Tak o mňa bojuj - Koniec priateľstva? 10

Neverím, že je to už 10-ty diel xD Vážne nechápem ako som ich mohla napísať "toľko"
Každopádne, tento diel je tak-trochu prelomový... v istom bode a je aj dlhší.
Enjoy!

Čo to robím? Naozaj. Čo to, došľaka, robím? Úplne som potratila rozum? Toto je absolútne iracionálne...
Okamžite som dala svoje ruky preč z Daichiho chrbta na jeho hruď a snažila som sa ho odtlačiť.
Nijak to nezaberalo a ja som nevedela čo mám robiť, tak som ho pohrýzla.
Dokonca ani neviem či zaregistroval, že som sa snažila odtiahnuť. Zasyčal, pustil ma a odstúpil.
„Páni, ty sa nezdáš.“ Zasmial sa.
„No... skús nabudúce registrovať, keď sa snažím odtiahnuť.“ Zdvihol obočie.
Nabudúce?! Nabudúce?! To sa mi už aj zahmlil mozog? Nie, niečo so mnou nie je v poriadku, pri poslednej nakladačke od otca som musela utrpieť rozsiahle poškodenie mozgu, inak to vysvetliť nejde.
Usmeje sa.
„V poriadku, nabudúce si to budem pamätať.“
„No... tak som to nemyslela. Žiadne n-nabudúce už nebude.“ Poviem mu zahanbene.
Zasmeje sa.
„Hin-chan, ty si mi dala jasne najavo, že sa ti to páčilo, takže som si istý, že bude nejaké nabudúce.“ No to tak! Má väčšie ego, než unesie!

Pozrela som sa inam a on si dal na plece ruksak.
Išiel ku mne opäť bližšie, no ja som hneď zaspätkovala. On sa zasmial a otočil sa na odchod.
Pokojne chcel odísť, bez jediného slova, tak som naňho zakričala:
„Hej!“ otočil sa a uškrnul.
Myslím, že vedel, že ho zastavím.
Bože, iba sa so mnou hrá a ja mu na to zakaždým skočím! Naozaj zakaždým, akoby ma mal presne tam, kde chce.
„Potrebuješ niečo?“
Šla som hneď k nemu, ale rozhodne som si zachovala istý odstup.
„Čo si o sebe myslíš? Dáš mi tento šperk,“ ukázala som na náhrdelník, „začneš ma len-tak bozkávať a potom chceš odísť bez jediného slova?!“ Usmeje sa.
„Prvý krát si sa s niekým bozkávala, čo?“ Okamžite som očervenela.
Bože... bolo to veľmi poznať?
Asi si všimol môj zahanbený pohľad, lebo povedal:
„Neboj sa, nebolo to veľmi vidieť, ale nabudúce zapojíme aj jazyk.“
„E-E-E-Eh?!“ Okamžite si dám ruky k ústam.
Snáď si nemyslí, že práve s ním by som mala... nie, ja mám predsa priateľa! Ba snúbenca... Sasuke. Sasuke. Sasuke. Mám predsa jeho, tak čo tu robím ešte s týmto?!
„Už sa to viac opakovať nebude.“ Povedala som mu. Dúfala, som, že môj hlas znel sebaisto a jednoznačne, no bolo to skôr kontraproduktívne, pretože aj ten tón hovoril presný opak.
„Uvidíme.“ Povie so sebavedomým úškrnom. Otočím sa a hodlám odísť.
„Teraz si ty tá, ktorá odchádza bez jediného slova.“ Povie a ja sa zastavím.
„Zbohom.“ Hneď sa dám zase na odchod a on povie:
„Tak zatiaľ.“ Potom som začula kamienky a jemne som sa obzrela.
On odchádzal. Zastala som a sledovala ho asi ešte dve minúty.
Neotočil sa.
Vzdychla som si iba a odišla.

