"Spomínaš si?" _ 4 _

Lesný muž z lesa

Keď sme prišli k Saiovi, Narutovi a Sakure, pár minút sme ich pozorovali. Plameniak s Naurtom bojovali a Sai sedel na strome a kreslil si.
Zase.
Sakura akurát udrela do zeme. Páni to bola šupa! Nechápala som, ako môže mať tá ružová, až príliž milá bábika na všetkých okolo, len na Narutovi vybíjajúca si zlosť, toľko sili. Bolo to zaujímavé. Naruto uskočil a vyvolal päť klonov. Štyria sa na Sakuru rozbehli, zatiaľ čo jeden z klonov začal pravému Narutovi, vytvárať akúsi chakrovú gulu v ruke.
"Rasengan!" zakričal Naruto a rozbehol sa na Sakuru. Tá uskočila a opäť udrela do zeme.
"Shannaró!" zakričala. Zem sa rozmrvila ako suchý rožok a zobrala zo sebou zopár stromov. Medzi nimi aj ten, na ktorom sedel Sai. Stihol odskočiť na vedľajší strom a opäť sa usadil na konár akoby sa nič nestalo.
"Ružová má silu," podotkla som.
"Učí sa u samotnej Hokage, tak sa nediv."
Sakura udrela posledný krát do zeme a Naurto sa pošmykol na rozdrtenej zemi. Spadol ako malé decko na zadok a Sakura na nič nečakala. Rozbehla sa k nemu a vpálila mu neskutočnú ranu do brucha. Naruto letel niekoľko desiatok metrov a zastavil sa až o jeden z ešte stojacich stromov, zatiaľ čo pár ich po ceste stihol zrútiť. Z úst mu vytiekol pramienok krvy a začal sa smiať.
"Naruto nešiel na plno, narozdiel od Sakury," rozmýšlala som nahlas.
"To preto, lebo..."
"Sa mu Sakura páči, ja viem," prerušila som ho.
"Máš dobrý postreh Tamiko."
"To by videl aj slepý. Vždy keď ju uvidí, má na tvári uprimný zamilovaný úsmev. Stačí aj pár minút na to, aby si to človek všimol," usmiala som sa, "Len mi povedz jedno. Premýšľala som nad tým už včera, keď sme spolu bojovali, ale tak nejak som sa na to pozabudla spýtať." Kívol hlavou. "Čo je to ten Sharingan?" otočila som sa naňho.
"To je kekkei genkai klanu Uchiha."
"Tak prečo ho máš ty a ešte k tomu len v ľavom oku?" opýtala som sa nezaujato. Skôr ma to zarazilo. Logicky, podľa jeho druhého mena "Hatake", je zjavné, že členom toho klanu nie je.
"To je Tamiko, dlhý príbeh."
"...Tak fájn," dodala som, ale ďalej som sa už nevypytovala. Keby mi to chcel povedať, povie mi to. Aj keď zvedavá som bola stále.
Išla som za Narutom. "Naruto, ty si ale trápny." Pokrútila som hlavou, keď som k nemu prišla.
"Prečo?" nechápavo sa opýtal.
"Ak sa ti v boji na život a na smrť bude páčiť tvoj súper, necháš sa ním zabiť?"
"To nie, ale toto nebol skutočný súboj, len tréning."
"Tak to som rada, lebo inak by si ma nas*al," usmiala som sa a pomohla mu vstať. Sama neviem prečo, ale nebol mi ľahostajný, aj keď som ho poznala necelé dva dni.
Po tréningu sme šli všetci do Ichiraku a až do večera sme sa rozprávali. Kaki odišiel trochu skôr pretože musel niečo zariaďovať, ale nám to nijak extra nevadilo. Poznala som ich síce len dva dni, ale nebolo mi s nimi zle. Teda až na Sakuru, ktorá mi občas liezla na nervy. Vlatne aj Naruto s jeho hyperaktivitou, ale dalo sa na to celkom zvyknúť.

