Lotosový kvet- 1. Počiatok

na nás všetkých. Pohlcujúc naše ideály, sny a duše, nadobúda ohromné rozmery. Až do chvíle, keď nebude čo pohltiť. Potom zhynieme všetci, nákaza aj nakazený. Pre moju vinu je mi odopretý spánok. Áno, bol som to ja, kto ho stvoril a áno, bol som to ja, kto ho nedokázal zastaviť.
Pamäte generála Heihacira
padajú biele lupene, poletujú si a zdobia hladinu. Záhradu ohraničuje drevený plot porastený machom. Zem je potiahnutá starostlivo udržovanou trávou. Uprostred stojí lavička, na nej spokojne sedí generál Terumi Heihaciro. Toto je jeho obľúbené miesto, chodieva sem často. Dnes mu bol dopriaty zvláštny dar. Na zem toho rána nepadla hmla, mohol priamo odtiaľ vidieť Riečnu Citadelu. Ako sa na ňu díva, cíti hlboké uspokojenie. Ešte nikdy som ju z tejto záhrady nevidel. Aký to výnimočný deň. Prstami si prejde po brade, kútiky pier sa mu vlnia v jemnom úsmeve. Zaodetý vo svojej červenej plátovej zbroji, poťažkáva v rukách meč. Zasunie ho do pošvy a položí k nohám. S pýchou hľadí na rukoväť, v ktorej je vyrytý znak jeho domu. Prečo nie? Je zakladateľom, začínal ako obyčajný pešiak. A teraz, prvý strážca Citadely, slávny generál, ktorého meno sa vyslovuje s náležitou úctou. Preslávil svoj rod, meno Terumi získalo svoju prestíž iba vďaka nemu. Dlhé sivé vlasy mu padajú do polovice chrbta, má uhrančivé tmavomodré oči, ktoré vnímajú každú maličkosť. Začína byť netrpezlivý, čaká ho dôležité stretnutie. Snaží sa upokojiť. Určite príde, nemôže inak. Netuší o čo ide, musím budiť zdanie pokoja, záleží na každom detaile. Mám výhodu pripraveného, no aj tak ju nesmiem podceniť. Začuje klopýtavý zvuk topánok, vydýchne si. Bránička sa otvorí, niekto vstúpi. Nedáva najavo, že prítomnosť cudzej osoby registruje. Podíde tesne k nemu, neotáča sa.
„Čo chcete?“ vysloví žena v bielej splývavej róbe, je vysoká, dlhé čierne vlasy má stiahnuté do copu. Bez oslovenia, rovno k veci, chce ma vyviesť z rovnováhy, oplatím ti to rovnakou mincou.
„Dieťa,“ otáča sa k nej. V tvári sa jej objaví pobavený výraz, on ju spaľuje pohľadom, má kamennú tvár. Chvíľu na seba pozerajú. Pobavenie nahradí rozhorčenie, na vysokých lícnych kostiach sa objavia červené škvrny. To nebol žart? Vyzerá akoby to myslel vážne. Nespustí zo mňa oči.
„Čo si to dovoľujete?“ zvrtne sa na päte a odchádza.
„Mariko, prosím nechajte ma dohovoriť,“ zaznie veliteľským tónom. Zastaví, vrhne naňho nenávistný pohľad. „Prosím? S niečím tak absurdným, nebudem mrhať svoj čas.“ Vstane z lavičky, pristupuje k nej. Ona sa od neho vzďaľuje v snahe udržať si bezpečnú vzdialenosť. Zastane a prehovorí:
„Mariko, v prvom rade sa ospravedlňujem zato, že som vám dopredu neoznámil o čo ide. Na druhú stranu, ak by som vás informoval, neprišla by ste.“
„To je snáď nad slnko jasnejšie,“ vpadne mu do reči. Odmlčí sa, ona vzdorovito zatne ruky v päsť, čím mu jasne naznačí, že sa za prerušenie ospravedlňovať nebude.