Tak zatiaľ. To mu je zaťažko povedať mi kedy zase príde do Konohy? Idiot.
Čo si o sebe vôbec myslí?! Vie, že som zasnúbená, hoci je to neoficiálne, ale vie to a len tak ma ide bozkávať!
Najhoršie na tom je, že som sa k nemu najskôr pridala. Čo keby nás niekto videl?!
Nie, to rozhodne najhoršie nebolo, najhoršie je, že mi absolútne zamotal hlavu. Musím naňho prestať myslieť. Presne!
Aaaah! I tak naňho musím myslieť. Neznášam ho.

Oprela som sa o stenu nejakého obchodu.
Prečo som vôbec na to stretnutie šla? Ja som naozaj hlúpa!
Pozrela som sa do svojho výstrihu kam mi spadol prívesok a vytiahla som ho.
Ale je naozaj krásny. A dal mi ho Daichi. Prečo to urobil? Chcel mi schválne zamotať hlavu, čo sa mu parádne vydarilo a dal mi ten náhrdelník, aby som na „ten incident“ nezabudla? Dieu, som v r**i. Odišiel s tým, aby som na neho nezabudla – to jediné mi z toho vyplýva – a pri tom vie, že by som mala myslieť iba na jedného... muža – Sasukeho.

„Hinata?“ Začula som známy hlas. Otočila som hlavu na pravú stranu a odlepila som sa od steny.
Takmer mi vypadli oči z jamiek. Sakura.
Boh ma musí fakt nenávidieť – v prípade ak existuje.
„Uh-m, a-ahoj Sakura.“ Pozdravila som ju.
„Ideš z obchodu?“ Spýta sa ma a ja akosi cítim nervozitu. Neusmieva sa, skôr z jej tváre vyčítam odstup.
Nechce so mnou hovoriť, nuž žeby to bolo nepochopiteľné? To zase nie, ale ja mám lepší dôvod byť rezervovaná voči nej.
„Nie, ja... mala som stretnutie.“ Na čo jej to vôbec hovorím?
„So Sasukem?“ Tón akým sa to spýtala nebol obyčajný a dalo by sa to celkom brať ako zákerná otázka.
Vzdychla som si a snažila som sa pôsobiť normálne:
„Nie, s ním nie.“
„Tak s kým?“ Odkedy sa ti musím spovedať?!
„S človekom.“ Usmiala som sa dúfajúc, že pochopí moju odpoveď. V postate to hovorí „čo ťa do toho?“
Zdvihla obočie.
„No, tak ja už musím ísť.“ Povedala som rýchlo.
„Kam?“ Spýta sa.
Myslím, že chce zistiť či nejdem za Sasukem, ale dúfam, že sa mýlim.
„Sakura, prepáč, ale myslím, že to nie je tvoja vec.“ Stisla pery.
„Hinata, ja len nechcem, aby ti Sasuke ublížil, poznám ho veľmi dobre. Mne ide len o tvoje dobro.“ Povie a ja jej to ani za milión neverím. Nemôžem si pomôcť, ale neverím jej. Možno ide o tón hlasu akým to hovorí, možno ide o slová aké používa a možno ide iba o to, že nemám vysokú mienku o nej samej.
„Vážim si toho Sakura, ale ak vezmeš v úvahu, že so Sasukem chodím už dva roky a vy dvaja už netvoríte tri roky jeden tým a on je už o niečo odlišnejší, logicky ti z toho musí vyplývať, že ja ho poznám lepšie. Viem aký je a viem aj to, že ma miluje.“ Páčil sa mi ten sebaistý tón v mojom hlase. Sakuru som tým značne prekvapila.