***
Ráno ma opäť zobudil buchot na dvere.
"Už by som si mala nastaviť budík, lebo za chvíľu mi tie dvere naozaj vyvalí," povedala som vstávajúc z postele, ale zarazila som sa, keď som uvidela čas na hodinách. Bolo len pol štvrtej ráno a Naruto vravel, že tréning dnes nie je. Naozaj, tréning dnes nemal byť, tak kto to môže byť?
Odpoveď som dostala v momente, keď som otvorila dvere... však ako inak.
"Fú, nazdar ružová, čo by si rada takto skoro ráno?" opýtala som sa ružovovlasej dievčiny stojacej pred mojimi dverami.
"Naruto za mňou prišiel s nápadom, že by sme mi štyria mohli ísť na piknik. Aby sme sa lepšie spoznali. Kakashi- sensei bol Tsunade- sama poverený papiermi, ktoré nechce vybavovať sama, tak môžeme ísť aj bez neho. Aj tak dnes nemáme tréning," vychŕlila zo seba na jeden dych.
"Prepáč plameniak, ale ja dnes nemám náladu na niečo také, možno inokedy. Odkáž Narutovi, že ma to mrzí," odvrkla som a než stihla niečo namietnuť, zabuchla som jej dvere pred nosom. "Naozaj ma to baví," s úsmevom som sa šla naraňajkovať.
Aj by som s nimi išla, ale mám v pláne trochu záživnejšiu aktivitu. Chcela som konečne trénovať osamote, aby som zistila čo ešte dokážem. To, že ide Sakura, Naruto a Sai preč a Kaki má prácu, sa mi neskutočne hodí. Nebude ma mať kto otravovať a ja môžem nerušene trénovať.
Dala som sa dokopy a vyrazila hľadať nejaké miesto v Konohe, kde by som bola nerušná. Našla som ho, ale nie v Konohe. Tesne za bránami mesta, trochu hlbšie v lese, som objavila neveľkú čistinku s vodopádom. Geniálne miesto. Vlastne to bolo skoro také isté miesto, na ktorom som bola, než som prišla do Konohy. Bol tam podobný kameň, len vodopád bol navyše.
Posadila som sa na kameň a asi dvadsať minút len tak premýšľala, zatiaľ čo sa mi jemný vánok pohrával s vlasmi.
"Tak fajn, ide sa na to," povedala som potichu a začala trénovať.
Najprv som trénovala len taijutsu. Rôzne kopy, údery do stromov, poprípade do vzduchu. Snažila som sa zopakovať pohyby, ktoré som neplánovane predviedla pri súboji s Kakashim. Pripadala som si, ako keby som tancovala, no stále to nebolo ono. Po hodine trénovania taijutsu, som si sadla na kameň. Spomenula som si na niečo. Z vrecka som vybrala dva zelené listy. Neboli však obyčajné, boli to tie, ktoré som včera hodila na zem, keď Kakashi zisťoval podstatu mojej chakry. Vtedy som zohrala malé divadielko a predstierala, že mám len jednu podstatu chakry, ale vedela som, cítila som, že ich mám viac ako len jednu. Presnejšie som cítila dve ďalšie. No keď som videla, že Kakashimu prišlo nemožné, ba priam smiešne, že by som mohla mať dve podstaty, čiže Kekkei Genkai, nedala som najavo že mám podstaty tri. Neviem si ani predstaviť čo by sa dialo.
Postavila som sa na nohy a vzala jeden do rúk. Ako včera som doň vpustila chakru, ale oddelila som ohnivú od zostávajúcich dvoch.
Keď som sa pozrela na výsledok, list bol rozdrtený na prach. Zem, tušila som.
Zopakovala som postup s posledným listom a keď som odokrila dlaň, potvrdilo sa mi to, čo som si myslela. Treťou podstatou bol vietor.
