ANBU Team 7 - 03 Prvá misia

Ráno sa obyvatelia Listovej budili do nie príliš pekného, ale aspoň nie upršaného, dňa. Obloha bola zatiahnutá, ale bez dažďa. Vtáci štebotali na stromoch a ich štebot sa niesol celou dedinou. Ulice sa pomaly zapĺňali ľuďmi. Či už išli do práce, len tak na prechádzku, alebo ich dôvod bol hocijaký iný. Niekomu sa však nechcelo vstávať.
Daiki sa pretáčal v posteli z jedného boka na druhý. Pokúšal sa znova zaspať. Ale nejako sa mu to nedarilo. Po chvíli sa rozhodol vstať, aj keď sa mu to nechcelo. Došiel do kúpeľne. Vydrhol si zuby. O čistení sa nedalo povedať, bolo to surové drhnutie. Poumýval sa, prezliekol sa a chcel sa dať na cestu. Ale niečo ho zarazilo.
„Veď ešte nemám ANBU oblečenie, ani masku."
Nakoniec vyšiel von z hotela a po ceste rozmýšľal, čo s tým spraví. Nestihol si to ani premyslieť, a už bola pri budove Hokage, nad ktorou sa týčili vytesaný podobizne predchádzajúcich Hokage.
„Raz tam budem aj ja."
Vošiel do budovy, po schodoch sa dostal na najvyššie poschodie, až ku Tsunadinej kancelárii. Zaklopal.
„Vstúpte!"
Daiki opatrne vstúpil do miestnosti. Bál sa, lebo Tsunadin hlas neznel príliš milo.
„Oh, to si ty Daiki. Si tu nejako skoro."
„No, viete, chcel som prísť skôr. Lebo ešte nemám ANBU oblečenie, ani masku."
„Shizune!" zakričala Tsunade.
Shizune okamžite vletela do kancelárie.
„Čo si želáte?"
„Zájdi k ANBU a vypýtaj od nich nejaké oblečenie a masku."
„Áno, Hokage-sama."
Ako rýchlo prišla, tak aj odišla. Aj keď bolo ráno, Tsunade vyzerala v najlepšej pohode. Síce po pár pohárikoch, ale ona už niečo vydrží. Daiki si myslel, že bude celá zničená a hlavne naštvaná, podľa jej hlasu.

Shizune sa za moment vrátili aj s oblečením. Daiki sa začal prezliekať. Tsunade so Shizune sa začali smiať, keď uvideli jeho trenky. Našťastie, svoj smiech zamaskovali dobre. Daiki si toho vôbec nevšimol. O chvíľu bol oblečený a mal na sebe masku. Mala tvar líšky. Aké príhodné. Tsunade mu ešte spravila tetovanie na rameno.
„Teraz si sa stal oficiálne členom ANBU."
Ozvalo sa klopanie.
„Vstúpte!"
Do miestnosti vstúpila Sakura so Sasukem. Obidvaja už oblečený vo svojich uniformách.
„Skoro ste prišli."
Sasuke sa pozrel na hodiny, ktoré boli nad dverami.
„Aha. Mne idú doma popredu."
„Sasuke!" Sakura sa na neho hnevala pri pomyslení, že mohla dlhšie spať.
„Keď už ste tu, tak vám poviem o vašej misii."
V tom momente všetci dávali pozor.
„Na hraniciach s Riečnou zemou sme zaznamenali nepriateľa. Asi štyri dediny boli vypálené. Podľa nášho zdroja sú to Akatsuki a majú namierené do Piesočnej po jinchuurikiho Shukakua, súčasného Kazekageho, Gaaru."
Daiki len sucho prehltol. Akatsuki. Jeho nepriateľ. Chcú to, čo má v sebe. Bude to nebezpečné, ale on to aspoň trochu ovláda.
„Vašou úlohou bude zistiť o tom viac, po prípade zneškodniť nepriateľa, ak na neho narazíte. Váš kapitán vás bude čakať u brány."
V miestnosti bolo stále hrobové ticho.
„Rozumeli ste?"
„Áno."
„Dobre. Radšej by ste mali vyraziť. Je to veľmi dôležitá misia."
Všetci traja odišli.
Tsunade zložila ruky a oprela o ne hlavu.
„Čo vás trápi, Tsunade-sama?"
„Ide o Kyuubiho. Zostal bez jinchuurikiho. Čo ak ho Akatsuki chytili? Čo ak znova zaútočí? Je to veľké nebezpečenstvo."
Shizune mala pre ňu pochopenie.

