Tak o mňa bojuj – Milenka 12

Ďalší diel a už sa pomaly začíname niekam posúvať, takže budete hádam aj vy taký happy jak ja.
Nuž a opäť som povolila uzdu a tento diel je až nehorázne (o trochu menej než ten predtým) dlhý! XD Dúfam, že sa Vám bude chcieť čítať to.
Enjoy!

„No... povedzme, že aj ja mám pár otázok.“ Povedala som a stále sa dívala do zeme.
Zasmial sa.
„Naozaj nemám tušenie čo by teba asi mohlo zaujímať.“
Zamračila som sa.
A to má čo znamenať?
O tom nepochybujem, máš veľmi... si veľmi obmedzený... aby si to dokázal pochopiť.
To je ono. Samozrejme bez koktania a podať to tak, aby to dalo zmysel.
Ale čo my pomôže ak ho budem provokovať?
No a... nerada to priznávam, ale mám strach, že by som sa zakoktala... v takom prípade by to bolo iba moje fiasko a on by sa mohol škeriť, no a dnes už mal na to dôvodov dosť.
Aaach! Ako mám len vydržať dva týždne pod strechou s týmto diablom?

Vzdychla som si a vyzliekla zásteru.
Prehltla som a dala sa do kroku. Ani som sa na neho nepozrela a povedala:
„Poď, porozprávame sa na trochu... súkromnejšom mieste.“
Vďaka Bohu, že Sasuke šiel za mnou, nevidel teda ako som sa zapýrila. Bože, už len z takej blbosti očerveniem... veď sa iba porozprávame v mojej izbe.
To nič.
V mojej izbe s mojim snúbencom.
Ach, ako pekne by to znelo... len keby ten môj snúbenec nebol Sasuke, ale nahradil by ho niekto s blond vlasmi a modrými očami.
Ale... budem úprimná aspoň k sebe.
Samotný Sasuke nie je na zahodenie. Ts, zas až taká úprimná nie som. Keby hej, uznám, že je... možno tak pekný ako Naruto. Iba možno.

