Cesta domov

Pri tomto slove som sa zarazil a začal vysvetľovať strážcom brány, ktorí sedeli za bielym pultom, že Uchiha Sasuke stále žije a stojí pred nimi.
„Stav: mŕtvy.“ zopakovali ešte raz a hlavy mali stále zahĺbené do papierov.
Ani sa im nedivím... Veď od môjho odchodu odtiaľto prešlo takmer päťdesiat rokov. Len neviem, kedy ma za mŕtveho vyhlásili. Mohlo to byť už v ten deň, kedy som opúšťal tieto brány. Určite som v srdciach niektorých ľudí skutočne zomrel...
Ale fyzicky predsa stále žijem. Aha! Veď sa dotýkam zeme, dokážem chodiť, aj keď mi v tom pomáha palička. Áno, Staroba ma už pobozkala na čelo a zanechala mi postriebrené vlasy, vpadnuté oči, zbrázdené čelo a oslabnuté telo. Zmieril som sa so všetkými darmi a prišiel sem - domov na rodnú zem odprosiť za svoje hriechy, lebo vedel som, že po pani Starobe prichádza jedine ona – Smrť. To je môj posledný hosť.
No medzi domovom a mnou stojí táto ozrutná brána, ktorú majú na starosti títo dvaja.
Ozvem sa rázne: „Ako môžete vedieť, že som mŕtvy, keď ste sa na mňa ani nepozreli?“
Vtedy sa ich oči odlepili od písmen na papieroch a s hnevom sa zahľadeli na mňa. Aktivoval som sharingan a uväznil ich do genjutsu. Vyzeralo to, akoby len zaspali, ale moje oči ma začali silno páliť. Už som si odvykol používať tieto krvavé oči na niečo iné ako pozorovanie krásnej prírody. Tento môj výpad mal však za následok zhoršené videnie – ďalší dar od pani Staroby.
Pristúpil som k bráne opierajúc sa o moju priateľku – paličku, ktorou som zaklopal na ozrutnú bránu. Nič sa nedialo, tak som to zopakoval znova. Jej kovový nárek sa ozýval doďaleka, až nakoniec otvorila svoje ústa, v ktorých stála akási železná obluda. Oči jej svietili ako dvoje sĺnk a vrčala sťa rozzúrený pes, ktorý chce ochrániť dom pred nepozvaným hosťom – čiže predo mnou. Obluda sa pohla dopredu pričom vypúšťala akýsi čierny dym. Nemala nohy, čo ma zarazilo, no namiesto nich sa tam otáčali štyri kolesá. Zúrivo sa ku mne blížila a začala vydávať prapodivné zvuky.
Krv vo mne zovrela a prebudil sa vo mne dávny bojovník. Rýchlo som uskočil a hneď sa otočil za tou príšerou v myšlienkach, čím by som ju mohol skoliť. Zanechala tu hustý štipľavý dym, cez ktorý som ju nevidel, ale keď pominul, taktiež som ju nevidel. Určite sa ma zľakla...

Prešiel som cez bránu a zadíval sa na svoju rodnú dedinu. Bola akási iná... a či sa mi to len zdá pre zhoršený zrak? Nie, naozaj je iná. Nevidno zeleň, stromy sa museli kamsi odsťahovať. Na ceste nie sú žiadne kamienky ani prach. Je celá čierna a rovná. Budovy kamsi odložili svoje farebné rôzne tvarované šaty. Vymenili ich za sivý vzhľad a všetky siahali vysoko k nebu. No nielen budovy sa prezliekli, ale aj ľudia. Kráčali pomaly po kraji cesty v tmavých rovnošatách. Boli tučnejší a pot im stekal po okrúhlych tvárach.
Čo to počujem? Ďalšie vrčanie tých oblúd? Ej, ale vás tu je! Teraz som sa zľakol ja ich a schoval sa v tmavej uličke. Zadychčaný som sa opatrne obzrel, či ma nesledujú. Vďakabohu, ani ma nezbadali.
Začal som prechádzať uličkami a hľadal štvrť Uchihov. Chcel som si pripomenúť vzhľad našich domčekov a možno sa aj pozhovárať s akousi dušou mŕtveho Uchihu, keďže už aj ja som v spisoch mŕtvy.
Áno, už som skoro tam. Je to za týmto rohom! V očakávaní som sa ta rozbehol a nedbal na bolesť v nohách. No úsmev mi rýchlo opadol.
„Kde sú naše domy?!“ vykríkol som. Na celom území sa rozvaľovala jediná veľká budova, z ktorej sa vypínali do výšin dymiace rúry.
Prišiel som bližšie a zbadal otesaný kameň v prítmí do polovice zarastený burinou:

Potichu som zaplakal. Teraz už zo mňa bezdomovec je... So sklonenou hlavou som opúšťal môj „domov“ a zamieril k cintorínu, aby som sa aspoň tam stretol so svojou rodinou.
Zo stien budov sa na mňa usmievali tváre gigantických rozmerov, ktoré sa ma márne snažili rozveseliť. Ako som už povedal – čakám na poslednú návštevu Smrti, nie Šťastia či Veselosti.