Takže oheň, zem a vietor. To je teda kombinácia. Musím zistiť čo to znamená. Ale nenápadne, aby som nevzbudila podozrenie. Spravím zo seba hlúpu a ako žiak ktorý chce vedieť len novú informáciu, ktorá ho v tu chvíľu napadla, sa spýtam Kakashiho, čo to znamená a či je vôbec možné, aby mal niekto tri podstaty chakry.
Keď som si v hlave prebehla môj malý plán na zistenie informácií, postavila som sa pred vodopád, akoby bol mojím súperom. Zavrela som oči a sústredila sa. Chcela som vyskúšať rôzne techniky, ale nevedela som čo dokážem, tak som sa rozhodla to spraviť ako lotériou. Otvorila som oči a nad ničím som nepremýšľala. Ruky mi vystrelili a sami začali tvoriť päčate. Nechala som sa tým unášať a z ničoho nič som vykríkla.
"Katon: Goukakyu no jutsu!" Obrovská ohnivá guľa sa stratila v padajúcej vode predo mnou, pričom po sebe zanechala len pomali miznúcu paru. Ruky už ale boli opäť v pohybe, tvorili ďalšiu päčať.
"Douka iwa fubuki!" Na vodopád tentokrát veľkou rýchlosťou leteli kamene. Ani som sa nad tým nepozastavovala. Bola som ako v tranze. Robila som jednu techniku za druhou a ani som to nevnímala. Bola som ako stroj.
"Doton: Ganchuusou!" Z malého jazireka pred vodopádom, sa vynorili kamenné ostne.
"Fuuton: Reppushou!" Vytvorila som vzdušný výr, ktorý po stretnutí s prúdom padajúcej vody, polial všetko živé, aj neživé v okruhu desiatich mestrov. Ani ľadová voda z vodopádu ma neprebrala.
"Youton: Rokushoryuuyou no jutsu!" Vtedy som sa konečne prebrala. Ako som pred tým z úst akoby vyplula ohnivú guľu, tentokrát som na vodopád poslala LÁVOVÉHO DRAKA!!! Ten drak mal ale ŠESŤ HLÁV!!!
Zostala som stáť a pozorovala paru, ktorá sa vytvorila pri stretnutí žeravej lávy a vody z vodopádu. Keď zmizla, zostala v strede vodopádu hrča stuhnutej magmy.
"Ovládam youton?" opýtala som sa samej seba a hľadela na tú spúšť.
Ovládam tri základné živly a lávu?!
Nechápala som. Bola som zmätená a pozerala som sa pred seba, ako keby som tam mala nájsť odpoveď.
V tom som ale počula šuchotanie a tiché praskanie konárikov. Bolo to len nepatrné, ale počula som to. Otočila som sa za tým a na kraji čistinky, vpravo odo mňa stál nejaký muž. Neviem kto to bol, ale mala som pocit akoby som ho už videla!
"Ty..." povedala som potichu. Ledva som sa počula ja, kvôli vodopádu, ale vedela som že aj tak ma počuje. A počul ma. Kto to je?
"Tami, Tami..." povedal a pri tom krútil hlavou, ako keď malé dieťa spraví niečo zlé, "to sa nepatrí, takto utekať od svojej rodiny, bez toho aby si niečo povedala." Pomali ku mne pristupoval. No ja som sa nepohla. Sedela som na zemi a bolo mi jasné, že ak by ma chcel zabiť, neukázal by sa a zabil by ma. Preto som len v kľude sedela na zemi a s chladným a nič nehovoriacim výrazom som sledovala ako ku mne kráča.
"Mala si dosť voľnosti. Prišla si k nám zo svojej vôle... teda aspoň čiastočne." Pousmial sa, "Prečo si teda zdrhla ako splašený zajac? Obidvaja vieme, že si dosť silná na to, aby si smrteľne zranila minimálne polovicu z nás. Tak prečo si stiahla chvostík a utiekla? Mohla si mi to povedať, mohla si to normálne povedať NÁM, mi by sme ťa pustili." Spravil posledný krok a zastal. Týčil sa nado mnou. " Ale nie, slečna "Ja viem všetko najlepšie" nám musí narobiť problémy. Vieš si predstaviť ako zúril, ako sme si to všetci zlízli? Zbytočne sme ťa mesiac hľadali po všetkých dedinách a mestách. Mohla si nás toho ušetriť." Nechápala som o čo mu ide. O čom to hovorí? "Tak teraz pekne poď, pôjdeme domov." Podal mi ruku aby mi pomohol vstať.