Išli sme po schodoch a odrazu zazvonil telefón. Ten prekliaty telefón.
Raz... dvakrát zazvonil a ja som sa pozrela dole.
Sasuke sa na mňa díval so zdvihnutým obočím. Akoby sa ma pýtal: A ty to nezdvihneš?
Pomaly som zišla po schodoch a vliekla sa k telefónu dúfajúc, že prestane zvoniť.
Chcela som si radšej pohovoriť s tým diablom.
Prišla som k telefónu, ktorý opäť vydal zvonenie a ja som ho dvihla.
„Prosím?“ Ozvala som sa a pozrela som sa hore. Sasuke sa opieral o zábradlie a díval sa na mňa.
Pootvorila som ústa.
Chcela som vedieť prečo nejde hore, no mala som priložený telefón k uchu... telefón, z ktorého nevyšiel po mojom ´prosím´ ani hlások.
„Haló?“ Nič. Pozrela som sa na telefón, no na ňom počítalo sekundy hovoru. Volajúci/ca to nezložil. Je iba ticho.
„Kto je tam?“ Spýtala som sa. Žeby...? Nie, určite nie, nevolal by mi Daichi, veď načo? Chcem povedať...
Ticho. Zložila som a vzdychla si.
Pobrala som sa zase k schodom. Bola som už na štvrtom schode, keď opäť začal zvoniť.
„Ak je to nejaký blbý vtip...“ Šomrala som si sama pre seba.
Zdvihla som telefón a s ostrejším tónom som povedala:
„Áno?“
„Hinata?“ Teraz som stíchla ja. Dôvod? Ani neviem.
„Hinata, si tam?“ Ty hajzel.
„Áno! Čo chceš?“ Sedlák.
Zasmial sa.
„Chcel som ťa počuť.“
„Och, tak preto si predtým zostal ticho a robil zo seba idiota?“ Alebo lepšie povedané zo mňa.
Uvedomila som si, že na mňa zízajú dva páry očí.
Neji, ktorý sedel na gauči sa na mňa díval a taktiež Sasuke, ktorý sa stále opieral o zábradlie.
Dýchaj. Len pokoj.
Opäť sa Daichi zasmial.
„V postate áno.“
„Tak si to môžeš odškrtnúť. Nemám na teba teraz čas.“ Povedala som nevrlo.
„Ale no,“ povedal.
Hej, mohla som to zložiť, hej mohla, veď som sa s ním nemusela rozprávať, ale... uvedomila som si, že rozhovorom s Daichim dávam Sasukemu dôvod čakať. Oprela som sa o stenu.
Nie len on je žiadaný!
Aj ja som... no, tak asi nie, ale možno by si to mohol myslieť. Možno.
Hah. Zabudla by som azda na tamtie problémy? S otcom? Nie, musím mu to vytmaviť!
„Počuj, Daichi... to... čo sa stalo... myslím ten incident – vieš čo myslím.“
„Nemám ani poňatia.“
„Vieš, to – ach, ty ma škádliš, čo?“
Zasmial sa.
„Hinata-chan, sklamala si ma, dúfal som, že nie som až taký čitateľný.“ Sama som sa pristihla ako sa usmievam. A ten úsmev sa zväčšoval. Nevedela som sa sústrediť na to, že chcem pred Sasukem vyzerať cool a pritom hovoriť s Daichim. A ženy majú vedieť robiť viac vecí naraz!
Mysli, Hin mysli!
„Možno je to pretože ťa poznám.“ Povedala som skôr Sasukemu, než Daichimu. Bolo to mierené Daichimu, ale chcela som, aby to počul Sasuke.
Ten práve kráčal po schodoch dolu.
Prisadol si k Nejimu a dívali sa na televízor. Ja som však dúfala, že ma tajne počúva.
„Hah, poznáš, čo?“ Jeho hlas sa akosi zmenil už sa nesmial.
„Iste.“
„Koľko naivity.“ Povedal hrubo. Počkať, myslí tým, že ja som naivná?!
„Prosím?“
„Ale nič.“ Teraz som bola perfektne sústredená na Daichiho, no dalo by sa skôr povedať nahnevaná.
Nie som naivná! Poznám ho!
„Ja už musím ísť. Ahoj.“ Povedala som namrzene, ale moje prsty akosi nechceli stlačiť to červené tlačidlo na ukončenie hovoru.
„Č-Počkaj! Hinata!“ Zreval moje meno.
Sladko som usmiala a milo som sa ozvala:
„Želáš si?“
„Vlastne nič.“ Povedal a ja som bola – poriadne – sklamaná.
„Daj mi svoje číslo.“ Povedala som.
„Huh? Prečo?“
„Nepýtaj sa tak hlúpo a proste mi ho daj.“ Povedala som naštvane. Nebola som naštvaná, skôr zahanbená. Bola som červená až po korienky prstov, veď som si vypýtala jeho číslo!
Ale malo to svoj dôvod. Musela som s ním hovoriť v pokoji o tom čo sa stalo a povedať mu... aby mi už nevolal.
Mala by som mu povedať, že to čo urobil – že ma pobozkal – nemal robiť a ja som z toho mala iba problémy.
Mala som mu teraz povedať, že je toto náš posledný telefonát a že už nikdy ho nechcem vidieť.
Mala by som, no nemôžem. Nejde to. Tá predstava ma sužuje a radšej budem ešte nejaký čas sužovaná svedomím, že mu to musím povedať. Ešte pár takýchto telefonátov po tieto dva týždne a už nikdy.
Už nikdy ho nebudem kontaktovať.
Budem sa správať, tak akoby som sa aj mala. Ako Sasukeho priateľka, snúbenica a napokon i manželka.
No pravdaže, ak mi dá svoje číslo.
„Máš papier?“ Spýtal sa a mňa zalial sladký pocit, pretože to znamenalo, že chce, aby som mu zavolala.
Samozrejme, niežeby na tom záležalo. Pretože nezáleží! Ani trochu!
...
Koho sa to vlastne snažím oklamať?

Keď som zložila v ruke som pevne držala papierik s Daichiho číslom otočila som sa k tým dvom na gauči.
„Môžeme?“ Spýtala som sa Sasukeho.
„Fajn.“ Povedal namrzene a neochotne sa zodvihol.
„Neji, potom mi povieš ako to skončilo.“ Povedal mu stále sledujúc televízor.
„Práve keď prichádza rozuzlenie.“ Smial sa Neji.
Sasuke ustupoval ku schodom, ale stále sa díval na televízor. Nakoniec sa otočil a šiel hore.
To som ja už takmer pri svojej izbe, z ktorej som mala neskutočne dobrý výhľad na schody i obývačku.
Takže on sledoval nejaký film miesto... ach, no iste, bola som taký idiot. A zrejme aj z toho zábradlia sa díval na televízor a keď ho upútal film šiel si sadnúť k Nejimu.
Skôr ma bude preklínať, že som netelefonovala dlhšie. Som fakt idiot.

