Narutova sestra 42 - Prosba, ktorú Hidan nesplnil

Na druhý deň ráno Nana vstala celá dolámaná. Vonku bolo hnusne. Obloha bola zatiahnutá, ale nesnežilo. Keď vyšla z izby, nič, ani nikoho nepočula. Pretrela si oči a zívla. Pomaly zišla po schodoch, ktoré sa jej tento krát zdali strmšie, ako inokedy. Keď sa z drevených schodov bosou nohou dotkla ľadovej dlážky, striaslo ju. Išla potichu a s každým chladným krokom dúfala, že sa jej niekto náhodne pripletie do cesty. V kuchyni však tiež nikto nebol. To tu nebolo zvykom, pretože vždy, keď vstala, niekto tu oxidoval. Zamračila sa a stála na prahu ako priklincovaná.
„Uhneš, prosím?“ začula za sebou ženský hlas.
Nebol jej známy. To bolo asi tým, že za ňou stála Hiro, na ktorej hlas si ešte nezvykla. Niet divu, veď sa s ňou rozprávala dokopy možno päť minút.
„Neuhnem.“ oponovala Nana.
Hiro sa z ňou nemienila hádať, odstrčila ju a začala si pripravovať raňajky. Nana znova dostala tik do oka, ale taký, že by si mohla vybrať oči a hádzať ich o stenu, ako pig-pongové loptičky. Zaťala päste, ale zachovala chladnú hlavu.
„Čo si o sebe myslíš?“ prehovorila uštipačne Hiro, keď si krájala na tanier nejakú červenú zeleninu.
Nana nadvihla obočie. „Čo by som si o sebe mala myslieť?“
„Som lepšia ako ty.“
„Lepšia? A v čom? V kraľovaní v ríši hlupákov?“
„To si možno tak ty. Porazila by som ťa ľavou zadnou.“
„Aká si si istá.“
Hiro si už v duchu pripravila ďalší, ďalší, ďalší a potom ešte ďalší argument. Použila by ich, keby do miestnosti nevkročil strapatý Pein.
„Dobré ráno, šéfko.“ usmiala sa Hiro. „Ako ste sa vyspali? Urobím vám kávu!“
Jej nálada sa akoby mávnutím čarovným prútikom zmenila. Nana neverila vlastným ušiam. Keby ju neporazí teraz, tak potom nikdy.
„To snáď nie je možné!“ kričala vo vnútri svojho tela, ale navonok nedala nič poznať.
Hiro spravila Peinovi kávu, a keď si odpil, usmial sa.
„Výborná!“
„Kde je Hidan?“ vypotila zo seba Nana takmer nezrozumiteľne.
Pein zdvihol zrak od novín. „Sedí na tróne.“
Toto Nana, ani Hiro vôbec nepochopili. Že by Hidan vážne sedel na ozajstnom tróne? Nie, to je komické, nie sme predsa v stredoveku.
„Ako to, že na tróne?“
„Sedí na záchode.“ spresnil Pein, keď videl, že to zjavne nikto z nich nechápe..
Hiro vybuchla do obrovského smiechu. Nana sa cítila divne, keď si predstavila rozospatého, smradľavého Hidana, ako sedí na záchode. Ale že trón? Jeho trón?
Ďalej už nad tým nerozmýšľala, zvrtla sa na päte a odkráčala preč. Aj keď bola už hore na poschodí, započula z kuchyne smiech. Ach, tá Hiro! V duchu ju preklínala, aby zomrela, aby sa jej stalo niečo zlé, aby sa už konečne odpratala z jej života, aj keď tam ešte nebola dlho. Dúfala, že ani nebude.
Na chvíľu zastala a rozmýšľala, kde má ísť Hidana hľadať. Nakoniec sa rozhodla, že ho pôjde počkať do jeho izby. Keď už bola pred jeho izbou, radšej zaklopala. Chvíľu tam postávala, a keď už dlhšiu dobu nič nepočula, otvorila dvere. Nikto tam nebol. Sadla si na posteľ a čakala.
Hidanova izba vyzerala naozaj divne. Všade bol neporiadok. Posteľ mal rozhádzanú a plachtu na nej skrkvanú, akoby mal v noci naozaj zlý sen.
„Možno sa mu zdalo o motýlikoch a zajačikoch.“ uškrnula sa Nana.