„Uvedomujem si situáciu, ale ako vidím, vy nie. Ja nebudem otcom, má to oveľa vyšší zmysel.“
„Viete čo? Hľadajte si hlbší zmysel, ale bezo mňa.“ Vykročí k pootvorenej bránke.
„Ak odídete, zabijem vás.“ Dolieha k nej. Začína si uvedomovať, že je to oveľa vážnejšie, ako sa zdalo. Myslí to vážne? Nikdy sa takto nesprával.
„Posaďte sa, potom vám to vysvetlím,“ vydesene naň hľadí. Jeho oči, nie je v nich ani stopa po diskusii. Podíde k lavičke, sadne si. Díva sa na ňu a cíti zadosťučinenie. Zatiaľ to ide dobre.
„Nemusíte súhlasiť, no musíte ma vypočuť. Ak mi dáte odmietavú odpoveď, môžete v pokoji odísť, nič sa vám nestane, máte moje slovo. Môžeme začať?“ vystrašene prikývne.
„Naša zem zažíva zlaté časy,“ s povzdychom vrhne pohľad na Citadelu.
„Všetko smeruje k stabilite a rastu, vnútorné nepokoje nás neznepokojujú. Premýšľali ste niekedy, čomu zato vďačíme?“ pokrúti hlavou.
„Za súčasný stav vecí, nesie najväčšiu zásluhu Mizukage. Áno silný a múdry. No okrem toho má ešte jednu vlastnosť, dovolím si tvrdiť, dôležitejšiu ako všetky ostatné. Je vznešený, ako to s tým súvisí? Stále sme v podstate klanová spoločnosť, rodiny riadia túto krajinu, sú pyšné a odmietajú sa dohodnúť. Mizukage musí spĺňať dve podmienky. Musí byť stelesnením ľudových ideálov, to sa dá vhodnou propagandou docieliť celkom jednoducho. Druhá podmienka je zložitejšia, musí mať krv, ktorá je prijateľná pre čo najširšie spektrum klanov, to je hlavné kritérium úspechu. Ak budú klany nasledovať jedného vodcu, krajine sa povodí dobre. Ale, keď rodiny budú preferovať mnohých vodcov, vypuknú nepokoje.“
„Čo s tým mám ja?“ opýta sa, hoci už začína tušiť.
„Najväčší vplyv má klan Hoozuki. Dieťa, ktoré by vzišlo z vášho pomeru s Hoozukim by bolo vynikajúcim adeptom na post Mizukageho. Váš potomok zaistí blahobyt a odvráti hrozbu vojny. “
„Ja... to odo mňa nemôžete žiadať. Prosím nechajte ma ísť.“ Beží preč, je jedno kam, hlavne ďaleko od neho. Má zavreté oči, v duchu sa modlí, aby generál dodržal slovo a nezabil ju. Ten za ňou zavolá: „Sme v podstate rovnakí, vy i ja sme začínali ako nuly. Prepracovali sme sa nahor svojimi schopnosťami. No môj život, na rozdiel od vášho, nezávisí na pružnosti tela a kráse. S pribúdajúcim vekom stratíte to, čo vás teraz tiahne hore. Stará, ohrdnutá, opustená, to je vaša budúcnosť. No jestvuje cesta, na ženy, ktoré nosili vo svojom lone Kageho, sa nikdy nezabúda.“ Tie slová jej doznievajú v mysli. Uteká ďalej, neobzrie sa.
Vykročí k lavičke, dvíha zo zeme meč, pripne si ho na opasok. Odchádza, cestou zastane pri jazierku, zahľadí sa na hladinu. Vidí v nej svoj odraz, díva sa na tvár, ktorú pretínajú hlboké vrásky. Povedal by som, že ešte včera tam žiadne neboli, starnem, tento boj nevyhrám ani ja. Hladina sa rozčerí, začína pršať. Najprv jemný dáždik, ktorý prerastá do prudkého lejaku. Kvapky ho nemilosrdne bičujú, on stojí. Pripomína starý, no mocný strom zápasiaci s búrkou, dvíha sa vietor. Blesky križujú nebo, krajinou sa rozlieha hrmot. Stále stojí, vzdoruje búrke, vzdoruje všetkému. Voda mu steká po tvári. To je on, veliteľ obdivovaný okolím. Generál, ktorý ustál všetky bitvy. Ani mnohé roky mu neubrali chuť bojovať, zápasiť s každým, kto sa mu postaví. Rozosmeje sa, plný novej sily kráča k Riečnej Citadele. Ó vysoký bojovník, vari nevidíš, že sa blíži smršť, ktorú neustojíš ani ty?