Vošla som do svojej izby a položila som si papierik s Daichiho číslom na nočný stolík.
Možno mu zavolám ešte dnes.
Tá predstava mi spôsobila radosť a v bruchu som cítila zvláštne skrúcanie. Za to som sa nenávidela. Jediné čo by som od neho chcela... ach nie, na toto by som teraz fakt nemala myslieť.
Stredobodom mojej pozornosti teraz bude jedine Sasuke.
Vošiel do mojej izby a oprel sa o dvere. Rozhliadol sa naokolo a aj tiež. Všetko bolo dokonale poupratované.

Izbu som mala pomerne veľkú.
V strede pri stene bola dvojlôžková posteľ, pri nej dva nočné stolíky. Po pravej strane som mala k stenám pricapenú veľkú skriňu a dve knižnice. Jedna bola zaplnená do prasknutia a tá druha bola plná z polovice.
Naozaj som mala ohromnú záľubu v čítaní kníh. Avšak boli to prevažne romance a o mála z tých kníh som, nanešťastie, mohla prehlásiť, že sú naozaj dobré. Väčšina bola iba strata peňazí.
Na boku bolo pri tej knižnici malé kreslo v ktorom som sa velebila väčšinou, keď som chcela čítať.
Po ľavej strane som mala pri dverách písací stôl s kreslom, ktoré sa dalo dosť zakloniť, no dosť vŕzgalo. Každopádne, i tak som ho zbožňovala. Kúpil mi ho Neji na Vianoce pred troma rokmi.
Potom tam bol stolík so zrkadlom a malou taburetkou. Na stolíku boli samé púdre, očné tiene, rúže, špirály, lesky či ceruzky. Ja som však používala iba ten púder na zakrytie modrín, obyčajné rúže a špirály. Nebola som typ dievčaťa, ktoré by sa nejako rado čačkalo a machlilo pri zrkadle pol hodiny, avšak ak som mala poriadne modriny nevyhla som sa tomu.
Taktiež tam bola kefa na vlasy, vlásenky a gumičky.
Pri tomto stolčeku bola komoda, na ktorej som mala šperky a v tej komode rôzne veci. Naozaj rôzne. Od spodného prádla až po také verše piesní, ktoré som napísala ako štrnásťročná.
Vždy keď som vypratávala zásuvky a premýšľala, že také veci vyhodím, nechala som si ich. Nechávala som si veľa zbytočných vecí, ktoré iba zaberali miesto.
Proste zo sentimentálnych dôvodov.

V skutočnosti... moja izba bola ako z rozprávky.
A k tomu som mala aj vlastnú kúpeľňu, ktorej dvere boli pri tesne pri komode.
Cítila som sa za to vždy trápne. Nič z toho som si nikdy nezaslúžila.
„No...“ Utrúsil.
„No, myslela som, že si si poobede moju izbu obzrel. Veď vieš, vtedy, keď si sem vošiel a popri tom ma udrel. No a nezabudni na ten dramatický odchod! Vybehol si odtiaľto ako rozzúrený býk.“
Bola som neskutočne rada, že som sa nezakoktala.
Sasuke po mne hodil skeptický výraz.
„Izba ako pre princeznú.“
„Rada by som ja videla tú tvoju... Len š-škoda, že si ju neviem predstaviť. Ako asi vyzerá izba diabla?“ Ach, aká som dnes rozbehnutá. To zakoktanie si asi ani nevšimol.
Gánil na mňa a ja som sa na neho sladko usmievala. Och, ako je len ten náš vzťah krásny!
No... počkať! Nemala som v pláne mať s ním dobré vzťahy? Teraz všetko kazím! Ja asi fakt nemám rozum.

