Sklamanie 14

Predo mnou sa rozprestierala dedina štvancov. Jej poloha nebola tajomstvom ani pre jeden veľký národ ninjov, ale nikto sa ju nikdy nepokúsil zničiť. Či už preto lebo sa neodvážili, alebo bolo pre nich výhodnejšie keď sa všetci nukenini vraždili navzájom v jednej dedine a nerozliezali sa po svete. Usmial som sa. Taktiež bude miestom kde naposledy vydýchne Sasuke Uchiha.
Pri bráne neboli žiadne stráže, iba pár lumpov, ktorý okrádali každého kto sa nedokázal ubrániť. Na mňa pozreli iba raz a ani sa nepohli. Klopili pohľady a hrbili sa. Minule to pre nich nedopadlo práve najlepšie, vlastne som sa čudoval, že to prežili.
Obdaroval som ich širokým úsmevom, načo ucúvli.
„Kde je Ariko?“
„Nie je tu. Minulý týždeň odišla.“ vychrlil jeden. Hlas sa mu triasol.
Pomalým pohybom som zdvihol ruku a okolo dlane mi zaplápolala červená chakra.
„Nie! Prosím!“ skríkol. Padol na zadok a snažil sa odplaziť. Ostatný sa od neho čo najrýchlejšie odsunuli.
„Kde je?“ prehovoril som a v hlase mi zaznel chlad. Všetci vedeli, že už ďalšiu šancu nedostanú.
„U veselého nukenina.“ povedal nakoniec. Veľmi neochotne a hľadel mi vyčítavo do očí. Obaja sme vedeli, že mu to Ariko zráta, ale prečo by ma to malo trápiť? Sám si zvolil.

„Dnes si nejaký milosrdný.“ ozval sa mi v hlave ostrý Kyuubiho hlas. Keď som neodpovedal pokračoval. „Ten úbožiak ti zaklamal do očí a ty si ho nechal žiť. Bola to nula, ktorá si dokonca nedokázala vymyslieť poriadnu lož.“ syčal.
Iba som mykol ramenom načo jeden okoloidúci so zdeseným výkrikom odskočil rovno do jedného stánku. Bez slova som hľadel ako sa rýchlo štverá na nohy a rozbieha sa preč. Iba som potriasol hlavou a znova vykročil.
„Ariko mu to zráta.“ odpovedal som Kyuubimu Niečo odpovedal, ale ja som ho už nepočúval.
Predo mnou sa týčil hostinec „U veselého nukenina“. Samozrejme, že bude tu. Kde inde by bola. Na vývesnom štíte bol obrázok ninju ako pije raku a pritom sa široko usmieva. Nejaký podnikavec na obrázok dokreslil kunai vznášajúci sa nad ninjom ako večná hrozba smrti.
Usmial som sa. Tento obrázok ma vždy rozveselil.
Potichu som vkročil dnu.
„Uzumaki?!“ skríkol niekto znechutene. Namyslene sa rozmachol rukou a zaškeril sa. „Uzumaki je len ninja. Bude si musieť na svoje prachy počkať.“ nato sa hlasno rozosmial.
Ach starý dobrý Isamu. Ani mi nenapadlo, že je to už mesiac, čo som pre neho vykonal istú prácičku. Nemal som peniaze a on hovoril, že dobre zaplatí. Dnes to mala byť posledná splátka. Zaškľabil som sa a presunul sa do tieňa. Nikto si ma nevšimol, pozornosť bola upretá na Isama.
Ten sa ešte smial, ale prestal keď videl, že je jediný.
Barman sa k nemu naklonil a pozrel sa mu do očí.
„To máš v pláne vykašľať sa na Uzumakiho Naruta? Dobre som počul? Už ťa nebaví žiť?“
Isamu a zaškľabil a vystrel sa.
„Nebojím sa ho!“
Niekto sa škodoradostne zasmial.
„To by si mal Isamu.“ ozval sa chrapľavý hlas. „Spomeň si na Hidakovu bandu, tiež si mysleli aký nie sú mocný a teraz?“ v bare nastalo ticho.
Usmial som sa a vkročil do svetla. Barman ma zbadal prvý a mierne kývol. Okamžite sa otočil a niečo pošeptal čašníčke. Ihneď sa rozbehla von z baru.
Potom sa začali otáčať ostatný. Tí ktorý mi stáli v ceste cúvali a ostatný za stolmi ma pozorne sledovali. Neboli to nuly ako tí pri bráne. Toto boli nukenini a zločinci najvyšších úrovni.
Isamu tam stál. Zrejme sa snažil tváriť nebezpečne a statočne, ale vyzeralo to ako keby niečo skazené zjedol. S úsmevom som k nemu prikročil.
„Zdravím Isamu, ako sa....“ začal som zvesela.
„Nezaplatím ti!“ skríkol než som stihol dopovedať.
Následne padol na zem. Kunai tvorený chakrou, ktorý som držal v ruke sa rozplynul, ako obláčik dymu. Isamu sebou na zemi hádzal sa snažil sa zadržať krv ktorá sa mu valila z krku. Po chvíľke zachrčal a už sa nepohol.
„Svoju trpezlivosť som vyčerpal už pri bráne Isamu.“ šepol som do tichého baru.
