Zbohom

Vždy si tu bol. Stál si po mojom boku. Mohla som sa o teba oprieť, plakať ti na ramene, kričať na teba, nadávať ti a ty si tu stále bol. Usmieval si sa a to mi pomáhalo v každej situácií. Ty si bol ten, ktorý ma vytiahol z depresie keď ma on opustil a aj cez to som sa ti nemohla nijak odvďačiť.
Viem čo si si hovoril. Hovoril si si, že si mi nikdy nedal šancu spoznať tvoje city no to si sa mýlil.
Viem to už roky, dlhé roky a aj cez to som sa pred tvojimi očami dala dokopy s niekým iným.
Viem, bolo to sebecké.
Viem, spôsobila som ti ukrutnú bolesť pri srdci.
Viem.. ale ty si nikdy neodišiel.
Vždy si sa len usmieval, hovoril si, že nám to praješ. A vtedy som ti uverila, že ťa to už nebolí a že už ma nemiluješ.
Sebecká.. ukrutne sebecká.
Taká som bola, možno ešte aj som.
Teraz len nečinne sedím pri tvojom hrobe, pozerám na tvoju fotku, na stovky kytíc a držím v ruke nôž. A viem jednu vec. Ešte stále som sebecká.
Som, pretože chcem vyviaznuť z tohto sveta, od tej všetkej bolesti.
Som, pretože ťa chcem znovu stretnúť, aj keď len v posmrtnom živote.
Som, pretože myslím len na seba a nehľadím na to, že ostatných ľudí bude moja smrť bolieť.
Som a ani na sklonku života to nezmením.
Pousmejem sa a nôž si priložím k hrdlu. Chvíľu ho len tak mám priložený, pozerám na okolie a spomínam na prežité časy tu. A mám jedno prianie.
Chcem zomrieť s úsmevom na perách.
Chcem aby ma tak našli moji priatelia.
Chcem to tak a viem že aj ty by si to tak chcel.
Úprimne sa usmejem na tvoju fotku a vrazím si nôž cez hrdlo.
Zbohom...