Prvá časť- 8. Milosť

mu viali vo vetre. Ponáhľaj sa! Inak ju nedobehneš. To meno, roky som ho nepočul. Hlúposť, pokračuj v ceste, nemôžeš všetko len tak zahodiť. A vtedy to prišlo, ucítil známe chvenie, ktoré počul prvýkrát ako chlapec. Doliehajú k nemu prvé tóny, usmieva sa, presne ako vtedy. Známy hlas k nemu prehovorí: Kam kráčaš?
Cíti roztrpčenie, vietor naberá na sile, no on len stojí a počúva. Si si istý? Absolútne! Iná možnosť nie je. Čo ty vnímaš ako víťazstvo, je v skutočnosti prehra. Nevieš o mne nič, tak sa netvár, akoby si tomu rozumel. Chór skĺzne do kolísavého tónu, pomaly slabne. Preľakne sa. Nechoď prosím, si to jediné čo mám. Nevyzerá to tak, vymenil si ma za neosobnú víziu, ktorá nie je nič viac, než obyčajná lož. Nerozumieš tom... Kde si bol, keď som do noci volal tvoje meno? Schovával si sa v tme, zapchal si si uši a vyhnal si ma zo svojho srdca. Zabudol si na mňa, začal si veriť klamstvu a podľa neho žil. Zvraští tvár do zamračeného výrazu, ruky zovrie v päsť. Z plných síl vykríkne: „A ty si bol kde, keď mi zomierala rodina? Kde si bol, keď ma zabíjal vlastný otec? Kde si bol, keď mi bolo najhoršie?“ skaly odrážajú túto výčitku do sveta mnohonásobne zosilnenú. Stál som pri tebe! Utešoval som ťa. Bol som s tebou. Spieval som ti, pamätáš? Uvedomí si, že je to pravda. Padá na kolená, premožený touto pravdou. Čelo zaborí do zeme. Po lícach mu stekajú slzy. Čo odo mňa vlastne chceš? Aby si sa navrátil. Nechaj ma, odíď! Chcem umrieť, všetkým tým prospejem. To je ďalšia lož. Odíď! Nenechám ťa samého v takom stave. Vypadni! Chceš byť sám, nikým nemilovaný, toto je tvoja cesta? Som odporný, nechaj ma, nezaslúžim si nič viac ako smrť. To nie je pravda. Je, viem to. Jestvujú ľudia, ktorí majú všetko, rodinu, priateľov, ale cítia sa nemilovaní. Ich rodiny a priatelia im v slzách hovoria, že ich milujú, no oni tomu neveria. Rozhodli sa veriť tomu, že sú odporní, rozhodli sa veriť vlastnej lživej predstave. Aj keby im každý deň niekto úprimne hovoril a dokazoval svoju lásku, neuveria, budú ďalej ničení odmietnutím, ktoré sami stvorili. To sa ľahko hovorí. Tak sa dívaj.
Cez nich dopadá na podlahu bledý pás svetla. Počuť zvuk kvapiek padajúcich z kohútika.
Kvap, kvap.