Neviem prečo, ale priala som ju. Vizeral nebezpečne, že ma kedykoľvek zabije a mal ten chladný výraz neľútostného vraha, ale cítila som, že mu môžem veriť. Že ho poznám a že je mi blízky.
"Ale, kto si?" opýtala som sa hlúpo, keď som vstala.
Zarazil sa, ale hneď na to sa uvolnil.
"Nerob zo seba hlúpu, viem že taká nie si."
"Naozaj neviem. Pred troma dňami som sa zobudila v lese a na nič si od vtedy nepamätám. Mimochodom, mala som na hlave mŕtvu veveričku," neodpustila som si detaili.
"Naozaj si mala na hlave... čo to hovorím," zatriasol hlavou, "Naozaj nevieš kto som?" spýtal sa váhavo.
"Áno..." sucho som odpovedala.
"Nepoznávaš ma?"
"Nie..."
"Tamiko, ak sa so mnou hráš..."
"Fakt. Si. Nič. Ne-pa-mä-tám!" vyhláskovala som mu to.
"Ty si na seba použila tú techniku však?"
"Akú techniku? Akože prepáč, ale keď ti raz poviem, že si na nič nespomínam, tak určite budem vedieť či som použila nejakú blbú techniku," povedala som sarkasticky a prevrátila som oči k nebu.
"No ale vidno že si sa nezmenila," podotkol.
"Tak už mi povieš kto si?"
"Neboj sa, ty to vieš. Skôr či neskôr si spomenieš, ako si si spomenula aj na svoje techniky. A môžem ťa ubezpečiť, že to nie sú ani zďaleka všetky čo ovládaš. Škoda len, že nebudem pri tom, keď si spomenieš na TO," škodoradostne sa zaškeril a stúpol si oproti mne.
"Žiješ teraz v Konohe však?" opýtal sa, ale nečakal na moju odpoveď, "Zostaň tam po nejakú dobu, kým si nespomenieš na všetko a potom..." chytil ma za bradu. Neuhla som. "...Potom sa k nám sama vrátiš. Uvidíš. Ja ti len poviem známu vetu. "Ja som ti to hovoril"." Pustil ma a otočil sa na odchod.
"To chcem tak veľa?Je to také ťažké povedať svoje meno? Proste mi povedz kto si!" zvýšila som trochu hlas. Zastal a otočil sa.
"Poviem ti len toľko, že som prvý človek po niekoľkých rokoch, ktorému dôveruješ a tak isto aj ja tebe..."
"No jasné, to by mohol povedať každý, ak by zistil že si na nič nepamätám," prerušila som ho výsmešne.
Tak či onak, musím mať pri sebe niečo vzácne, nejakú vec, či informáciu, ktorá je pre neho veľmi dôležitá, či už ma pozná alebo nie. Ak by mi hovoril pravdu, je tu ešte možnosť, že naozaj patrím k nemu, že naozaj mám domov tam kde je on a tí druhí, ktorých spomenul. Ale môže to byť aj úplne cudzí človek, alebo nepriateľ a snaží sa ma nalákať na jeho stranu. Ak je správna tá druhá možnosť, otázkou je, čo chce, čo je také cenné.
"Mysli si čo chceš, teraz mi možno neveríš, ale keď si spomenieš, všetko sa vyjasní. Do doby než si spomenieš si pamätaj len jedno. Viem o tebe všetko, naozaj všetko a ty zase o mne," uškrnul sa, zišiel po mne pohľadom, mrkol na mňa a zmizol.