Noha sa jemne dotkla posvätnej zeme, v ktorej spia toľkí ľudia. Nechcel som ich zobudiť, preto som potichu preplával vysokou nepokosenou trávou. Zakotvil som až pri hrobe mojich rodičov, ktorý sa ponáral do hlbín tráv.
„Matka, otče, tu pred vami stojím a o odpustenie prosím. Viem, že veľa hriechov som napáchal a dobré som takmer nečinil... Prepáčte mi to, bol som zlý syn...“
Ešte som sa pomodlil za ich spasenie i za svoje. Nech sa s nimi potom stretnem.

Zdvihol som kotvu, čo ma tu držala, a Nádej v spasenie zobral si do vrecka. No zbadal som človeka – nový prístav, ktorého maják ma osvecoval. Priplával som bližšie a vidím ružové vlasy. To iste musí byť ona – Sakura. Postavil som sa vedľa nej a mlčal. Nevedel som, čo povedať.
„Dobrý deň.“ vyšlo mi z úst nakoniec.
„Dobrý...“ pozrela na mňa pozornejšie a spoznala dávneho spolužiaka, „Sasuke-kun? Myslela som, že si mŕtvy.“
„To mi taktiež chceli pri bráne nahovoriť.“ usmial som sa, ale ona sa opäť smutne zadívala na hrob plný kvetín, nad ktorým stála. Až vtedy som si všimol náhrobný kameň:

Zamrzol som. Naruto zomrel...? Je to pravda alebo také klamstvo ako o mojej smrti?
„Ako?“ vydýchol som.
Sakura začali tiecť slzy a riekla: „Zomrel ako pravý hrdina. Bolo to dosť dávno. Obetoval sa pre záchranu Konohy, keď bojoval s Madarom, ktorého zobral so sebou...“
Mlčal som. Naruto zomrel. Svetlo zomrelo...

Po chvíli Sakura vstala, utrela si slzy a podala mi ruku: „Ale ty si sem neprišiel smútiť. Poď, ukážem ti, kde bývam.“
Začudoval som sa jej náhlej zmene správanie, ale neopýtal som sa na dôvod. Otázky som použil na veci, ktoré stáli okolo.
„Takže, celá dedina sa prestavala nanovo.“ začala vysvetľovať, „Tieto budovy sa volajú paneláky a býva v nich mnoho ľudí... Tamtie veľké obrázky sú bilboardy. Takýmto spôsobom sa ľudia propagujú...“
„A čo tieto kovové príšery?“ ukázal som na jednu z nich.
Rozosmiala sa: „To sú autá. V nich sa vozia ľudia. Je to oveľa pohodlnejšie ako kráčanie... Tak a už sme tu.“ otvorila dvere „paneláka“ a vyšli sme hore po schodoch. Otvorila dvere, na ktorých bolo napísané: Uzumaki.
„Prečo vstupuješ do Narutovho bytu? Veď si povedala, že tu bývaš ty!“
„Áno, bývam.“ začala s úsmevom, „Totiž...“ zapýrila sa, „Naruto... bol môj muž.“
V prekvapení som zdvihol obočie a vypúlil oči: „To bol dobrý vtip, ale nemusíš ma rozosmievať.“ ale ona to myslela vážne...
Vstúpil som do teplého útulného bytu. Zaviedla ma do kuchyne, kde ma hneď zaujalo plno prístrojov: „To sú nejaké nové zbrane?“ zvedavo som sa spýtal.
„Božechráň,“ prerušila ma, „Teraz sa už našťastie nebojuje. To sú moji pomocníci v kuchyni. Toto je mixér...“ no ja som ju ďalej nepočúval.
„Ako to myslíš, že sa už nebojuje?“
„Normálne, napríklad už nechodíme na žiadne vražedné misie. Akadémiu zrušili a žiadny ninjovia už nie sú.“ na toto som si musel sadnúť, ale Sakura pokračovala ďalej: „A myslím, že je to tak lepšie. Načo riskovať životy a strachovať sa o svojich blízkych?“
„Tak čo teda robíte?“ opýtal som sa.
„Pracujeme... Ja robím v továrni na výrobu strojov tu neďaleko. Poď sa pozrieť, je ju vidieť z okna.“
Pristúpil som bližšie a sledoval smer jej prsta, ktorý mieril na ďalšiu ozrutnú budovu podobnú tej, čo priľahla a pochovala môj domov...
Keď videla môj výraz v tvári, odstúpila od okna a ťahala ma do vedľajšej izby, kde boli tri malé detičky.
„Toto sú moje vnúčatká. Počkaj tu s nimi na chvíľu, prosím...“ a odišla.
Pohol som sa bližšie k nim a pozdravil. Oni len odpovedali naučeným pozdravom: „Dobrý deň.“ a pozerali na malé postavičky v bedničke a čosi v rukách stláčali.
„Čo to robíte?“ spýtal som sa ich milo a prisadol si.
„Bojujeme!“ vykríkli naraz.
„Ale veď sedíte na mieste...“ začudoval som sa.
„Ale my naozaj bojujeme, pozrite!“ ukázali prstom na mihotajúcu obrazovku.
„Riadne som ťa zbil...“ víťazne sa usmial jeden.
„To nie je fér!“ zúrivo vykríkol druhý.