Zošpúlila pery ako panička, zastrčila si vlasy za ucho a povedala:
„V takom prípade, keď sa popáliš nechoď ku mne plakať.“ Usmiala som sa a povedala:
„Neboj sa. Teraz už viem, že ty by si bola tá posledná za kým by som šla.“
„Fajn.“ Povedala naštvane. Ja som bola tiež celkom nahnevaná.
Ktovie či by som ju aj dokázala udrieť... preboha nad čím to premýšľam?!
No nechcem sa s ňou hádať, ved ten včerajšok - bolo to síce od nej... zlé, že si niečo také o mne mohla myslieť, ale možno to tak nemyslela... možno som to iba zle pochopila. A možno som až príliš hlúpa a naivná. Mama mi hovorila už na akadémii, že som príliš dobrá. Hľadám dobro aj v ľuďoch, ktorý ho v sebe nemajú. Znamenalo by to, že je Sakura zlý človek?
„Sakura ja sa s tebou nechcem hádať, ale musíš pochopiť...“ že my dvaja sa proste milujeme a s tým sa už nedá nič robiť.
To som chcela povedať, no ona ma prerušila hlasnejším hlasom, než bolo potrebné a značne vynervovaným:
„Ja to absolútne chápem! Myslím, že to celé robíš len preto, aby som žiarlila!“ To čo som po tomto jej „odhalení“ vydala bolo niečo medzi smiechom a vzdychom.

Teraz mi do toho perfektne padala taká fráza, čo používa Kiba:
Hej, Sakura, nes*rieš si trochu do h*by?
Stále hovorí aká je s Narutom šťastná a vždy keď sa udobrujú - on to samozrejme musí všetko iniciovať, pretože ona ho v tom necháva vyvariť. Má zo svojho priateľa, ktorého ja milujem, cvičenú opicu a stále má zálusk na toho môjho?
Bože, už toto je neskutočne zamotané aj bez Daichiho...
Mala som sto chutí to teraz povedať a aj som mala dostatočné množstvo odvahy, no niečo vo mne ťuklo a tak som sa upla na ňu a Sasukeho:
„Takže priznávaš, že miluješ Sasukeho?“ Ona v tej chvíli zmenila svoj nabrúsený postoj a tvárila sa prekvapene:
„To som predsa nepovedala!“
„Ale áno! Presne to si povedala! Nemáš predsa iný dôvod na žiarlivosť, ibaže by si bola stále zamilovaná do Sasukeho!“ Ona bola ticho a mňa to neskutočne vytáčalo. Chcela som odpoveď, ktorá bola už dopredu jasná, ale potrebovala som to počuť. Potrebovala som počuť to, že jej vzťah s Narutom je fraška.
„Tak mám pravdu?!“ Skríkla som.
Ani som si neuvedomila, že máme divákov. Ľudia z Konohy sa na nás dívali a keďže sme boli pred obchodom bolo tých ľudí dosť. Plus k tomu – kto by si nechal ujsť hádku najlepších kamarátok a k tomu je osemdesiatpercentná šanca, pri Sakure, že sa to skončí bitkou, takže chcú asi vidieť ako Sakura Haruno vytrie podlahu s dedičkou klanu Hyuuga.
„A-A čo ty?! Ty mi nemáš čo vyčítať! Sama miluješ Naruta!“ To mi vyrazilo dych. Bol to úder pod pás, no bol dobre mierený.
Ja som, ale nepotrebovala, aby ma nútila k odpovedi. Ja som si bola istá, čo budem tvrdiť a to mi hralo do kariet:
„Nezapieram, že som Naruta milovala,“ akoby vtedy všetci zatajili dych (ale asi sa mi to iba zdalo), „no to už je preč. Milovala som ho až pridlho a Sasuke mi ukázal, že nemá cenu sa zapodievať niekým, kto nikdy neotvorí oči. Zamilovala som sa do Sasukeho a vďaka nemu som pochopila aká slepá som bola.“ Začali sa mi do očí hrnúť slzy a to bolo niečo ako klinec do rakvy.
Bol to dokonalý výstup, priam na Oskara.

