Narutova sestra 67 - Druhý pokus

Len čo sa na oblohe objavili prvé slnečné lúče a prerazili tak temné nebo, začal sa v sídle ozývať nejaký zvuk. V Hidanovej izbe totiž zvonil budík. A nie hocijaký. Veľký železný budík rinčal ako o život. Zvuk sa ešte zosilňoval, pretože bol v tanieri, kde boli železné lyžičky. Prečo? Pretože Hidanovi sa ťažko vstáva a nezobudil by ho len obyčajný budík. A takto vykúzlil taký zvuk, že to trhalo uši.
„Hidan!“ ozvalo sa silné klopanie na dvere, ktoré však bolo ledva počuť, lebo budík vyvádzal ako divý.
Pobudil všetkých. Všetkých okrem Hidana.
„Hidan!“ reval spoza dverí rozospatý Itachi. „Vypni to!“
„Čo je to tu za hluk?“ vyšla Konan a za ňou aj Nana.
„Preboha, dúfam, že toto mi dobre vysvetlíte!“ rozdrapoval sa Pein.
„Doprčic, veď sú iba štyri hodiny ráno, čo ste sa zbláznili? Takto budiť ľudí...“
Po chvíli došiel aj Tobi a Zetsu.
Zrazu sa zvuk stratil a sídlo znova zaplavilo to krásne ticho. Všetci sa roztrúsili do svojich izieb a pokračovali v spánku.
„Ku*va...“ zamrmlal rozospatý Hidan.
Veru, nechcelo sa mu vstávať. A už vôbec nie kopať.
Keď vyšiel von, šplechol mu do tváre studený vietor. Príroda veru nebola pokojná – schyľovalo sa k búrke. A hneď za tým sa spustil lejak. Bičoval všetko naokolo.
„Hidan,“ prehovoril Kakuzu.
„Prší.“
„Či prší, či neprší, musíme začať kopať.“
Obaja si vzali pršiplášte, aby nepremokli a taktiež lopaty, ktoré boli opreté v šope.
„Kakuzu, načo si vôbec berieme lopaty?“
„Čo?“ spýtal sa, lebo vôbec nerozumel, čo Hidan povedal.
Veď niet divu – dážď trieskal, že nebolo počuť ozaj nič.
„Že načo si berieme lopaty?!“ zopakoval.
„Aké Karpaty?“ zatváril sa Kakuzu zmätene.
„Lopaty!“
„Čo že si? Naliaty?“
„LO-PA-TY!“
„Jáj, lopaty! A čo je s nimi?“
„Načo si ich berieme-“
„Nie, my sa neožerieme!“ povedal Kakuzu prísne.
A Hidan už začínal byť dobre, ale ozaj dobre naštvaný. Aj v tom daždi sa mu vlasy stavali dubkom.
„Kakuzu!“ podišiel k jeho uchu a kričal. „Tie lopaty nám budú nanič! Máme chakru, nie? Veď aj sám Pein povedal, že máme používať Doton!“
„Washington?“
„DO-TON!“
„Veď hej, ale najprv musíme začať kopať ručne! Pretože ak by si požil Doton, vyhĺbil by si toho príliš veľa!“
„Nechápem!“ zakričal.
„Najprv musíme vykopať do hĺbky jamu! Nie príliš hlbokú, ale ani príliš nízko od povrchu! Potom už začneme kopať tunel na severovýchod!“
Hidanovi sa to veru nepáčilo, pretože nebol na takúto ťažkú robotu zvyknutý.
„A musíme myslieť aj na to, že o pár mesiacov napadne sneh!“
„No a?!“
„Musíme to zabezpečiť tak, aby ten tunel ten ťažký sneh udržal a aby drevené stĺpy, ktoré tam budú zasadené každých desať metrov, nepremokli. Potom sa to všetko zrúti!“
Pre Hidanovú hlavu sú väčšinou takéto veci priveľmi zložité, ale teraz to chápal.
Chlapom neostávalo nič iné, ako sa pustiť do kopania.
Okolo deviatej už bol na nohách nejeden člen Akatsuki. Už prestalo aj pršať a spoza mrakov vykuklo slnko.
Nana si ešte užívala spánok. Už dávno sa takto nevyspala. Bolo by to dokonalé, keby Hidan ráno nevyvádzal s tým budíkom v lyžičkách.
Prevrátila sa na druhý bok, no pocítila na tvári jemná pošteklenie. Boli to vlasy – dlhé a čierne ako uhoľ. Cítila tú vôňu, ktorú tak dobre poznala. Bola ako omámená.
„Itachi?“ otvorila jedno oko, no nevidela nič, lebo jej rovno do ksichtu svietilo to vyškerené slnko.
Usmial sa a pobozkal ju na čelo. „Dobré ráno, láska.“
„Odkedy si tu?“
„Neviem. Očaruje ma pohľad na teba, hlavne keď spíš.“ povedal sladkým hlasom, že znova z neho Nana bola celá hotová. „Nani, niečo ti poviem, ale musíš mi niečo sľúbiť, dobre?“
„Sľubujem.“
„Viem, že sa ti to nebude páčiť, ale je to príkaz.“
„Itachi, nestraš ma.“
„Pein ma znova posiela na prieskum.“
Nana sa preľakla. Spomínala na posledný prieskum, akoby to bolo včera. Ten dom, tá strata, tá bolesť.
„Vznášajú sa nad nami temné mračná, Itachi.“
„Teraz bude všetko v poriadku. Ideme na severovýchod, a tam nám nemôže hroziť žiadne nebezpečenstvo. Väčšinou pôjdeme po skalách a tam nič nie je. Hlavne sa o mňa neboj.“
„A ako dlho tam budeš? Dúfam, že nie viac, ako dva týždne. Aj to je pre mňa peklo. Bez teba je to ... akoby som nedýchala.“
„Vedel som, že sa na to spýtaš. A bude to taký problém. Budem tam viac, ako dva týždne.“
„A koľko?“
„Dlho.“
„Koľko je to ‚dlho‘?“
„Asi pol roka.“
Nana sa zatvárila veľmi znepokojene.
„Pol roka?!“
„Neboj sa, môže to byť aj menej. Ide o to, že Pein chce mať na ten útok prichystanú podrobnú mapu terénu, aby si mohol vypočítať, ako dlho sa bude kopať. Musím urobiť rozbor hliny, kde je zem tvrdá a kde zas nie. Taktiež aký je povrch a tak. Môže to trvať aj dva mesiace, tri, štyri, päť, alebo maximálne pol roka.“
Vtedy si Nana pomyslela na slová, ktoré jej povedala Konan: „Poznám liek na tvoju bolesť. Stratila si dieťa a to sa nedá prekonať len tak. Liekom je, že znova s Itachim splodíte dieťa. Ak budeš znova tehotná, všetka tvoja bolesť pominie.“
A práve teraz je ten moment, kedy sa to môže stať. Itachi jej chýbal aj po fyzickej stránke. Po tej strate sa s ním nemilovala už dlho.
Dotkla sa jeho sametovej pleti a vošla mu rukou do vlasov. Natiahla sa za jeho perami a keď sa tými svojimi dotkla tých jeho, slastne zavrela oči. Potom to už išlo u oboch samo...

Poznámky: 

Dúfam, že sa vám bude tento diel páčiť

Obrázok k dielu:

POZOR! Spoiler!