Zostala som tam stáť ako primrazená. Nebola som ale v šoku, len som premýšlala a snažila sa spomenúť si, kto to je.
Po niekoľkých minútach som sa ale pobrala domov.
Takže ak si to zhrniem, práve som stretla chlapa, ktorého "údajne" poznám. Chlapa, ktorý mi je asi vážne blízky, keď vie o mojom tetovaní. Chlapa, ktorý o mne vie viac, než ja v tomto momente tuším. Super, som dopadla. A čo je to "TO", o ktorom hovoril? Mám nejakú smrteľnú chorobu? Nejaký trápny zlozvyk? Chrápem? Chorobne sa vyhýbam a preskakujem všetky čiary? V spánku ma zhypnotizoval a nakázal mi, aby som vždy nejako divne reagovala na určité slovo? Som upír? Alebo vlkodlak?
"To je kravina..." zasmiala som sa nahlas.
Až do úplnej tmy som sa prechádzala Konohou a premietala si v hlave slová toho chlapa. Naozaj ma zaujímalo kto to je.
Mala som hlavu plnú nezodpovedaných otázok.
Kto som? Komu môžem veriť? Ku komu patrím? Kde mám domov? A aká je moja minulosť?
Ak lesný muž hovoril pravdu a ja som na seba použila nejakú techniku, pomocou ktorej som zabudla na to kto som, odkiaľ som a všetko ostatné, musela som mať k tomu dôvod. Zrejme sa stalo niečo, čo ma k tomu donútilo, alebo je tu možnosť, že ma k tomu donútil niekto iný. Keď si to všetko dám dokopy, pripočítam otázky, ktoré ešte neviem že ma trápiť budú, vynásobím to minimálnou šancou na ich zodpovedanie a to všetko v zátvorke dám na tretiu, vyjde mi jediné možné riešenie. Počkám kým si nespomeniem na techniku, vďaka ktorej som zabudla a hneď ju použijem znova, aby som zabudla na to, že som zabudla a že mám veľa otázok. Áno, to je nápad! Výťazne som sa zaškerila, sediac na lavičke. Asi mi už vážne preskakuje. Napádajú ma samé blbosti.
"Sprostá! Sprostá! Sprostá!" búchala som sa do hlavy ako blázon.
Celý týždeň prebiehal rovnako. Ráno ma zobudil Naruto búchaním na dvere a potom sme šli na tréning. Po tréningu sme šli na rámen a až do večera sme kecali. Dozvedela som sa o nich veľa vecí, trochu viac som ich spoznala, no oni mňa nie. Ani sa im nedivím, veď sa nepoznám ani ja.
Keď tréning odpadol, alebo sme proste mali voľný deň, šla som trénovať na čistinku s vodopádom. Spomenula som si na ďalšie techniky, ktoré ovládam, síce zase spôsobom lotérie, ale aj to sa ráta ako pokrok.
Chlap z lesa sa už neukázal. Pravdupovedaic mi to bolo ľúto. Bol nebezpečný, to áno. Ak nič iné, nasvedčovalo tomu jeho chovanie a výzor. Ale i tak mi niečo vo vnútri vravelo, že sa ho nemusím báť, že mi neublíži.
V jedno poobedie nám Kaki oznámil veľkú novinu...
"Tak decká, máme misiu!"
"Super! Aspoň si konečne naplním moju žabičku!" radoval sa Naruto a trochu prehnaným, až perverzným spôsobom hladil peňaženku v tvare žabky po hlave.
"Baaka!" zareagovala okamžite Sakura na jeho prejav radosti. "Ide ti len o to, aby si mal dosť peňazí na ten svoj rámen!"
"Ale Sakura-chan, čo mám robiť. Už nemám skoro žiadne peniaze a ty ma na ramen tak či tak nikdy nepozveš," zatváril sa smutne bloňďáčik. V jeho výraze bola aj istá dávka nádeje, že sa nad ním zľutuje a tentokrát mu ten ramen kúpi.
Darmo, netreba dúfať vo veci, ktoré sa nikdy nestanú.
