Uchiha áno i nie 3

Aoirono si opláchla tvár a zobrala do rúk kefu a začala sa česať. Rýchlo si stiahla vlasy do copa a poponáhľala sa k skrini. Otvorila ju chvíľu sa v nej prehrabovala. Vytiahla z nej modré tričko a nohavice ktoré sa končili nad kolenami. Rýchlo si ich navliekla obula sa a vyskočila z okna. Vo vzduchu spravila premet a zľahka dopadla na strechu vedľajšieho domu.
„Takže kam pôjdem najprv?“ Rozmýšľala nahlas. Do nosa jej udrela vôňa čerstvého ramena.
„Už viem kam najprv pôjdem.“ Usmiala sa a zoskočila zo strechy na ulicu. Išla po ulici, lenže o chvíľu zastala pred stánkom. Vošla do vnútra.
„Dobrý deň!“ Zakričala.
„Dobrý!“ Ozvala sa odpoveď. Postarší pán stál pri variči a niečo varil. To niečo bolo...
„Prosím jednu misku ramenu.“
„Hneď to bude.“ A položil pred Aoirono misku ramenu.
„Itadakimas.“ Zvolala a s chuťou sa pustila do jedla.
„Ehm...kto si?“ Ozvalo sa z jej pravej strany. Otočila sa. Vedľa nej sedel blonďák v oranžovej kombinéze. Vedľa neho chlapec s čiernymi vlasmi...„Sasuke.“ Pomyslela si Aoirono. Vedľa neho sedela niaká dievčina s ružovými vlasmi.
„Možno sa to raz dozvieš a možno ani nie.“ Usmiala sa nich, položila misku na stôl a zaplatila.
„Arigatou. Bolo to výborné. Dovidenia,“ otočila sa k nim, „čaute.“ A zmizla.

„Divná dievčina.“ Ozval sa Naruto.
„Mhm, mhm. Máš pravdu.“ Prikývla Sakura.
„Ale nikdy som ju tu nevidel. A zdá sa mi, že som ju už niekedy videl, ale nespomínam si kde.“ Povedal svoj názor Sasuke.
„Možno je jedna z elity. S nimi sa predsa nestretávame. A nosia masky, takže...“ Sakura stíchla hneď ako uvidela Sasukeho zamračený výraz.
„Je príliš mladá...ale kto vie.“ A týmto sa rozhovor ukončil.
„Konoha sa vôbec nezmenila!“ Šťastne zvolala. Zastala pri jednom z nindžovi.
„Ech neviete, kedy je chuuninska skúška?“ Spýtala sa ho.
„Prvé kolo začína až o tri, dva dni.“ Odpovedal jej celý prekvapený.
„Arigato.“ Odpovedala.

O pár hodín neskôr. Večer:

Aoirono zastala pri veľkej bráne. Na bokoch boli vyryté znaky. Znak klanu Uchiha. Brána bola otvorená dokorán. Ulica za ňou bola prázdna a pustá. Pomaly vkročila na tú opustenú ulicu. Ako prechádzala cez ňu vynárali sa jej spomienky, keď bola ešte úplné dieťa...pár dní pred tým než TO ON spravil.

Niekoľko rokov dozadu:

