Keď ohnivá vôľa prehovorí - 6. Pomoc priateľa

Ráno sa zobudil s pocitom, že to bol naozaj len sen. Ale opak je skutočnosťou. Pozrel sa na kreslo a tam videl plášť svojho otca. Povzdychol si.
„Musím ísť za Tsunade. Čo najskôr.“ Umyl sa, obliekol sa a keďže sa mu nechcelo robiť raňajky, išiel do Ichiraku. Potom sa len tak pofľakoval po Konohe a rozmýšľal.
Prišiel až po štvrť Uchiha klanu. Rozhodol sa zájsť na návštevu. Prišiel pred ten najväčší dom a zaklopal na dvere. O pár minút mu otvorilo dievča s ružovými vlasmi. Objala ho.
„Čo ťa sem privádza, Naruto?“ pýtala sa ho, keď ho viedla do obývačky.
„Zdravím, Naruto,“ kývol na neho Itachi. Sasuke vykukol spoza rohu. Mal plné ústa, takže Naruto odhadoval, že tam je kuchyňa.
„Ste tu všetci. To je super. Musím vám totižto niečo dôležité povedať,“ začal svoje rozprávanie Naruto a naznačil všetkým, aby si sadli. Začal radšej od začiatku. Začal od toho, ako bojoval s Peinom pred piatimi rokmi a ako sa stretol s otcom.
„Počkaj, Naruto. Chceš tým povedať, že tvoj otec je Yondaime Hokage?“ opýtal sa ho Sasuke. Naruto iba prikývol. Povedal im, čo mu povedal aj otec a aj ako mu pomohol s líškou. Potom rozprával ako cestoval. Spolu s Jirayiom precestovali skoro celý svet a raz sa rozhodol ovládnuť líšku. Bolo to vtedy, keď boli na návšteve v oblačnej. Raikageho brat mu pomáhal s tréningom. Išli na odľahlí ostrov a tam boli v chráme, kde sa dali uväzniť Bijuu.
„Naruto to nemyslíš vážne. Povedz, že si vymýšľaš,“ tentoraz ho prerušila Sakura.
„Neviem prečo by som si mal vymýšľať. Hovorím pravdu. A keď ma buďte stále prerušovať, tak vám to nepoviem,“ spražil ich pohľadom. Radšej už boli ticho.
„Takže, skončil som tam, kde som sa pokúšal ovládnuť Kyuubiho. Zo začiatku mi to nešlo, lenže potom sa stalo niečo, čo by ma v živote nebolo napadlo. Ocitol som sa v nejakom medzi priestore s jednou osobou. Nikdy by ma nenapadlo, že to bola moja matka. Porozprávala mi celý príbeh z toho dňa, keď som sa narodil. Bol som šťastný a stále som. Potom mi pomohla poraziť Kyuubiho a ja som ďalej trénoval s jeho chakrou, aby som ju vedel ovládať. Po niekoľkých týždňoch som to dokázal a získal som nových priateľov. Neskôr sme sa s Jirayia-
senseiom rozhodli vrátiť do Konohy. Včera som dostal od babičky Tsunade obálku a balík od svojich rodičov,“ hovoril Naruto a vytiahol spomínanú obálku. Potomvytiahol listy a dal im ich prečítať. Čakal, kým si to všetci prečítali a potom s posmutneným hlasom sa ich opýtal: „Pomôžete mi? Neviem čo mám robiť. Sasuke, ty vedieš klan a Itachi Ti pomáha. Prosím, poraďte mi. Čo mám robiť,“ prosil ich zúfalo. Len Sakura nič nehovorila. Ticho plakala nad listami, ktoré práve prečítala. Zrazu jej niečo napadlo.
„Naruto?“ Snažila sa na seba upútať pozornosť. Bolo jej jedno, že ich prerušila uprostred nejakej debaty. Naruto, Sasuke a aj Itachi sa na ňu pozreli.
„No vieš...napadlo ma...“
„Už to vyklop. Lezie to z teba ako z chlpatej deky,“ kričali na ňu. Nahnevala sa.