Cítila, že už dlho nevetral. Vo vzduchu (ktorého tam bolo naozaj málo) sa vznášal prepotený smrad s nejakou zatuchlinou. Na stole bol nedojedený chlieb so šunkou. Omrvinky a väčšie časti jedla boli skoro všade. Vôbec by sa nedivila, keby tu mal myši. Určite by sa tu napratali do sýtosti.
Započula, ako spláchol záchod. Hidan mal izbu blízko pri ňom, takže bol hneď vo svojej izbe. Keď uvidel Nanu, zamračil sa.
„Zablúdila si?“
„Nie.“
„Tak čo tu robíš?“
„Čakám tu na teba.“
V ruke mal noviny, ktoré si čítal na záchode. Na titulnej strane bol veľký nadpis „FALOŠNÁ BINGO KNIHA V PREDAJI!“. Tiež tam bolo pár výtlačkov o počasí, ktoré Hidan určite nečítal.
„Na mňa, hovoríš? Asi som zle počul.“ zasmial sa.
„Nie, počul si dobre.“
„Ou. Tak to musíš byť naozaj veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi, veľmi zúfalá, keď žiadaš o pomoc mňa.“
„Kto povedal, že potrebujem pomoc?!“
Hidan si založil na odhalenú hruď ruky a čakal, čo zo seba vysype. Keď už však dlhšiu dobu nič nehovorila, prehovoril sám, pretože asi vedel, o čo jej tak môže ísť.
„Vadí ti Hiro, čo?“
Zásah do čierneho. Ding, ding! Nane okamžite zmizol úsmev z tváre.
„Trochu.“ znechutene pokrčila nosom.
„Ak ti ide o to, aby som ju zabil, tak ti musím povedať, že ,bohužiaľ, v tejto situácii nemôžem nič robiť.“
„Alebo nechceš.“
„Čo som ti, ku*va, urobil?! Zmizni z mojej izby!“
„Nezmiznem, kým neurobíš, čo chcem.“ povedala odhodlane.
Na Hidanovej tvári sa mihlo značné prekvapenie, pretože Nana pred ním vždy ustúpi, keďže sa nechce hádať. Teraz však mala iné úmysly.
„A čo mám urobiť?!“
„Prekľaj ju!“
Hidan sa rozpačito usmial. „Mám ju prekliať?“
Nana prikývla. „Presne tak. Ty sa tu vždy vyhrážaš, že nás prekľaješ a pozabíjaš! Tak teraz máš perfektnú príležitosť. Veď na to máš toho ... Ježura?“
„Jashin, je to JASHIN, už si to konečne zapamätaj!“ vybuchol.
Nana sa zatvárila ako anjel a pokrčila plecami. Hidan bol zlosťou celý červený, ba aj trochu modrý.
„Ak to spravíš a vyjde to, dám ti odmenu.“
„Odmenu?“ zbystril zrak. „Akú odmenu?“
Nana vytiahla z vrecka mešec zlata a trochu s ním zahrkotala, aby vedel, že je plný. Hidan k nej pristúpil , vzal ho a zahodil.
„Prosím ťa, už nebuď ako Kakuzu!“
„Tak čo chceš?“
„Dáš mi to, o čo si poviem?“ zašepkal jej do ucha.
„Áno.“
V kútiku duše však tušila, že to, čo si Hidan vypýta nebude práve najnormálnejšie. Tváril sa na to až príliš inak.
Dal jej bozk na líce a vošiel jej rukou pod tričko.
„Vyspi sa so mnou, Nana.“
Zareagovala okamžite a dala mu poriadnu facku.
„Daj tie paprče preč, ty prasa!“
„Chceš predsa, aby som ju preklial! Povedala si, že mi dáš to, čo chcem, tak svoj sľub aj dodrž!“
Bola ko zviera. Ako odporné, hnusné zviera.
„Nie za takúto cenu!“
Vrhol sa na ňu a oprel ju o skriňu. Začal sa jej dotýkať a rukami blúdil po jej tele všade, kde sa dalo. Nana začala kričať a do očí sa jej vhnali slzy.
„Pusti ma! Prestaň! Hidan prestaň!“
Nemala toľko sily na to, aby ho odsotila.
„Pomóc, prosím!“ vrieskala.

Jej krik ustal až vtedy, keď si všimla, že sa kľučka pohla. Svitla nová nádej. Do izby totiž vošiel Itachi.