Usmiala som sa a ukázala na kreslo.
„Prosím, sadni si.“ Zaškeril sa a z dverí šiel rovno k mojej posteli a ja som ho zmätene sledovala. Sadol si na ňu a obrátil sa ku mne.
Jednu nohu mal skrčenú na posteli a tú druhú mal na zemi.
Podišla som k oknu, ktoré som mala pri posteli a otvorila som ho.
„Tak, môžeme prejsť k veci. Začni ty.“ Vyzvala som ho. K veci, huh? Bože, ja som fakt hlupaňa.
Bude to normálny rozhovor, ale... dá sa normálne pozhovárať s Uchihom?
„V poriadku. Nuž... najskôr ma zaujímal ten večer, keď sme boli vonku s tými dvoma.“
Utíchol.
„A čo s ním?“ Spýtala som sa ho a zavrela dvere do kúpeľne. O tie som sa potom oprela.
„Nuž... čo ťa tak rozrušilo?“ Chcela som sa ho spýtať prečo to chce vedieť, no zaliala ma horúčava.
Preboha, ten večer! Akoby mi to niekto vyfúkol z hlavy, no teraz som si na to perfektne spomínala.
Na jeho objatie, na kĺzanie jeho rúk po mojom chrbte znovu a znovu čím ma chcel utíšiť. Na to ako som mala položenú hlavu na jeho hrudi a on zase svoju hlavu na tej mojej.
Bože, ako som teraz túžila, aby ma opäť objímal.
Opäť cítiť jeho vôňu, opäť cítiť to teplo a tú jeho silu... Ou, preboha!
Na pery sa mi hrnul úsmev... neviem bola to taká reakcia. Vždy keď som sa cítila trápne začala som sa usmievať. Ani neviem či je to tak aj u ostatných.
Na ruky mi naskočili opäť zimomriavky.
„Čo ma... eh, čo am rozrušila? Um... no... uh...“ Dívala som sa všemožne, len nie naňho.
Nemysli na ten večer, nemysli na ten večer, nemysli...
„Si v pohode?“ Zrak mi spočinul na tom diablovi. Huh, odteraz ho budem volať len takto.
„J-J-J-Jasné. Ja... um... len... čo ma rozrušilo, hm?“ No... ah áno, boli sme vtedy so Sakurou na toaletách.
„Ty a Sakura ste sa upratali na toalety a keď si sa vrátila bola si celá uslzená, že si vybehla z tej reštiky a potom...“
„U-Uh! Dobre! Viem, čo bolo potom.“ Povedala som to hlasnejšie, než bolo treba, no nechcel som, aby pokračoval.
„No...pozri tam bolo viac faktorov, prečo som tak precitla.“
„Skôr by som povedal, že si sa zrútila.“
„T-To nie je pravda!“
Skepticky sa na mňa usmial. Ten výraz hovoril: No jasné zlatko, určite.
„L-Len som,“ pohľadom som skúmala moje dvere von z izby, „len som to akosi nezvládla.“
„Zrútila si sa.“ Povedal pokojne s úškrnom.
Bavil sa na mne.
„Ja – nie! Nezvládla som to,“ ešte tichšie som dopovedala, „proste som sa necítila dobre a precitla som.“
Nie, ja som sa nezrútila. Proste som to iba nezvládla...
Zrútiť sa = nezvládnuť to.
Zachechtal sa.
Zdvihla som zrak. Smial sa.
Bola som z toho... šťastná. Bola som šťastná, pretože sa smial, i keď na mne.
Jeho smiech znie naozaj príjemne.
Pokrútil hlavou.
Čo sa asi odohráva v tej hlave?