Vyznieva to dosť zlovestne. Prečo mi to ukazuješ? Podíde ku dverám a vkročí do kuchyne. Kuchyňa je zaplavená bledým svetlom, všetko má zvláštne žltý nádych. Biele štvorcové kachličky, nedá sa na ne dlho dívať. V rohu kľačí ona, v lone má jeho hlavu. Z hrdla mu trčí kúsok skla. Kľačí v kaluži krvi, tá ostrá červená prebíja biele kachle. Jemné hnedé vlasy jej spadajú do tváre. Nadvihne hlavu, nežne sa naňho usmeje. Nadýchne sa akoby chcela niečo povedať, no neurobí to. Položí jeho hlavu na zem, postaví sa a vykročí k nemu. V tvári jej žiari úsmev, na sebe má žltú kuchynskú zásteru. Ako k nemu prichádza, do miestnosti vniká skutočné svetlo, bledá žiara, ktorá ho nahradzovala, je preč. Obzrie sa, zrak mu padne na nástenné hodiny. Štvrť na tri. Takto to nebolo. Po chrbte mu behá mráz. Nie je to však strach, čo cíti, ale radosť. Pristúpi k nemu, objíme ho. Uprie naň svoje veľké modré oči, pohladí jeho zjazvenú tvár. „Nikdy som nechcela, aby si trpel. Ostaň silný, prosím. Si jediný, kto mu môže pomôcť.“
„Mami,“ je preč, rozplynula sa. Na tvári cíti čosi vlhké. Plakala? Vtom sa obraz zmenil. Leží na kamennom ležadle, ruky aj nohy má spútané. Skrze sklenú kupolu nad sebou vidí zamračené nebo. Počuje zúrivý vietor. K ležadlu pristúpi jeho otec. V ľavej ruke zviera sklený črep a díva sa naňho bláznivým pohľadom. Oblečený má svoj obľúbený šedý sveter. Priloží mu črepinu na tvár. Zavrie oči a čaká. Očakávaná bolesť neprichádza. Miesto toho cíti zvláštne teplo. Plný očakávania otvorí oči, vidí ako skrze objemný búrkový mrak, preráža jediný slnečný lúč. Dopadá priamo naňho. Tíši ho, dodáva mu pokoj. Otec zahadzuje črepinu a otvára putá. Zovrie ho v náručí. „Prepáč mi tú bolesť. Odpusť. Musíš stáť pevne, on je spútaný, ak ho ty neoslobodíš, zostane uväznený navždy.“ Tiež sa rozplynie. „Počkaj! Ako ho nájdem?“ Do kruhovej miestnosti prenikne víťazný spev. Nebo je úplne jasné a miestnosť je plná svetla. Ona je kľúčom, povedie ťa. Musíš ju zachrániť.
„Ona! Ona! Ona!“
Volanie sa hlasno rozlieha. Zvráti hlavu k oblohe. Dážď, padajú naňho kvapky. Stojí uprostred lúky. Vzduch má úžasnú príchuť, vychutnáva si ho plnými dúškami. Prejde ním poznanie, na lúke nie je sám. Kráča k nemu ona, znova tie biele letné šaty ako v ten deň. Tento krát sú premoknuté a lepia sa jej na telo. Zlaté vlasy, sú vlhké a tvoria akoby jeden. Pristúpi na dosah k nemu. Vystrie k nej ruku. Ona do nej vloží svoju dlaň. Chvíľu tak stoja, pod clonou tvorenou kvapkami dažďa. Odtiahne svoju ruku, odchádza. Chce na ňu zavolať, ale všimne si, že mu niečo nechala. Na dlani mu leží strieborný medailónik na retiazke. Medailónik má tvar kvapky. V daždi sa nádherne ligoce. A nad tým všetkým znie spev chóru.
„Ona! Ona! Ona!“
to len predstava! Nič viac než lož, ako sám hovoríš. Niečo mu tlačí na ruku, zodvihne ju. Na zemi leží strieborný medailónik na retiazke. Má tvar kvapky a je zašpinený prachom. Nemožné, to sa nemôže diať. Bez ohľadu na to v akom obale je umiestnené, je ľudské srdce krehká vec. Pri pohľade na medailónik sa jeho srdce zlomilo. Si pripravený, nastal čas! Vyjdi z kukly! Nepočúvaj klamstvá, strhni si pásku a uzri svet svojimi očami. Dnes je deň milosti! Rozmláť zámotok a rozprestri krídla, vyleť do svetla, potrhaj reťaze. Je tma. Už nie, budem ti svetlom, prežiarim tvoju noc. Plesaj srdce, lebo máš dôvod na radosť. Vstáva zo zeme a dvíha z nej medailónik, pripne si ho na krk. Plný novej nádeje sa rozbehne. Vydrž lastovička, čochvíľa som pri tebe.
