Prečo práve ja?? 01

Po veľmi dlhom a namáhavom dni, som kráčala po ulicíach Listovej vesnice, slamovo blonďaté vlasy som mala rozpustené miesto obvyklého copu. Mala som na sebe niečo v štýle kratšieho kimona v tmavo šedej farbe, previazané bielou látkou, a na krku čelenku so znakom Suny.

Mala som namierené do Ichiraku Ramen, kde som sa mala stretnúť so Sakurou a Narutom. Za chvíľu som vyrážala naspäť. Večer a v noci sa totiž najlepšie beží a navyše ma už prešla všetka únava. Mohla som tu ešte zostať, ale čakalo na mňa toľko práce a nerada som nechávala všetko na poslednú chvíľu.
„Kiyoko!‘‘ zdvihla som hlavu a uvidela Sakuru, ako mi máva.
Pribehla som k nej. Sadli sme si spoločne do Ichiraku, kde už sa Naruto pchal druhou miskou ramenu, zamrmlal s plnou pusou niečo, čo malo asi znamenať pozdrav a ďalej sa nerušene venoval jedlu.
„Tak čo to bude dámy?“ spýtal sa pán Ichiraku a usmial sa.
Pozrela som na Sakuru a objednala dvakrát Miso rámen. Za chvíľu pred nami stáli dve misky variaceho ramenu. Vzala som do ruky paličky a s hlasným ,itadakimasu‘ som sa pustila do jedla, keď som dojedla posunula som pred seba prázdnu misku a hlasno si povzdychla.
„Bolo to výborné, ale totálne som sa prejedla.“ Pretiahla som sa, ale pritom spadla zo stoličky.
„Au.“ povedala som a uškrnula sa.
Ti dvaja sa začali, Naruto sa skoro zadusil nudlami, hneď potom očervenel ako rak, a tak ho začala Sakura päsťou búchať do chrbta. Tomu som sa začala smiať zase ja. Pán Ichiraku nás so smiechom sledoval a okoloidúci nad nami len prevracali očami, alebo si nás jednoducho nevšímali.

Po chvíli sme sa konečne prestali smiať. Naruto mi pomohol sa zdvihnúť zo zeme na ktorej som sa doteraz ešte váľala. Oprášila som sa, zatiaľ čo Sakura za nás zaplatila ramen. Pekne sa jej to predražilo, ale bola na rade s platením tak čo.

Vyrazili sme smerom k bráne. Išli sme pomaly, nikam sme sa neponáhľali, počas cesty sme sa rozprávali o všetkom možnom a dosť sa pri tom nasmiali.

Pomaly sme prichádzali k bráne Konohy. Čím bližšie sme pri nej boli, tým menej sme sa prestávali smiať. Došli sme až k nej a zastavili sa. Bohužiaľ bol čas sa rozlúčiť. Stúpla som si tak, aby som mohla každého objať jednou rukou. Objatie mi opätovali.
„Tak zase niekedy.“ povedala som a usmiala sa.
„Tak zase niekedy.“ zopakovali smutne Naruto a Sakura.
Pustila som ich a odstúpila o krok dozadu. Otočila som sa na nízkom podpätku čiernych sandálov a vyšla za bránu, ešte som sa raz otočila a zamávala, potom som sa už nadobro otočila a rozbehla sa.

Chvíľu som bežala po ceste, po chvíľke, keď ma to omrzelo zabočila som do prava smerom k lesu a vbehla do neho.
Vyhupla som sa na prvú silnejšiu vetvu a z nej skočila hneď na ďalšiu. Nasadila som pravidelné tempo a pritom som si pospevovala melódiu čo ma práve napadla.
Premýšľala som nad tým, čo ma všetko čaká až budem späť v Sune.
Predtým než som odchádzala z domu, tak na stole ležali papiere. Zrejme z posledných misií, ktoré musím potom vyplniť. Tiež som jednu misiu zrušila a druhú nechala na Kankurovi, potom ho pozvem na obed. A tiež...

Tok mojich myšlienok sa mi náhle zastavil. Počula som zašušťať krovie hneď som sa zastavila a do ruky vzala ostro nabrúsený kunai, jeho čepeľ sa trblietala v zapadajúcom slnku prechádzajúceho cez koruny stromov. Krovie zase zašušťalo. Postavila som sa do bojovej pozície, a pritom som krovie hypnotizovala pohľadom. Znovu zašušťalo. Zatajila som dych, po čele mi stiekla kvapôčka potu. Krovie zašušťalo hlasnejšie a vyskočil z neho králik. Pridusená som vykríkla, keď som si uvedomila, že to bolo len malé bezpečné zvieratko, hodila som po ňom vražedným pohľadom. Králik si ma nevšímal a odhopkal si zase preč. Rozbehla som sa, ale kunai som stále zvierala v ruke.

Bežala som asi dve, tri hodiny a potom si vyhliadla miesto, kde som chcela prenocovať. Našla som v blízkosti malé jazierkov ktorom som si opláchla tvár a išla som nájsť drevo na oheň.
Vrátila som sa späť a položila drevo na zem. Zapálila som ho a dlhú dobu do neho len tak pozerala a rozmýšľala. Po chvíli som ale zaspala.

***
Ráno som sa prebudila a rozhliadla okolo. Ležala som v blízkosti ešte žeravých uhlíkov. Bola som trošku dolámaná, ale inak úplne fit a pripravená na cestu do Suny.
Došla som zase k jazierku, opláchla som sa a hneď vyrazila na cestu. Bežala som už pár hodín, potom si urobila krátku pauzu a dala sa zase do behu.
Zacítila som prítomnosť cudzích ninjov ktorý mali silné chakry a tiež počula nejaké hlasy. Zastavila som sa a hlasy stíchli. Začínala som mať strach a hodila som pred seba kunai. Niekto ho odrazil a druhý hodil späť. Potichu som sa priblížila a uvidela som dve postavy v čiernych plášťoch s červenými mrakmi a na hlave mali slamené klobúky. Jednému z pod neho trčali blond vlasy.
„Akatsuki.“ zaťala som ruky v päsť a do ruky vzala ďalší kunai.
Vedela som, že nemám veľmi veľké šance. Jedného by som možno aj porazila, teda podľa toho o koho by sa jednalo, ale dvaja boli asi už moc. Napriek tomu som bola pripravená sa brániť až do konca ale veľké nádeje som si nerobila. Zrazu sa obaja napli.
„Sasori-sempai,“ povedal ten blondiak.
„Áno, ja viem.“
„Ale čo s ňou?“ povedal.
Ten ktorého oslovil Sasori sa asi pozeral na mňa. Cez ten slamák to vôbe nešlo moc spoznať.
„Zober ju so sebou, možno sa bude hodiť a keď nie, tak ju jednoducho zabijeme.“ stuhla som.
„Čo si to pov...“ vyvalila som oči šokom.
Ten blondiak sa ku mne v okamihu priblížil a udrel ma do zátylku. Pomaly som strácala vedomie. Posledné, čo som počula, bolo tiché: „Prepáč.“