„Takže prečo?“ Spýtal sa znova. Už sa ani neusmieval
„To len,“ no, je to môj snúbenec, takže by som mu asi nemala nič tajiť, „Sakura ma naštvala, ako ešte nikdy. Vraj som ťa podplatila...“
„Veď to už tvrdila pri stole.“ Upozornil ma.
„No a? I tak ma to zabolelo. Aby mala o mne takú mienku!“
„A to je všetko?“ Spýtal sa. Pre neho to nebol dosť dobrý dôvod.
„Nie, to nie je všetko, ale ak dovolíš, nebudem ti hovoriť ostatné dôvody.“
„Prečo?“ Bože! Ty si neskutočný!
„Pretože... ach, pretože to fakt nie je tvoja vec a sú to súkromné dôvody!“ Tie jeho otázky ma tak hnevali!
Asi ma chcel ešte viac nahnevať, tak si ľahol na moju posteľ.
No mňa to nehnevalo... akosi... neviem... zamrazilo ma pri predstave, že on ležal na mojej posteli a potom v nej budem ja spať.
„Teraz by som ja mala otázku.“ Povedala som.
„Pýtaj sa.“ Sladko sa na mňa usmial. Cítila som ako sa mi pery tiahnu do úsmevu a červeniem.
Zahryzla som si do perí a hlavu držala sklonenú. Dívala som sa na svoje bosé nohy.
„Nuž, v ten večer – o čom ste sa bavili s Narutom... vtedy keď sme boli my dve na toaletách.“
„Keď to tak vezmeš, ten rozhovor trval dosť krátko...“
„Ten náš so Sakurou tiež, takže neodbiehaj od témy.“
„Neobieham. Každopádne... Naruto sa ma pýtal či spolu naozaj chodíme a či ťa milujem,“ uškrnul sa, „zrejme nechce, aby som sa s tebou iba zahrával.“
Má o mňa strach. Naruto sa o mňa bojí.
Usmiala som sa.
„Nuž, teraz zase ja. Čo mal znamenať ten rozruch včera?“
„Nedefinoval si to, ale zrejme myslíš tú hádku medzi mnou a Sakurou, však?“
„Áno. Počul som to od Kiby, ale on mi to vykresľoval ako boj na život a na smrť. Vraj ste po sebe vytiahli aj kunaie.“
Zasmiala som sa.
„Potom ste sa aj chvíľu bili v bahne.“
„Tak to už preháňaš.“ Obvinila som ho so smiechom.
Zdvihol ruky a povedal:
„Ja iba interpretujem to čo on povedal.“
Páni, ani by som neverila, že on môže byť taký normálny.
Dobre... Kiba možno preháňal, ale možno ma chcel Sasuke aj rozosmiať, možno aj jemu záleží na našom vzťahu. Možno... možno spolu budeme môcť naozaj vychádzať.
„Nuž, pravda je taká, že sme sa iba hádali. Nijaké kunaie, nijaké bahno. Sklamem ťa.“ Zatvárila som sa súcitne.
On si smutne vzdychol.
On... Bože, on možno naozaj nie je taký chladný...
„Ja a Sakura... nuž, stretli sme sa a ona mala dotieravé otázky. Uzemnila som ju, no ona sa nedala a začala... napádať náš vzťah,“ zdvihol obočie, „okey, to asi nie je dobrý výraz, no nemám lepší. Proste mi hovorila ako dlho ťa pozná, že nechce, aby si mi ublížil... naštvalo ma to. Potom zase začala hovoriť o tom, že ten náš vzťah je iba akože a... no a začala hovoriť, že ju tým chcem iba vyprovokovať. T-Tak som jej povedala, že ťa stále miluje, preto ju to tak vytáča. Ona na mňa zase začala útočiť kvôli Narutovi... nuž a keď som ju uzemnila, ž-tým, že... že teba milujem a že Naruta už nie, tak ona začala mlieť aj z posledného. Priznám sa, provokovala som ju tým, že som sa jej pýtala či ma neudrie. Potom tam, ale vtrhla Ino a Sakura mala silné reči, že ma zmláti, na to ma odtiaľ odvliekol Neji. Koniec príbehu.“
Vzdychla som si a on si ľahol na chrbát. Díval sa na stenu.