Ona nevedela čo má povedať a tak mlela aj z posledného:
„A-Ale aj tak...t-ten váš príbeh má stále trhliny! Stále ste nepovedali ako sa to stalo a k tomu ja veľmi pochybujem o tom, že by si to nikto nevšimol po dva roky! S-Stavím sa s každým z Konohy, že je to len hlúpa fraška, ktorá čoskoro skončí!“
„Tak to ja stavím na to, že ty budeš čoskoro na mizine.“ Povedala som jej stále sebaistá a dramaticky som si zotierala slzy...
Čím viac bola ona vynervovaná a nevedela čo povedať, tým viac som mala ja sebavedomia.
Stále sa na nás pozeralo viac a viac ľudí. Začala som si všímať známe tváre a našich priateľov. Za Sakurou stáli Kiba s Akamaru a Sai. Ktovie či za mnou stáli ešte nejaký naši priatelia...
Sakura zaťala v tú chvíli pravú ruku v päsť.
Nechcela som, aby ma otec pred odchodom zbil, nechcela som mať ešte viac modrín, veď už teraz ich mám dosť a nakoniec sa sama dostanem do situácie, že si nejaký ten monokel priam pýtam.
„Čo hodláš urobiť teraz? Udrieť ma? Poslúž si, ale sama vieš, že všetko čo som povedala bola len a len pravda.“

„Od kedy je z teba taká podlá su*a?!“ Vyletela na mňa a ja som sa usmiala:
„To je vec názoru, no každopádne si za to môžeš sama. Prežila som toho až príliš veľa, aby som teraz so stiahnutým chvostom sedela a nechala si opäť zobrať to, čo milujem!“
Toto sa na mňa vôbec nepodobá! Prečo niečo taká hovorím? Možno to bude tým, že je to pravda.
Sakura zaťala v päsť už aj druhú ruku. Nikto sa nás nesnažil od seba teraz oddeliť. Videli, že už padajú aj urážky, takže to bolo čoraz napínavejšie.
Ani neviem čo to so mnou bolo, no priala som si, aby po mne skočila a snažila sa udrieť ma. Ja by som jej to vrátila. Vrátila by som jej Naruta.
Dnes mi vlastne aj potvrdila podozrenie, že ona už dávno vedela, že som Naruta vždy milovala a predsa sa s ním dala dokopy. Doteraz som si nebola úplne istá, no teraz už som.
Hah... ako dlho to už asi vie? Je možné, že to vedela už keď sa s Narutom dávala dokopy, ale nie... to by mi predsa nikdy neurobila. Alebo...? Teraz už neviem - od včera som začala chápať, že je to vlastne úplne iný človek, než som si vždy myslela. A dnes sa mi to úplne vyjasnilo.
Stála som a premýšľala.
Ona tiež stála oproti mne a nehýbala sa. Čakala som či sa nepohne, neudrie ma už konečne, ale nie. Ona nikdy nebola trpezlivá, hlavne nie v takýchto veciach - obvykle mláti ľudí hneď po tom, čo ju naštvú a teraz... pochybujem, že ide o to, že sme priateľky... kto vie či sme nimi vôbec niekedy boli – už si to nemyslím.

„Hináta!“ Zrazu sa ozve krik z ďalšej strany a ja uvidím ako sa Ino prediera davom našich divákov... nuž „prediera“ asi nie je správne slovo, ona ich valcuje.
Ups.
„Hinata! Ako si – však to nie je pravda?! Však nerandíš so Sasukem?!“
„Dovolíš?! Mám tu s ňou vážnu debatu. Keď s ňou skončím, môžeš si zobrať to, čo z nej zostane.“
Opäť som z úst vydala zvuk, ktorý bol niečo medzi smiechom a vzdychom. Vraj „keď s ňou skončím“ a, že „čo z nej zostane“... čo si dofrasa myslí?! Okey, ja dobre viem, že je povestná tým, že je v Konohe tou najsilnejšou bitkárkou-kunoichi, ale ja mám v sebe teraz nahromadeného toľko hnevu, že by som zničila desať takých Sakúr.
Ešte stále som sa jej nespýtala na Naruta... ach, prečo Ino prišla?