"Ja ťa snáď raz zahluším Naruo!!" vykríkla, teraz už červená Sakura a vzduchom si jej päsť prerážala cestu priamo k Narutovej tváry.
"To by stačilo," prerušil ich Kakashi, "Za pol hodinu v kancelárii Hokage. A ešte... Sai, ty máš voľno, na túto misiu pôjde Tamiko."
"Hai!" skríkli sme všetci jednohlasne.
Šla som ešte domov, dala si rýchlu sprchu, najedla sa a šla smerom do kamcelárie Pipi-sama.

"Takže, Kakashi, Naruto, Sakura, Tamiko. Prideľujem vám misiu typu C..."
"Čože??? C?! Ale baa-chan, ja chcem poriadnu misiu. Už dlho čakám na nejaké poriadne vzrúšo na misii!"
"Naruto!!! neprerušuj Tsunade-sama!!!" okríkla ho Sakura a zastavila tak jeho divné vlnivé pohyby vyjadrujúce vzrušenie, "prepáčte shi-shou..." trápne sa zasmiala pričom jej trhalo kútikom oka.
"To nič Sakura. Máte C- misiu preto, lebo iné teraz nemáme a kedže s vami ide Tamiko a je to jej prvá misia, nemôže to byť hneď A, B, alebo dokonca S- misia. Musíte dávať pozor na istú osobu, lepšie povedané pár. Budete ich doprevádzať do vodopádovej dediny, kde majú následne svadbu. Aj počas svadby a svadobnej hostiny, ich budete ochraňovať pred prípadným nebezpečenstvom. Obaja totiž pochádzajú z dvoch veľmi uznávaných a vysoko postavených královských rodín, tudiž majú aj nemálo nepriateľov. Sú to veľmi cenní následovníci trónov a keďže má každý z nich zasadnúť na svoj trón, svadba znamená, že sa obe kráľovstvá musia zjednotiť. A to, sa veľa ľuďom nepáči. Pamätajte si, obaja sú poslední dedici trónov, nesmiete ich spustiť z očí. Ak sa im niečo stane, jednému, alebo druhému, medzi kráľovstvami vipukne vojna, ktorá neskôr môže poškodiť aj nás."
"Tak decká, za hodinu pred bránou," zavelil Kaki.
"Hai!" zvolali sme zborovo a šli sa pripraviť na misiu.
Keď som prišla pred bránu, stála tam len Sakura, nejaká žena a muž. Pravdepodobne tá princezná a princ. Prišla som až k nim a bez slova čakala na Naruta a Kakiho.
Niečo som si ale všimla. Mala som neskutočne vysoký tlak. Pomalým, až hororovým štýlom som otočila hlavu a uvidela zdroj mojej zlej nálady.
"Ty..." šepla som temným hlasom, pričom som ukazovala na chlapa, sediaceho predo mnou.
"Tamiko, ty ho poznáš?" opýtala sa Sakura keď videla môj strašidelný výraz tváre.
"Bohužiaľ, mala som tú česť ho stretnúť, ale vďakabohu sa mi nestihol predstaviť."
"Hej? Tak to aby som vás predstavila..."
"Sakura, s týmto sa nebav, je dôležitý," odfrkla som si a otočila sa mu chrbtom.
"Nie Sakura, s ňou sa nebav je drzá a..."
"Toto je Tamiko," prerušila ho Sakura, pričom si evidentne nevšimla vrenú atmosféru medzi nami.
"Pche!" mávol rukou, že mu je to jedno. Spražila som ho pohľadom. Vzduch okolo by sa dal krájať.
"A toto je Kotetsu..."
"No jasné, toto je tak maximálne koko..."
"Neopováž sa to dopovedať!" skočil mi včas do reči, inak by som povedala niečo nepekné.
"Poď ružová, pôjdeme ďalej od tohto... ehm!" schitila som ju za ruku a ťahala preč z budúceho miesta činu.
