dobrých bojovníkov"

O 20 MINÚT

Potichu som kráčal po chodbách západného krídla. Plány domu som mal naštudované veľmi dobre, lebo, síce sa to hanbím povedať, ale už som raz doma kradol, keď som chcel niečo vrátiť právoplatnému majiteľovi.
Zastal som. Počul som slová:
"Čo sa deje?"
"Vrrrrrrr."
"Vážne? a kde?"
"Rrraf! Raf!"
Potom som si uvedomil, kto to bol. Kiba a Akamaru! Čo tí tu dočerta robia?
S Kibovým týmom som sa poznal, lebo v ten deň som sa s nimi rozprával, než som šiel na Akadémiu.
Tichým, ale rýchlym krokom som sa pohol k cieľu. Kiba bol dosť ďaľeko, ak to stihnem do skladu, pach korenia snáď prebije ten môj.
Zahol som za roh a stihol som sa len bezvládne pozerať, ako ma Kiba pritisol k stene.
Podcenil som jeho rýchlosť. Dočerta!.
"Máš minútu na to, aby si odôvodnil svoj pobyt v tomto dome, potom zobudím Hiashiho." povedal úplne nevzrušene.
"Chcem ukradnúť Konohamaruove spreje, prosím nepovedz ma!"
"Je tu aj Konohamaru?" Spýtal sa Kiba.
"Nie." odpovedal som.
Kiba ma udrel a spýtal sa znovu. znovu som povedal, že nie. tak sa to opakovalo asi 7-8 krát, a potom ma pustil.
"Dobre, neprezradím ťa, ale nech ťa tu už nevidím, dobre?" povedal a odišiel.
Pozbieral som sa, a uvidel pred sebou Hyuugu.
Pred sebou myslím tak asi pol metra pred sebou.
"POPLACH! ZLODEJ V DOME!" Rozreval sa.
Odsotil som ho z cesty, vletel do skladu, schmatol spreje a vyletel bočným vchodom. do ruky sa mi zabodol letiaci Kunai, zatial čo strážnik stále kričal.
"Ku*va!" zasipel som od bolesti, ale bežal dalej.
Zapálil som svetlicu a vyhodil ju vysoko do vzduchu.
Červená žiara osvetlila záhradu, ako obrovská vatra. bežal som k najbližšiemu mútu, na ktorom bol opretý rebrík.
Nevedel som, kde je Konohamaru, Udon a Moegi. dúfal som, že videli môj signál a utiekli.
Keď som bežal po uliciach Konohy, schválne som si vyberal bočné uličky, aby ma nebolo tak vidieť. napriek tomu, že som nikoho nevidel, som sa bál spomaliť.
Keď som bežal popri rieke, hodil som spreje do nej, a z nedalekého šušiaka som s bieleho trička odtrhol kus látky. vytiahol som Kunai zo svojej ruky, omotal si ruku látkou ako provizorný obväz, a utekal dalej.
Po asi hodine utekania a skrývania som dorazil domov. Konohamaru a ostatní tam už boli.
"Kde si bol tak dlho?" spýtal sa Udon.
"Bál som sa ísť hneď domov, aby nezistili, kde bývam. Potom by lahko zistili, že má Konohamaru v tom prsty"
"Preboha, čo to máš s rukou!?" zhíkla Moegi.
Keď mi dala na ruku tentokrát ozajstný obväz, povedal som im moje nočné dobrodrúžstvo.
"Kiba ťa zbil, a ty si nás neprezradil?"
"Nie. priateľov zásadne nebonzujem." povedal som unavene.
Ešte chvílu sme sa bavili, potom Udon a Moegi odišli domov, a my sme išli spať.
Keď som si ľahol, posledná vec, na ktorú si pamätám, je to, že sa otvorili dvere, a Konohamaru zašepkal: "Dakujem ti, Inari"

KONIEC TRETEJ ČASTI