Narutova sestra 41 - Drzaňa

Po zoznámení s novou členkou prešla možno polhodina. Všetci okrem Itachiho, Nany a Peina, boli okolo nej a vypytovali sa jej tie obyčajné veci – odkiaľ je, čo robila, aké má schopnosti a tak.
Nana bola zavretá vo svojej izbe. Stále jej vŕtalo v hlave, kde ju videla. Nemohla si spomenúť ani za svet.
Z rozmýšľania ju vytrhlo klopanie na dvere. Rozhodla sa ignorovať to.
„Nana, ja viem, že si tu.“ ozval sa Peinov hlas.
„Nie som tu.“ odpovedala ironicky.
Kľučka zahrkotala. Dvere sa nedali otvoriť, boli zamknuté.
„Zase trucuješ?“ podpichol ju.
„Čo chceš?!“ vybehla na neho hneď, ako otvorila dvere.
„Aj ja ťa rád vidím.“
„Ja teba nie.“ odsekla. „Ak je to všetko, čo si mi prišiel povedať, zbohom.“
Pein sa sám pozval dnu. Sarkazmus medzi nimi by sa dal krájať.
„Čo ti sadlo na nos?“
„Prišiel si ma spovedať? Alebo mi znova vynadať?“
„Nie, prišiel som ti dať dôležitú úlohu.“
„Akú?“
„Hiro dáme Sasoriho izbu vedľa teba. Ukážeš jej ju.“
Na Naninej tvári sa objavil znechutený výraz. „Nie, ďakujem.“
„To nebola otázka, bol to rozkaz.“
„Ale-“
„Skončil som. Debata je uzavretá.“ a odišiel.
Hneď, ako zavrel dvere, urobila grimasu a založila si ruky na prsia. Neznášala to jeho šéfovanie. Prečo to nemôže urobiť niekto iný? Prečo práve ona? V sídle je toľko ľudí a on si vybral práve ju. To nie je fér!
Chcela to mať čím skôr za sebou a tak sa pobrala dole. Našla ju v kuchyni. Hidan ju balil.
„Hej ty!“ zakričala na ňu. „Poď sem.“
„Ak niečo chceš, poď sem ty.“
To ju vytočilo, ale nechcela sa hádať. „Mám ti ukázať tvoju izbu.“ povedala otrávene.
„Dobre teda.“
Vyzerala, akoby sa nechcela odtrhnúť od mužskej spoločnosti.
Mlčky išli vedľa seba tmavou chodbou.
„Máte to tu pekné.“
Nana neodpovedala. Len nech jej dá pokoj.
Sasoriho izba bola vyprázdnená, ale stále sa vo vzduchu vznášala jeho vôňa.
„Keby si niečo potrebovala, som vedľa.“ povedala nechcene len preto, aby urobila dojem a vybudovala si u nej rešpekt.
Potajme však dúfala, že od nej nič chcieť nebude.
„Určite si vystačím aj sama.“
„Si nejaká sebestačná.“
„Si nejaká uštipačná.“
Nana dostala tik do oka. Otočila sa a odišla. V duchu ju preklínala a nadávala jej. Toľko nadávok ju počas jednej minúty ešte nenapadlo. Bola vážne naštvaná.
Ani si nevšimla, že namosúrene preletela okolo Itachiho, ktorý chcel akurát vyliezť von z izby. Buchlo ju to do čela až po chvíli a vrátila sa späť.
„Itachi? Čo tu robíš?“
„Hľadám ťa.“ zašepkal jej do ucha tak, že jej naskočili zimomriavky.
Chytil ju za zápästie, stiahol k sebe do izby a zamkol.
„Ita-“ umlčal ju bozkom.
Dlhým a vášnivým. A potom zase znova, skoro zabudla aj dýchať. Nemala rada, keď je naštvaná a on jej vtedy prejavuje lásku, pretože vždy, keď sa tak stane, jeho vôňa ju omámi a z jeho náruživých dotykov vždy stratí hlavu a potom zabudne na to, čo chcela. Ale istým spôsobom mu bola vďačná, že jej vyhnal zlosť z hlavy.
Desať minút prešlo ako voda. Obaja boli až príliš zamestnaný na to, aby sledovali takú nepodstatnú vec ako je čas. Veď načo?
„Itachi,“ vydýchla Nana po desaťminútovom bozku.
„Áno?“
„Ja nemôžem.“
„Prosím?“
„Pein mi nakázal, aby som sa postarala o Hiro.“
„Kašli na Peina.“ znova jej dal bozk.
„Ale,“ odtiahla sa od neho. „Ja fakt musím.“
„Nechceš byť so mnou?“
„Jasné, že chcem, ale-“
„Tak buď. Nezaoberaj sa Peinom, Hiro je dostatočne sebestačná na to, aby sa o seba postarala. Sama to predsa povedala.“
„Počúval si nás?“ povedala udivene.
Usmial sa a pobozkal ju. „Nudil som sa.“
Nana si povzdychla. „To by si nebol ty, kebyže o niečom nevieš.“
„Som už raz taký.“
Chvíľu bolo ticho.
„Poďme von.“ navrhla.
„Von?“
„Áno! Je sneh.“
„Bude ti zima.“
„Ty určite nájdeš spôsob, ako ma zahreješ.“ žmurkla naňho. „Tak o desať minút dole.“
Nana upaľovala rýchlo do izby, aby sa obliekla. Zlosť jej úplne vyfučala z hlavy. Celá vysmiata sa pobrala dole. Itachi už na ňu čakal.
Keď otvorili dvere, objal ich chladný vzduch. Ešte stále snežilo. Spoločne ruka v ruke sa vybrali do toho počasia. Chvíľu sa rozprávali, potom boli ticho.
„Itachi,“ pritúlila sa k nemu. „Usmej sa.“
Hneď sa mu kútiky úst nadvihli. Nana sa zohla, nabrala do rúk sneh, sformovala guľu a hodila ju do neho. Zjavne ho to prekvapilo, ale reagoval okamžite.
„Fajn, ty si to chcela!“ zasmial sa a guľu jej opätoval.
„Haha, netrafil!“ posmievala sa.
To Itachiho ešte viac naštartovalo. Po chvíli ho guľovačka prestala baviť a začal ju naháňať.
„No počkaj, keď ťa chytím! Mne neujdeš!“
Nana kľučkovala pomedzi stromy a Itachi za ňou. Každou chvíľou bol bližšie – bežal rýchlejšie ako ona. Cez sneh sa veru bežalo ťažšie, ale nebolo to nič hrozné.
Po chvíli ju dobehol a zvalil do snehu. Znova ju zasypal bozkami. A keď bol pri horúcich bozkoch stále vášnivejší, hodila mu sneh do tváre a začala sa smiať. Keď bol od snehu, vyzeralo to fakt komicky.
Obaja sa dobre bavili. Nikto z nich si ale nevšimol, že sú sledovaní.
Pár metrov od nich bola Hiro. Schovala sa za široký dub, a tak ju nebolo vidno. Sledovala ich a od napätia ani nedýchala.
„Itachi,“ pomyslela si.
Líca jej zalial rumenec.
„Je to sympaťák. Len keby nebol s tou chuderou.“ otočila sa a odkráčala preč. „Ale nebude dlho.“