Otočil som sa k pultu a už bola predo mnou miska rámenu. Široko som sa usmial sa pustil som sa do jedla. Samozrejme som najprv skontroloval či nie je otravný. Mierne zadýchaná čašníčka ma opodiaľ pozorovala a mierne sa pousmiala keď videla, ako to do seba hádžem. Telo vedľa mňa už odpratávali. Pravdepodobne ho hodia do nejakej jamy a predtým ho oberú o všetko čo ma nejakú hodnotu. Čašníčke to nevadilo a barmanovi už vôbec. Bolo to na dennom poriadku.
„To je na účet podniku Uzumaki - dono.“ prehovoril barman. Prikývol som.
Keď som dojedol vstal som a vykročil smerom do horného poschodia. Na poschodí som vykročil k dverám pri ktorých stáli dvaja strážcovia.
„Ariko – sama vás očakáva.“ mierne sa uklonili a odstúpili od dverí, ktoré sa otvorili. Vkročil som dnu.
Ariko stála pri okne a usmievala sa na mňa. Zamračil som sa.
„Neboj sa Uzumaki – chan toto okno je vystužené všelijakými technikami. Ešte nie som taká neopatrná, aby som sa vystavovala pre nejakého vraha.“ usmiala sa a mierne sa prehla v chrbte akoby ešte len vstala a túžila sa povystierať. Na sebe mala honosné šaty, ktoré zvýrazňovali jej postavu. Neboli vyzývavé, neodhaľovali viac ako skrývali
„Čudujem sa, že ma vpustili bez boja. Minule taký ochotní neboli.“ pousmial som sa a pohodlne som sa rozvalil na kresle.
„Preto si ich zabil? Boli to oddaný muži. Vieš ako ťažko sa taký zháňajú?“ mierne sa zamračila a našpúlila pery. Pousmial som sa, ale mlčal som.
Odfrkla a tiež sa posadila. Prekrížila nohy a ruky si založila na kolenách. Odhrnula si ofinu z očí, mierne naklonila hlavu a milo sa usmiala. Jej fialové oči sa zabodli do mojich.
„Už som ti hovorila, že máš krásne oči Uzumaki – chan?“ zapriadla a prstami si chytila pramienok čiernych vlasom a začala si ho ovíjať okolo prsta. S úsmevom ma sledovala.
Tak to bola ona Ariko. Mladá a krásna. Niektorým možno pripadala nevinná a hanblivá. Možno bezbranná. Ale tí už boli mŕtvy a ona bola ešte stále tu.
„No myslím, že to bolo vtedy keď si mi ich chcela vypichnúť.“
„Ach...“ roztomilo sa zamračila „To bolo určite nedorozumenie.“ znova sa pousmiala.
„Samozrejme. To, že si sa v noci dostala, za moje pasce a ochrany a pokúsila si sa ma zabiť musí byť nedorozumenie.“
„Si si istý, že to nebola návšteva súkromnejšieho charakteru?“ veselo sa zasmiala. Zablysli sa jej dokonale biele zuby a šibalsky po mne hodila pohľadom.
Zaplavila sa mierna horúčosť, ale navonok som sa sebe nedal nič znať.
„Kde je Sasuke Uchiha?“ spýtal som sa a jej úsmev zamrzol.
„To prídeš, za mnou a vypytuješ sa na nejakého chlapa? A ja hlúpa som si myslela, že ti chýbala moja spoločnosť.“ vstala a vykročila ku mne. Kráčala mierne sa pohupujúc v bokoch, elegantne a energicky. Vykročila za mňa a na krku som ucítil dotyk jej rúk a na uchu jej dych.
„Čo si zabudol, čo medzi nami bolo Naruto?“ šepla zamatovým hlasom a ja som pocítil ako mi naskakujú zimomriavky. Myseľ mi zaplavili príjemné spomienky na tú noc...
Ruka my bleskovo vystrelila a chytil som ju za zápästie. V ruke držala dýku so žliabkom po celej dĺžke čepele. Leskla sa v ňom žltavá kvapalina.
„Ariko...“
Odtrhla sa odo mňa, pričom mi v ruke ostala dýka. Veselo sa usmiala.
„Nemôžeš dievčaťu vyčítať, že to skúsilo Uzumaki – chan.“ pomasírovala si zápästie. „Nemusel si byť taký hrubý.“ nakrčila čelo a vyčítavo sa na mňa zahľadela tými veľkými fialovými očami.
„Kyuubi je veľké lákadlo Uzumaki – chan. Je to zbraň ako každá iná, ten kto ho ovláda ma k dispozícii neskutočnú moc.“ usmiala sa a jej pohľad bol na chvíľu túžobný. „Škoda, že sa tak odlišujeme čo sa týka našich cieľov, boli by sme pekný pár.“ otočila sa a vykročila k oknu.
„Uchiha Sasuke je u „Skákajúceho slimáka“. Vybudoval okolo seba dokonalé rušiace pole. Nemôžeme ho sledovať, ani odpočúvať. Zrejme na niekoho čaká.“
Vstal som a pozrel na dýku v svojej ruke.
„Ta dýka patrí jednému z mojich mužov pri bráne. Tuším dnes zvesela prezrádzal kde sa nachádzam.“ otočila sa ku mne a usmiala sa. „Vlastní ju veľmi dlho.“ zdôraznila.
Pochopil som a na tvári sa mi objavil široký úsmev.
„Nemusíme byť rovnaký, aby sme si rozumeli. Určite sa ešte stretneme Ariko – chan.“ usmial som sa na ňu a ona môj úsmev opätovala.
O chvíľu som už bol vonku a kráčal k miestu kde bol Sasuke.