„Hm...“
Zrazu som si uvedomila koľko krát som povedala, že ho milujem. Och môj bože... ale.. no berie to proste, že je to divadlo. Presne.
Zadívala som sa na neho.
Ruky si dal za hlavu a stále sa díval na stenu. Akoby ju študoval...
Možno by som mala povedať, že sa mi nepáči, že tak leží na mojej posteli, no to by som klamala. Páčilo sa mi to... pripadalo mi to, akoby to bolo niečo normálne.
Uvažovala som, či si taktiež nesadnem na posteľ, no napadlo ma, že on sa potom postaví, takže som to radšej neurobila.
Prešla som teda cez izbu a sadla si do toho kresla. Ruky som si dala na kolená a nahla sa.
„Tak?“ Nič nevravel a to ma už štvalo. Možno by sa k tomu mal vyjadriť...
Teraz bol taký pokojný... dokonca by som povedala uvoľnený.
Páčilo sa mi to. Takto som ho ešte nikdy nevidela.
„Nuž... je to trochu divné, no i tak som sa o tom s tebou chcela pozhovárať. Predsa len, čoskoro budeme manželia... um... no...“
„Asi viem na čo narážaš.“ Uh? Fakt? Veď ja ani sama neviem na čo narážam! Veď ani neviem už na čo sa ťa chcem spýtať! Ale keď to vieš... nuž prosím.
„Vážne?“
„Možno to nie je ono, no skôr či neskôr by sme to spolu aj tak predebatovali.“
„Nuž... tak hovor.“ Povedala som dychtivo.
„Milenecký pomer.“ Povedal a ja som párkrát zažmurkala.
Čože to?
Mi-milenci? On chce mať... on... uh, on chce mať milenku?!
Nuž... asi to nie je také nepochopiteľné, no i tak...
„Ach áno. Um... to som aj mala na mysli.“
Spokojne sa usmial.
„Nuž... nerád by som mal voči tebe zlé svedomie...“ a aké prosím ťa? „takže som ťa chcel na to upozorniť. Keď budem mať milenku, tak aby ťa to nijak... neiritovalo.“
„Och, neboj sa,“ ty prašivý, hnusný, podlý, odporný, naničhodný, neľudský, špinavý, egocentrický nymfoman, „určite mi to nebude vadiť.“
„Myslel som si to.“ Posadil sa a usmial.
„Čo sa týka teba, neboj sa, budem si plniť svoje manželské povinnosti. Predsa len, jedným z hlavných dôvodov nášho zväzku je to, aby si počala.“
„Nuž, to bude asi všetko,“ postavil sa, „alebo máš ešte niečo na srdci?“
A-Azda mám niečo na srdci? Mám! Mám tisíc vecí, čo by som ti chcela povedať, hoc ma teraz nenapadá žiadna.

Mala by som vyskočiť z toho prekliateho kresla, strčiť do teba, až by si opäť padol na posteľ a ja by som ťa poriadne prefackala.
Mala by som urobiť tisíc vecí a milión povedať, no teraz sa nezmôžem na žiadnu.
Mám tak príšerné nutkanie urobiť niečo, niečo divoké... niečo neočakávané. Možno ťa hodiť na tú posteľ a pobozkať, alebo rovno pretiahnuť. Problém je v tom, že v žiadnom nemám prax.
K tomu prvému takmer žiadnu, no to je v tejto chvíli irelevantné.
„Jedna otázka. Máš už milenku?“
„Ešte nie, ale chcel som sa s tebou na tom dohodnúť. Bol by som nerád, aby sme mali zlé vzťahy, predsa len ak máme stráviť zvyšok života spolu nemali by sme sa nenávidieť.“
„Súhlasím.“ Povedala som.
„Dobre, tak ja už idem.“ Povedal.
Otvorila som ústa, že niečo poviem, ale nakoniec som iba prikývla.
On teda vyšiel von z dverí.

Vstala som z toho prekliateho kresla a ľahla si na posteľ.
Tam, kde pred chvíľou ležal aj on.
Ani neviem prečo som to urobila, ale začínam mať pocit, že pri ňom – pri tomto chalanovi pomaly strácam rozum a mám chuť robiť fakt divné veci.
Toto je fakt divné. Pri Narutovi som nikdy nič také necítila... tam, pri ňom... neviem.
Hah, milenka, hm?
Milenka.
On bude mať milenku.

Fajn, ale nesľubujem, že neprídem niekedy v noci do tvojej spálne s panvicou a nezruším teba a aj tvoju milenku.
Vtipy ma však hneď prešli.
Taký egoista. Taký hajzel.
Zdvihla som ruky do pästí a zápästia som si pritlačila na oči.
Ani na chvíli nepomyslel na moje city.
Chce mať milenku? Nech ju má, ale dočerta prečo mi to musí ešte aj oznamovať?!
Začala som plakať.
Ako sa mám asi cítiť, keď mi v podstate povie, že nie som dosť dobrá, aby som bola ja jeho manželka aj jeho milenka?
Manželská povinnosť! Povinnosť! Nič viac, než povinnosť?!
Zavzlykala som a postavila sa na nohy.
Dvere som mala ešte trocha odchýlené tak som ich zatvorila. Zviezla som sa po nich na zem a pritisla sa o ne. Kolená som si dala k sebe a objala si ich.
Nepotrebujem, aby vedel ako veľmi ma jeho slová zranili.
Bože, ja ho nenávidím! Prečo musí vždy spraviť niečo čo... normálne som začala uvažovať, že je to vlastne dobrý chalan a on...
Je to len prvý deň z prekliatych dvoch týždňov a už kvôli nemu plačem. Čo budem teda robiť tie ďalšie dni?

Koniec dvanástej časti.