Sakura, Sasuke a Daiki prišli k bráne. Tam ich čakal Tenzou.
„Meškáte."
„Hlavne, že k Tsunade sme prišli skoro," hovoril si Sasuke.
„Je to pravý opak Kakashiho. Chodí skôr ako my," myslela si Sakura.
„Poďme. Ja chcem vidieť tvoje schopnosti," v duchu si hovoril Daiki.
Tenzouvi bolo mlčanie odpoveďou.
„Ideme!"
Dali sa do pohybu. Najskôr bežali po zemi, potom po stromoch. Okolie bolo zatiaľ nemenné. Všade bol les. Nikto nerozprával. Snažili sa chodiť v tieňoch, aby ich nikto nevidel.
„Daiki."
„Hmm."
„Potreboval by som vedieť, v čom sú tvoje prednosti," povedal Tenzou.
„Ako to myslíte?"
„Napríklad ja, som celkom dobrý v užívaní ninjutsu. Sasuke má techniky očí, ohnivé techniky jeho klanu a Sakura vie liečiť. Teda, v čom si dobrý ty? Potrebujem to vedieť, aby som vytvoril čo najlepšiu taktiku, keď sa stretneme s nepriateľom."
„V boji som ukázal celkom dobré taijutsu a rýchlosť. Som oveľa rýchlejší ako vtedy. Začal som sa učiť s katanou, ale nejako dobre ju ešte neovládam. Ninjutsu by som povedal, že mám na vysokej úrovni. Najlepšie je to ukázať v boji, takto si to dobre nepredstavíte."
„Aha. A genjutsu?"
„Nulové."
Tenzou chvíľu premýšľal.
„Myslím, že ani nie je nad čím moc premýšľať. Ak by sme mali bojovať vo dvojiciach, tak ja budem so Sakurou a vy dvaja budete spolu."
„Má to aj nejaký opodstatnený dôvod?"
„Sakura je lekársky ninja. Preto musí byť so mnou. Nechcem vás podceňovať, ale podľa mňa ste nezažili veľa bojov, keď sa musíte sústrediť na nepriateľa a partnera, aby mu neublížili."
„Myslím, že s tým by sa dalo súhlasiť," povedal Daiki.
Okolie sa začalo postupne meniť. Les začal ustupovať a objavovali sa prvé lúky. Začalo tiež pribúdať riek.
„Blížime sa."

Po úzkej cestičke kráčali dve osoby zahalené v plášti. Plášť bol čierny s červenými mráčikmi. Na hlave mali slamené klobúky s bodcami. Kráčali pomaly.
„Kedy tam budeme?"
„Onedlho. Skôr mám pocit, že niekto si nás nájde."
„A kto?"
„Neviem. Ale pamätaj, našim cieľom nie je teraz jinchuuriki."
„Ja viem."

Okolie sa už takmer kompletne zmenilo. Les bol minimálny. Všade boli lúky a riek tiež pribúdalo.
„Mám taký pocit, že sme na hranici," povedal Daiki.
„Máš pravdu. O nejaký kilometer už budeme v Riečnej zemi," povedal Tenzou.
Napravo od nich uvideli dediny. Išiel z nej dym. Rozhodli sa, že tam zájdu. Naskytol sa im hrozný pohľad. Všade na zemi boli mŕtve telá. Krv bola všade. Črevá a iné orgány vyliezali z tiel. Z každého domu boli len trosky. Oheň pomaly dohorieval.
„Kto niečo také mohol spraviť?"
Tenzou si to všetko obzrel.
„Neviem. Napadajú ma len Akatsuki."
Z druhej strany dediny prišla do dedina dvojica mužov.
„Tu by to malo byť. Ale ako sa na to pozerám, tak to už nebude."