Dcéra Feudálneho pána 01

Pomalými krokmi prechádzala cez farebné pole, opatrne nakračovala nohami, akoby nechcela ublížiť rastlinám pod ňou. Ucítila znamenitú vôňu, natiahla sa za kvietkom s bielymi lupeňmi , po ktorej bolo dievča čiastočne pomenované. O kúsok ďalej si všimla hŕstku tohto kvetu, natiahla sa za nimi rukou, no boli príliš ďaleko. Dievča sa natiahlo ešte väčšmi, teraz kolísala na jednej nohe, prstom sa jej podarilo dotknúť sa jedeného z lupienkov.

„Airi! Čo zas robíš medzi tou burinou, do pekla!“ Ozval sa hrubý hlas od verandy nachádzajúcej sa za mohutnou vilou. Zaskočenú Airi muž vyviedol z rovnováhy, padajúc na zem, stihla si pod telo podložiť ruky, vystrela ich a švihnutím nohami dozadu sa ocitla chodidlami znova pevne na zemi.

„Tadááá!“ Víťazoslávne zvolala, nerobiac si veľkú hlavu z naštvaného muža, ktorý svoj hlas neustále zvyšoval.

„Ak sem neprídeš do desiatich sekúnd, tak- “

„Tak čo?“ Prerušila ho a pobavene sledovala mužov zarazený výraz, keď sa v okamžiku zjavila pred ním.

„Ako sa to so mnou rozprávaš, mladá dáma?“ Zalomil rukami a zvraštil obočie, klepajúc chodidlom o podlahu vrhol na dievča vražedný pohľad.

„Ah, gomennasai, otou-san.“ Prevrátila očami a prešla okolo neho smerom k vchodovým dverám.

„Kam si myslíš, že ideš?! A vieš dobre čo som ti hovoril o tých ninja veciach v mojom dome! Že som ja hlupák počúvol tú ženskú a dovolil ti stať sa jedným z nich!“ Nahnevane zalomil rukamy a otočil sa smerom k druhým dverám. Airi už nemala v tváry ten ľahostajný výraz, zvraštené obočie, kúsanie do pery a zaťaté päste značili o jej stále rastúcom hneve.

„Ty... ty! Ako sa opovažuješ! Ta ženská bola tvoja žena a moja mama! Ona jediná ma mala rada, na rozdiel od teba!“ Kričala z plného hrdla, jej otec sa na ňu ani len neotočil, ľahostajne pokračoval ďalej. To v Airi rozprúdilo hlbokú nenávisť, tlakom zubou si peru rozkusla, ústa jej zaplavila horkosť krvi.

„Bodaj by si v tom útoku zomrel namiesto nej ty!“ Vyštekla na otca, v tom okamžiku sa jej to zdalo správne. Na to už sa muž otočil, no Airi nezachytila jeho vražedný pohľad, rozbehla sa späť do poľa, utekala čo jej sily stačili, z očí sa jej drali slzy.

„Ts!“ Muž si len odfrkol, nad správaním jeho dcéry si len popod fúzy pohundral niekoľko neslušných poznámok.

„Pán feudál, váš čaj je už hotový.“ Ozvalo sa z vnútra domu, Airin otec si potľapkal po bruchu a nechal sa viesť vôňou jeho najobľúbenejšieho jazmínového čaju.

Airi postupne prestala bežať, podoprela sa rukami o stehná a rýchlo dýchala. Nebola ďaleko od domu, no husté stromy malého háju, ktorý oddeluje dve kvetinové polia zabraňujú výhľadu aj na tak mohutnú vilu rodiny feudálneho pána, ktorá vlastne teraz pozostáva už len z Airi a jej otca.

„Mami, Haru...“ Z pomyslenia na jej mamu a svojho staršieho brata ju pichlo pri srdci, obaja zomreli pri tom útoku. Cieľom tých najatých žoldnierov bol feudálny pán, no namiesto toho, aby chránil svoju rodinu, staral sa len sám o seba. Ženu a deti nechal napospas smrti. Ako malá bola Airi pomenšej postavy, z inštinktu sa ukryla v kozube a vystrašene sa klepala. Po chvíli chcela ísť nájsť mamu a Harua, no v tom započula dva hlasné výkriky. Spoznala ich v nich. Keď žoldnieri po dlhých hodinách hľadania jej otca ušli, Airi našla dve telá jej rodiny. Otec jej nepovedal nič ani len „ Je mi to ľúto.“ Airi dlhšie obviňovala z ich smrti sama seba, keby ich našla skôr, mohli by sa v kozube schovať všetci, i keď to bolo nemožné. No neskôr si uvedomila, že pravým vinníkom je jej otec. Aby si stihol zachrániť vlastnú kožu, vykašľal sa na jeho rodinu, on bol ten, ktorý mohol za všetko. Od toho útoku z trojnásobil počet hliadok a strážcov, keby si náhodou znovu po neho prišli.
Airi sa rozhliadala, či ju niekto zo strážcov nesledoval, nechcela ich tu, len jej ten deň pripomínali, otravovali ju ich prítomnosťou. Chcela byť sama.

„Nenávidím ho! Nenávidím ho!“ Kričala, kopaním do kmeňa stromu si vybíjala zlosť. Cez ten všetok hluk si nevšimla zvuky, postáv blížiace sa k nej. Keď sa naprahovala na ďalší úder, niekoho ruka jej zatlačila na ústa. Airi nevedela kto to je, no jedno bolo isté, musí utiecť. Ruky mala voľné, v okamihu vytvorila pečate, ktoré jej vždy išli výborne, na Kawarimi no jutsu. Airi sa objavila na konáre stromu, muž objímal len kus dreva. Jedným pohľadom si premerala tých dvoch dole, vysoký muži v čiernych plášťoch, jeden držal v ruke strašidelne vyzerajúcu kosu.

„Musím okamžite utiecť.“ Pomyslela si Airi v mysli, no keď sa chcela otočiť smerom k domu, jeden z tých mužov sa k nej premiestnil a jedným úderom do zátylku sa Airi podlomili kolená. Pomaly upadla do bezvedomia. Tlmene započula ešte niekoľko slov.

„Si idiot, Hidan. Skoro ti ušla.“ Povedal jeden z nich.

„Hlavne, že ty si hviezda, Kakuzu! No povedz mi, kto do Jashina mohol vedieť, že dcéra feudálneho pána, bude ovládať ninja techniky.“ Odfrkol si Hidan a prehodil si znova kosu cez rameno.