„Dobre, myslím, že to už by stačilo.“ Ozve sa mi za chrbtom a cítim ako mi niekto položí dlane na plecia. Zdvihnem hlavu a uvidím Nejiho.
„Nie, Neji, ja...“ Chcem namietať, ale Sakura začne tiež a tým ma prekričí:
„Ani náhodou! Práve teraz nemôže odísť!“
„Musí.“ Povie a schytí ma za lakeť. Viem, že mám ísť, ale vzpieram sa. On ma však nepustí a ja ešte zakričím na Sakuru:
„Miluješ ho?!“
„Koho?“ Naštvane mi zakričí späť.
Odvrátim sa k Nejimu.
Dá sa z tej jej spätnej otázky niečo vyčítať? Nie som psychologička, ale ak by milovala Naruta tak by povedala áno. Bolo by jedno na koho sa pýtam, pretože Sasukeho mi už vlastne potvrdila. No... ja nie som psychologička a asi by som si mala prestať domýšľať isté veci... Hoci je to podľa mňa zaujímavá teória.

„Neji, pusť ma! Viem sa o seba postarať!“ Skríkla som naňho, keď sme už neboli na dohľad.
On sa zastavil, pevne stisol moje zápästie, za ktoré ma teraz držal a trhol mi rukou. Stále ma držal.
„Evidentne nevieš! Čo si si myslela?“ Je naštvaný. To je evidentné, ale prečo?
„Prečo ťa to tak štve?!“
„Tvoj otec zajtra odchádza a ty ideš robiť problémy?! Zbláznila si sa?!“
„Bola... bola to iba hádka. Okrem toho – nezahrala som to dobre? Čo sa týkalo Sasukeho...“
„Hej, zahrala, lenže Hinata – na čo to bolo dobré? Prečo si sa tak chcela pohádať so Sakurou?!“
Cítila som ako ma štípu oči.
„Nechcela som, ale... už to takto ďalej nejde! Doteraz sme boli voči sebe pokrytecké a ja mám byť taká do konca života aj voči všetkým ostatným, hlavne k svojmu partnerovi, ktorého nemilujem. Je to príšerne frustrujúce! Ničí ma to! Vari to nechápeš?!“
„Hinata...“ Začne, ale ja sa mu vytrhnem.
„Neji, ja... teraz naozaj potrebujem byť sama. Túžila som po tom udrieť ju, tak teraz nechci byť náhradníkom,“ otočím sa a začnem utekať preč – hoci ešte neviem kam, „prepáč!“ Dodám popri tom.
Keď som už ďalej od neho, začnem normálne kráčať.
Kam mám vlastne ísť?
Vlastne teraz nechcem byť sama.
Iba... iba... ja ani neviem čo chcem. Viem iba, že počúvať Nejiho reči by som nezvládla.
Namierim si to teda do lesa...
... už zase...
...zase utekám pred svojimi problémami, ako v deň svojich narodenín – no mám vari inú možnosť?
Neviem či vôbec existuje človek, ktorý by ma dokázal chápať. Ktorý by chápal aké je to neúnosné, frustrujúce... Sasuke.
Možno presne rozumie mojím pocitom - no problém je, že neviem ako sa ho na to spýtať. Možno sme v skutočnosti úplne rovnaký. Veď... zdieľame rovnaký problém.

Koniec desiatej časti.

Poznámky: 

Ten koniec som písala, keď som mala depku (ten film si už NIKDY nepozriem), tak sa to na tom snáď neodzrkadlilo. Neviem... nepáči sa mi tento diel ale myslím, že to sa autorovi stáva - že sa mu nejaká časť z jeho príbehu nepáči... nuž potrebujem to tam mať, aby sa vyvinul príbeh smerom, akým ho mať chcem. Len či nezabudnem v budúcnosti, ako som vlastne chcela, aby sa ten príbeh vyvinul.
Ako vždy sa poteším komentom a hodnoteniam.

Song

http://www.youtube.com/watch?NR=1&feature=fvwp&list=PL39F2D0F586CFC117&v... - pred pár týždňami som ho tiež počúvala, ale nepáčil sa mi. Teraz už hej... hm... záhada.