Zavrie dokumenty a odsunie ich na kraj stola. Zívne, cíti sa malátny. Rozhodne sa ísť domov, trocha si odpočinúť. Niekto zaklope na dvere. „Ďalej.“ Do miestnosti vstúpi ona, oči má sklopené k zemi. Tak predsa. Pracovňa na ňu pôsobí tiesnivo, holé kamenné steny, malý priestor. Jediné svetlo pochádza zo sviečky na pracovnom stole. Za stolíkom je obrovské okno, zaberajúce takmer celú stenu. Ako tu môže, počas noci vydržať? „Premýšľala som o vašom návrhu.“
„A?“ sotva dokáže potlačiť radosť. Pokoj, ovládaj sa, nesmie na tebe poznať nič, mohla by to brať ako prejav slabosti. Nadvihne hlavu, pozrie mu priamo do očí. „Súhlasím,“ znie jej odpoveď.
„Vynikajúco, všetko je zariadené. Zajtra počas rozbresku, pri tretej bráne sa stretnete s otcom. “ To je všetko? Žiadne poďakovanie. Asi niečo z jej myšlienok zachytil, na tvári sa mu rozhostil nekompromisný výraz.
„Mariko, uvedomte si, že vám preukazujem službu, dávam vám príležitosť zvečniť vaše meno. Ak má niekto poďakovať, ste to vy. Takú poctu, aká je daná vám, nedostane každá žena. Samozrejme, dúfam, že to bude chlapec. Týmto považujem náš rozhovor za ukončený.“
„Rozumiem,“ opúšťa miestnosť, zabuchne za sebou dvere. Treskot sa rozlieha pracovňou. Generál má v tvári vpísaný široký úsmev. Vynikajúco! V skutku úspešný deň. S dobrou náladou smeruje domov.
pri chodení za ňou vlajú čierne šaty. Vlasy má rozpustené, líca nalíčené a tvár strhanú. Premáha sa ku každému kroku, v diaľke už badať obrysy Citadely. Dôjde k nej, pri bráne na ňu čaká mladík. Má oblečenú bielu košeľu, na krku rozhalenú. Letmo sa dotkne svojich svetlohnedých vlasov a pokynie jej, aby pristúpila. Díva sa na ňu chlipným pohľadom, hnusí sa jej. Nemusíš tam ísť, to vieš. Stále máš cestu späť. Podíde k nemu, podáva jej ruku. Ona príma, ani si to vtedy neuvedomila, že rozhodla o osude všetkých.
do kúpeľne, vloží hlavu do umývadla a pustí studenú vodu, úľava neprichádza. Zatvára kohútik. Vojde do spálne a spadne na koberček pred posteľou, schúli sa do klbka. Chce tak ostať navždy. Bolestne na ňu dolieha jej vlastné rozhodnutie. Prečo? Nespravila som nič zlé, mala to byť pocta, nie potupa. Zapredala si sa kvôli peknému slovu, Mizukage, meno v histórii, to všetko sú len výhovorky, urobila si chybu a vieš to. Toto nám vykúpi mier. Prečo potom ležíš na dlážke a stonáš? Preto, lebo si na jednom špinavom mieste zachránila národ? Cíti sa pošpinená, zneuctená. Použitá, to je to slovo čo hľadáš. Ozaj myslíš, že si spravila dobre? Neviem. Veď to, dnešok si vyberie svoju daň, už s tým začal. Je to zábavné, túžila si po sláve, lesku, no nakoniec je z teba úbohá troska a to je len začiatok. Ešte však jestvuje cesta, nenechaj im ho napospas, stráž ho dňom a nocou. Nedovoľ, aby ho pretvorili podľa svojich predstáv, iba tak sa zachrániš. Roní slzy, obviňuje všetko okolo, najviac však seba samú, zaspí od vyčerpania. Prievan otvorí v izbe okno. Vetrík jej zhrnie vlasy z tváre a nežne ju pohladí, ráno si to nebude pamätať, no pousmiala sa, aspoň na okamih pocítila istotu. Tak strhaná a strápená Mariko sníva na podlahe smutné sny, ktoré sa nikdy nevyplnia. V túto chvíľu je v bezpečí, aspoň snívať môže, hoci aj to jej bude onedlho odobraté.