„Itachi, Itachi!“ Kričalo malé dievčatko a bežalo k nemu. Popravde nebolo až také malé. Mohla mať desať rokov.
Na ramene sa jej lesklo ANBU znamenie, takže bola do cela dosť nebezpečná, lebo patrila medzi elitu. Menovaný muž sa obrátil.
„Sľúbil si mi, že ma dnes budeš trénovať!“ Nespokojne zvolala.
„Prepáč, ale dnes nemám čas.“
A pobral sa ďalej cez ulicu, ktorá bola plná života a slnečným svetlom. Úplne iná ako v prítomnosti. Rýchlim pohybom vytiahla niekoľko shurikenov a hodila ich po Itachim. V pohode sa im vyhol, pár shurikenov chytil do ruky, priložil k nim svoje a hodil ich po dievčati. Modrovlasé dievča sa im vyhol, vytvorilo niekoľko pečatí a skríkla: „Katon: Goukakyuu no Jutsu“
Na Itachiho sa valila veľká ohnivá guľa. Modrovlasá dievčina sa vrhla dopredu a vytiahla katanu z pošvy. Jej katana sa zrazila s Itachiho katanou. Itachiho oči sa zmenili na červené. Rýchlo vyskočila, spravila premet a dopadla na konár. Katanou presekla takmer neviditeľné drôtiky. Na Itachiho sa spustila spŕška kunaiov, lenže Itachi ich mihnutím oka zastavil katanou. Ešte sa ani nedotkli zeme a valila sa naňho ďalšia spŕška.
Vyskočil a zahnal sa. Všetky kunaie s ľahkosťou odrazil. Zo zeme vystrelila šmuha. Päsťou mu už vrážala do brady. Zaklonil hlavu a švihol telom dozadu.
„Schischi rendan!“ Zrevala a vrazila nohou do Itachiho brucha. Itachi sa ubránil, lenže Aoirono vybuchla.
„Klon?“ Prekvapene sa spýtal. Nestihol ani dopovedať, lebo pocítil bolesť do brucha a potom aj v chrbte. Aoirono dopadla na zem.
„Tento krát si preh...“
Aoirono sa zastavila. Na krku pocítila chladnú a najmä ostrú čepeľ meča. Zdesene sa pozrela na miesto, kde mal byť Itachi. Namiesto neho tam bolo poleno.
„Kawarimi no Jutsu.“ Zhíkla.
„Bol to dobrý boj. No nesmieš robiť unáhlené závery.“ Potichu povedal a zasunul katanu do pošvy.
„Super. Bolo to úžasné. Popravde som aj čakal, že Itachi-san vyhrá....“ ozývalo sa zovšadiaľ. Boli tak zapálení do boja, že si neuvedomili, že sa na nich pozerajú. Itachi na ňu kývol nech ide za ním a vyrazil cez ulicu. Aoirono sa predierala cez preplnenú ulicu.
„Ach. Konečne som ťa mohla dostať!“ Podišla k nemu a on sa len na ňu usmial a vošiel do lesa. Ešte chvíľu išli, keď uvideli otvor v kríkovom poraste. Vošli doň ho.
Obidvoch oslepilo ostré svetlo. Bola to lúka. V strede tej lúky bol obrovitánsky košatý strom. Obidvaja sa vybrali k nemu. Itachi si k nemu sadol a oprel sa oň ho. Aoirono sa zase vyhupla na konár nad ním. V ruke držala fľašu mlieka, otvorila ju a dychtivo z nej pila.
„Ách. Nič nie je lepšie než studené mlieko po takom tvrdom tréningu. Nechceš aj ty?“ Spýtala sa ho a utrela si pramienok mlieka, ktorý jej stekal po brade.
„Nie. Ďakujem,“ usmial sa, :počuj, Aoirono...“
Po chvíľke ticha sa ozvala Aoirono: „Chcela som sa ťa na niečo spýtať. V poslednom čase sa správaš dosť...čudne. Čo sa deje?“
„Mám ...“ Preglgol, naklonil sa k nej a začal jej šepkať do ucha. Nastalo ticho. Dlhé trápne ticho.
„Mhm...“
Itachi otočil hlavu a zahľadel sa na ňu.
„Keby si tu nebol, ani ja by som tu nebola. Zachránil si ma. A preto, preto verím, že nech sa rozhodneš ako chceš, rozhodneš sa správne. A ja budem stáť vždy na tvojej strane.“ Zoskočila z konára a hodila mu skoro dopitú fľašu od mlieka.
„Na dopito alebo to daj mačke.“
Pomaly odišla. Itachi si priložil k ústam fľašu, ale rýchlo ju odtiahol a prevrátil ju tak, aby vytekal iba jeden malý tenký pramienok mlieka. V tečúcom pramienku pozoroval ako sa od neho odráža svetlo, ktoré presvitalo cez košatú korunu stromu.
Zamyslel sa nadd jej slovami. Áno. Vždy sa vedel správne rozhodnúť. Len teraz nie. Tá predstava, žeby mal, žeby mal...Nedokázal na to ani len pomyslieť, nieto ešte rozmýšľať otom alebo si to predstavovať. Vyvraždiť...zabiť...vlastných rodičov. Do očí sa mu nahrnuli slzy, keď pomyslel na to, že už viac nikdy neuvidí mamin úsmev na tvári.

Zo zamyslenia ju vyrušili kroky. Rýchlo sa schovala za najbližší strom. K bráne išiel chlapec. Zastavil sa pri bráne. Odhodlane prešiel bránou a pokračoval až do kým nedošiel k rybníku. Sadol si na malé mólo a hľadel do vody. Aj z takej diaľky mohla vidieť ako sa mu lesknú v očiach slzy a zamračene sa pozerá do vody. Vedela koho si predstavuje. Predstavuje si onú noc. Ako všetko stratil a ako sa naučil niečo nové. Predstavoval si tú noc, keď naposledy uvidel mamino a otcovo telo. Keď naposledy zahliadol jeho. A ktorýho prenasleduje v myšlienkach a snoch.
Uchiha Sasuke sa hodil so slzami v očiach do modrého, neporušeného rybníka. Aoirono pomaličky sledovala ako sa uzatvára nad ním voda a vedela, že sa konečne rozhodol.