Stála som čo najďalej od Kotetsua a triasla som sa od nervov. Sama neviem prečo ma tak naštval, ale nechystala som sa o neho ani len obtrieť pohľadom.
S nosom hore a prehnane namysleným výrazom som čakala na Kakashiho a Naruta. Keď prišli, Kakashi sa chopil slova.
"Teší ma, som Hatake Kakashi, toto je Naruto Uzumaki, Sakura Haruno a Tamiko Kurotsuki. Sme tým 7 a budeme vás doprevádzať po zbytok tohto týždňa."
Chlap si všetkých poobzeral, ale hlavne si premeral mňa a Sakuru. Žena po ňom hneď strelila pohľadom a zatvárila sa urazene.
"Hmm, moje meno je Namiko Herato z kráľovskej rodiny Herato a toto je moja snúbenica Miyuki Doromi z kráľovskej rodiny Doromi, teší nás."
"Ha ha! A nie je s vami aj Niekto Iný, z kráľovskej rodiny Iný?" začal sa rehotať bloňďáčik, ale Sakura ho pohotovo uzemnila. Doslova, ležal na zemi keď s ním skončila. Aj tak, nikto nechápal jeho "vtip" a tak princ pokračoval.
"Chcem len povedať, že s nami nemusíte zaobchádzať v rukavičkách. Hlavne tu s Miyuki, ona je trochu... ehm... precitlivelá," zasmial sa chlap.
Mal tmavo hnedé dlhšie vlasy, ktoré mu padali do tváre a krásne fialové oči. Bol to krásny chlap a vyzeral milo. Žena, tá mala zase čierne dlhé vlasy s veľkými vlnami a zelené oči. Nie ako Sakura, jej oči boli sýto-zelené. Bola krásna, no vyzerala trochu namyslene. Asi tak, ako ja pred malou chvíľou.
"Namiko, prestaň očumovať tie kunoichi, vieš ako sa potom cítim, keď takto hľadíš na iné ženy!" vyprskla naňho.
"Miyuki, nemôžem predsa za to, že sú také krásne," uprel na mňa pohľad, "ich krása by sa mala obdivovať a nie prehliadať," dokončil skoro až zasnene a pozrel sa vyčítavo na svoju snúbenicu.
"Pche!" urazene sa otočila a začala kráčať preč.
"No myslím že by sme mali vyraziť," zavelil Kakashi a tak sme sa pobrali na cestu.
Cesta do vodopádovej mala trvať dva dni, plus-mínus. Kráčali sme bez slova, teda až na Naurta so Sakurou a vlastne aj Kaki klábosil s Namikom o nejakej Icha Icha knižke, iba ja som bola ticho, až do večera, kedy sme sa utáborili. Zatiaľ čo Kaki stále kecal o perverznostiach s Namikom, Sakura s Narutom rozkladali veci na tábor a Miyuki zamyslene sledovala všetkých okolo, pobrala som sa do lesa po drevo. Nieže by sa mi chcelo, ale chcela som byť sama a tiež som dúfala, že nájdem nejaký vodopád, jazero, poprípade rieku, kde by som sa mohla umyť. Šla som rovno za nosom a zbierala len suché popadané konáre, ktoré mi stáli v ceste, doslova som "žiarila radosťou a nadšením", až kím som nezačula zvuk tečúcej vody. Vybrala som sa tým smerom, až kím som nenarazila na malú rieku. Ako na povel som pustila konáre, vyzula si topánky a vhupsla nohami do studenej vody. Tak som sa tam čľapkala hodnú chvíľu, no zrazu sa zachvel krík predo mnou... ako inak nie?
"Vylez," prikázala som kríku a zamračila som sa naň.
Nechápem, že som si ho do teraz nevšimla. Obvikle cítim niekoho prítomnosť aj na kilometre ďaleko. Až tesne pred tým než človek za kríkmi poslúchol, som si uvedomila, že som ho už stretla.
"Aká je voda?" opýtal sa čiernovlasý muž v plášti.