Vidí ju, niekto je pri nej. Slnko už takmer zapadlo. S ťažkosťou rozoznáva šedú uniformu ANBU. Dievča sa opiera o skalnú stenu. ANBU je pripravený zasadiť smrtiaci úder, rozoženie sa mečom. Musím to stihnúť. Doskočí priamo pred ňu. Nemá čas, úder vykryje svojím predlaktím. V mieste, kde ho meč trafil, má rozseknutý plášť a krváca. Ona za ním prekvapene vzdychne. „Mýlil som sa. Nikto nemusí umrieť.“ ANBU prekvapene pozerá, zjavne nevie, čo ďalej. Vracia meč do pošvy. Odchádza. Nebojí sa ho, rád by položil život v súboji s ním. No tie oči ho vydesili. Ten svit v nich. To nebol len dojem, jeho oči sa jagali a prikazovali mu aby odišiel. Nemohol neposlúchnuť. Bojoval, no bolo to márne, telo ho nepočúvalo a kráčalo preč, ďaleko od nich. Modro vlasé dievča stratí vedomie. Ako vždy, pomyslí si pobavene striebrovlasý muž. Strháva zo seba plášť, zabalí ju doň a nesie ju v náručí.
To je jeho plášť! Spomína na to, čo sa odohralo, ničomu nerozumie. Táboria v lese, v strede ich táboriska je kruh vykladaný kameňmi, v ktorom blkoce oheň. Niečo v ňom opeká, šíri sa z neho príjemná vôňa. „Ranné vtáča teda nie si,“ prehovorí. Zaskočil ju, nevie ako odpovedať. Má na sebe priliehavý čierny rolák a potrhané rifle. Na krku mu visí medailónik v tvare kvapky. Chodidlá má bosé. Podáva jej kúsok pečeného mäsa. Prekvapene naňho pozerá. „Ak by som ťa chcel otráviť, myslíš, že by som to urobil takto? Určite si hladná.“ Opatrne si ponúkaný kúsok berie. Hodí jej poľnú fľašku. „Pre chuť,“ tak znie jeho vysvetlenie. Hltavo sa na pokrm vrhne, jej prvé jedlo po toľkých dňoch. Najviac ju fascinuje on. Vyžaruje z neho čosi zvláštne. Fascinovane sa díva na jeho zjazvenú tvár. Čo ďalej? Domov nemôžem ísť. Naberiem trocha síl a potom niekam pôjdem. Najlepšie by bolo ostať tu chvíľu s ním. Môžem mu veriť? To neviem, ak by ťa chcel zabiť, už by si to mala za sebou. Ale aj tak buď v strehu! Doje a čaká. Nič sa nedeje, on nedáva najavo, že by jej chcel situáciu vysvetliť. Zhrnie zo seba plášť a pristúpi k nemu. Dotkne sa jednej z jeho jaziev. Odtiahne tvár, venuje jej pohľad. Jeho oči majú svetlomodrú farbu. „Nebola to náhoda, že sme sa stretli.“ To je všetko čo mi povie?
„Aha, tak to nebola náhoda. To veľa vysvetľuje, som taká šťastná, že to nebola náhoda. Hneď to všetko dáva zmysel.“
„Počk,“ nedovolí mu dokončiť.
„Jednu vec si ujasnime. Po všetkom, čo si mi urobil, ťa nechcem zabiť, no tiež nie som tvojím priateľom. Keď naberiem dosť síl odídem od teba. A žiadna podobná nenáhoda sa opakovať nebude. Rozumel si?“
„Áno, rozumel.“
pracovný stôl, za ním je vynikajúco opracovaná mahagónová stolička. V tejto chvíli je odsunutá. Pri presklenej časti stojí postarší muž. Opiera sa o palicu a pozoruje dážď. Polovicu tváre mu zakrýva obväz. Nedáva najavo, že by vôbec vnímal, stojí bez pohnutia. Niekto zabúcha na dvere. Stále stojí, nedá na sebe vedieť, že by si to vôbec všimol. Buchot zosilnie, nič, žiadna reakcia. Osoba za dverami si otvorí a vstúpi. Je to ANBU, pokľakne a tvár skloní k zemi. „Pán môj, zlyhal som.“ Žiadna odpoveď. Ticho je neznesiteľné, ANBU skúsi znova prehovoriť, no starší muž ho predbehne.
„Priveďte Kenseia!“