Sakura sa vrátila s trochu previnilým výrazom. Pozrela mi do očí: „Prepáč mi to, Sasuke-kun, musela som...“ odvrátila sa, no hneď na to dovnútra vtrhli jednotky ANBU a v rukách zvierali čudne tvarované kovové zbrane.
„Ani sa nehýb, inak...!“ z dlhých trubíc s rachotom vyleteli malé kamienky z kovu. Nezľakol som sa. Dnes som tu uvidel toľko čudných vecí, že som túto len započítal do zoznamu záhad. Vzdal som sa im a Sakure som ešte riekol:
„Odpúšťam ti...“

Vliekli ma v okovách ako zločinca. A či som ním nebol? Áno, bol! Ľútosť na konci cesty nenapraví celý špinavý život.
Pohodili ma na zem pred najhonosnejšou budovou a čakali v pozore ako figúrky na šachovnici. Po schodoch schádzala postava v čiernom. Ten smiech poznávam... Je to skutočne on?!
„Ahoj, Sasuke.“ pristúpil ku mne Kabuto v novom tele a smial sa mi do tváre, „Netušil som, že sa stretneme takto... Ty na kolenách v starobe a ja vladár v rozkvete života. Ha haha...“ a uštedril mi pekný kopanec do brucha a ja som sa bolestivo skrútil do klbka, „No povedz, nie je úžasné, ako som to tu zmenil?“ pyšne sa rozhliadol.
„Len jedno mi nejde do hlavy.“ začal som po chvíli, „Prečo si zrušil celý ninjovský aparát, teda až na ANBU...“
„Ale áno, zrušil som aj ANBU!“ pristúpil k jednému z nich a strhol mu masku, za ktorou sa skrývali len ozubené kolieska, „Vidíš, sú to stroje! Načo by som mal plytvať živými ľuďmi na čosi také barbarské ako je vojna?“ usmial sa a kochal sa v mojej zdesenej tvári, „Živých ľudí si totiž nechávam ako moje budúce telá...“
„To predsa nemôžeš!“ začal som sa vzpierať, „Určite ťa vo výrobe týchto strojov ostatné dediny zastavia!“
„Ale môžem a ostatní... Tí ma v tom podporujú! Všetci si uvedomili, že ľudí je škoda obetovať vo vojnách. Preto si zakúpili moje bojové stroje ako sú títo ANBU, samozrejme za veľké peniaze, a oni sa stali ochrannou aj útočnou jednotkou celého sveta!!!“ znova ma kopol len tak z rozmaru, „Ale vieš čo, aby si nepovedal, že zomieraš ako pes na ulici, zaobstarám ti lepšiu smrť, priam poetickú. Ha haha...“ lúskol prstami a zo zeme vstala rakva. Z nej vyšla postava bez očí.
„Preboha! Veď je to Itachi!“
„Áno, tvoj brat, ktorého si zabil a teraz on zabije teba...“
Hýbal sa sťa mátoha. Nie, toto nie je môj brat len jeho telo, ktoré padlo do zlých rúk. S pravým Itachim sa čochvíľa stretnem a taktiež s mojou rodinou. Usmial som sa a otvoril dvere dokorán pani Smrti. Ó, áno, príď, aby si ma doviedla domov. Domov... k mojim blížnym.
„Teraz!“ vykríkne Kabuto a telo Itachiho švihne mečom. Telo bez hlavy mi na zem bezvládne padlo, no tvár usmiata a šťastná ostala...