Vietor sviští všade navôkol. Snívam? Aspoň tu sa môžem zbaviť starostí. Oranžová žiara je príliš ostrá. To bude tým, že západy slnka príliš často nevidíš. Niečo poletuje v ovzduší, chytí to. V dlani sa jej drobí popol. Splašene sa obzrie. Ustrnie v šoku, Riečna Citadela horí! Vyletujú z nej popol a sadze. Nikde nikto. Zrak jej padne na koniec kamenného námestia, šľahajú odtiaľ plamenné jazyky. Nebo je rúžové, osvetľuje ho blčiaci oheň. Tesne mimo dosahu požiaru sú dve postavy. Jedna je zaodetá v čiernej zbroji, na hrdle má pripnutý biely plášť, sú na ňom čierne šmuhy od sadzí. Druhá postava leží pred prvou, má srdce prebodnuté žrďou, na žrdi vlaje zástava. Na nej je vyobrazený symbol, Mariko ho nedokáže rozlíšiť. Postava na zemi skúša vstať, stojaca osoba uchopí žrď a zatisne ju hlbšie. Ležiaci vykríkne od bolesti. Pochopí, premožená postava je generál Heihaciro. Trhá so sebou v smrteľnom kŕči. Z posledných síl vzopne ruky k nebu, po chvíli spadnú, zomrel. Oheň pohltí telo, popol to je všetko, čo po ňom ostane. Stojaci na ňu uprie oči. Premkne ju hrôza, vystrie k nej ruku. Oheň okolo neho utvorí kruh, nepopáli ho. Je jej zvláštnym spôsobom povedomý. Niečo v nej chce ponuku prijať. Nerob to! Je to cesta do pekla. No aj tak túži. Nemám čo stratiť, risknem to. Predbehne ju, vysloví jedno slovo, plamene sa na ňu vyrútia, stále sú v kruhu, tvoria ohnivý tunel. Vyslovené slovo je strašnejšie ako plamene, nedokáže to zniesť. Vrhá sa z hradby. Pri páde počuje zvolanie, celý národ volá jedno meno, hoci nikoho nevidí, hlasy napĺňajú éter. Múry Citadely odrážajú to meno. Nedokáže ďalej počúvať. Zapchá si uši a vykríkne:
„Dosť!“ jej hlas zanikne v záplave ostatných. Dopadne.

čaká Heihaciro. Prešľapuje z nohy na nohu, chodí v kruhu. Obvykle mu úzke priestory nevadia, teraz mu vadí všetko. Z dverí vyjde pôrodná asistentka v bielom plášti. Zdrapí ju za plecia.
„Tak?“ žena naň udivene zazerá.
„Je to chlapec.“ Odsunie ju a vpadne do spálne. Na posteli leží zmorená Mariko, prikrytá je tenkou pokrývkou. Chlapček leží v kolíske a usedavo narieka. Mama naň ani nepozrie má zavreté oči. Generál pristúpi k postieľke, oprie sa o zábradlie. Utešené dieťa. Obráti sa na Mariko. „Aké mu dáš meno?“
Spomenie si na dávny sen. Všade sa rozlieha volanie, tento krát je s nimi, svojím tichým hláskom prispeje do toho davu hlasov a z polospánku vysloví:
„Yagura.“