„Napadlo ma, že by si mohol spojiť obidva klany. Klany Namikaze a Uzumaki by sa stali jedným a ty by si bol ich vodcom. Len treba zistiť koľko ich je a potom nájsť už len miesto, kde vybuduješ sídlo,“ zakončila svoje rozprávanie Sakura. Pozerali sa na ňu s otvorenými
ústami. Prvý sa spamätal Naruto.
„Sasuke, nehnevaj sa, ale tvoja nastávajúca je génius,“ hovoril Naruto a vlepil jej pusu na líce. Sakura s Itachim sa zasmiali. Potom Itachi drgol do Sasukeho.
„Nežiarli toľko,“ a všetci sa znova rozosmiali.
„Ďakujem vám. Ešte sa niekedy zastavím, ale teraz musím ísť za babičkou Tsunade,“ kričal na nich Naruto, keď vybiehal z dverí. Išiel cez strechy domov a onedlho prišiel až k oknu, kde mala Hokage Kanceláriu. Spala a na stole mala fľašu saké.
„Stavím sa, že je prázdna,“ hovoril si pre seba Naruto. Potichu otvoril okno a vliezol dnu. Prišiel k Hokage a mierne s ňou zatriasol.
„Tsunade-sama, vstávajte. Je to dôležité,“ hovoril Naruto. Počkal ešte chvíľu, ale keď nič nezaberalo, tak otvoril dvere a celou silou ich zavrel. Hokage sa hneď prebudila a rozhliadala sa čo ten buchot spôsobilo.
„Narutooo! Takto ma budiť! Si normálny? Som si myslela, že sú to starší,“ hovorila Tsunade rozospato a brhlila si oči.
„Čo chceš, Naruto?“
„Tsunade-sama, viete, čo ste mi dávali včera tie veci po rodičoch,“ začal a ona prikývla. Podal jej listy a pustil sa do vysvetľovania, „potrebujem zistiť, koľko členov klanu Namikaze je po celom svete a chcem vás požiadať, aby som mohol na chvíľu opustiť dedinu
a navštíviť zem vodných vírov,“ rozhovoril sa Naruto.
„Naruto, počkaj. Tu je napísané, že zvitok, teda vlastne dohoda je neplatná, keď dovŕšiš dvadsaťjeden rokov, ale...“ Naruto ju prerušil.
„Ja viem. Zajtra mám dvadsaťjeden rokov. Preto to potrebujem zistiť Tsunade-sama.“ Usmiala sa.
„Dobre, ale ako chceš viesť dva klany?“ Tentoraz sa usmial aj Naruto.
„Sakuru napadlo, že by som mohol spojiť klany Namikaze aj Uzumaki do jedného veľkého klanu. Čo tým zamýšľam, vám poviem, ak by sa to stalo skutočnosťou.“ Tsunade bola prekvapená. Sakura je génius, myslela si.
„V poriadku...“ Naruto ju zase prerušil.
„Tsunade-sama, mám na vás ešte jednu prosbu. Chcel by som odkúpiť nejaké parcely, kde by som mohol vybudovať sídlo pre môj budúci klan,“ uškrnul sa a dal si ruky za hlavu. Tsunadino obočie vystrelilo ešte viac, ale stále sa usmievala.
„Dobre teda. Naruto, zoberieš si ešte troch ľudí a pôjdete preskúmať zem vodných vírov. Ja zatiaľ pošlem pár Anbu, aby zistili niečo a klane Namikaze.“ Naruto bol šťastný. Hneď vedel, kto budú tí traja ľudia.
„Ehm, pôjdu so mnou Hinata, Sakura a Sasuke.“
„Myslela som si to,“ prikývla Tsunade.
„Zajtra ráno odídete. Priebežne sa budete hlásiť. Je ti to jasné?“
„Hai, Tsunade-sama a arigatou,“ povedal Naruto a zmizol.

Utekal ulicami Konohy, aby oznámil svojim tímovým partnerom misiu. Tešil sa, že bude vodca klanu. Medzitým Tsunade zavolala zo desať Anbu a dala im misiu, aby preskúmali všetky dediny, každý kúsok sveta a našli členov klanu Namikaze.