Narutova sestra 74 - Zvláštna energia

„Ako to, že je v kóme?!“ vyletel Itachi na Kakuza.
Kakuzu ani sám nevedel, čo má povedať, pretože vlastne ani nevedel, prečo je Nana v kóme.
„Odpovedz!“ strčil doňho.
„Itachi, upokoj sa.“ prehovoril Pein, ktorý stále predýchaval ten pôrod, pretože tam skoro omdlel.
„Ako sa mám upokojiť, keď mi tu nikto nechce povedať, čo sa jej stalo?!“
„Dobre, pôvodne som to chcel prekonzultovať iba s Peinom, aby sme utvorili nejaký záver a aby sme rozhodli, čo s tým. Ale nedávaš mi na výber, Itachi.“
„Tak hovor.“
„No, ide tu o to, že ten pôrod prebiehal dosť zložito. Neprebiehal tak, ako bežne pri iných ženách. Nanu prepadla strašná bolesť, ktorú si neviem vysvetliť. Keď som sa chlapca dotkol, mojim telom prebehla nejaká neznáma energia, alebo čo to bolo. Neviem to vôbec popísať, ale to dieťa niečo v sebe má.“
„Čo?“ spýtal sa Itachi.
„Definoval by som to asi ako nejakú chakru.“
„Chakru máme všetci.“
„To áno, ale toto je nejaká ... iná.“
„Ako to, že je iná?!“
„To neviem.“
„Nevieš?! Musíš to vedieť, preboha!“
„Nikdy som nič podobné necítil. Neviem ani, či to bola vážne chakra. Proste nič o tom neviem. Budem oboch neustále pozorovať, určite sa dozvieme niečo nové. Ale chce to čas.“
Itachi vedel, že Kakuzu je z odpovedania mu na jeho otázky trochu vykoľajený. Stále mal v hlave kopu otázok. O Nanu sa bál. Kakuzove reči ho znepokojili.
„Môžem ich aspoň vidieť?“
„Samozrejme.“ otvoril dvere a pustil ho dnu.
V izbe na posteli ležalo bezvládne Nanino telo. Bola napojená na nejakú infúziu. Vedľa jej postele bola malá postieľka. A v tej postieľke sa hmýrilo malinké telíčko.
Itachi sa usmial a podišiel k postieľke. V očiach sa mu zaleskli slzy. Slzy šťastia. Keď prvý krát spatril svojho syna, zahrialo ho pri srdci.
Očká mal zatvorené, na hlávke mal pár čiernych vláskov a malá pästička bola v jeho ústach. Bolo to roztomilé.
Itachi nepatrne natiahol k bábätku prst, ktorý mu hneď v zápätí chlapček stisol.
„Itachi?“ položil mu na plece ruku Kakuzu.
„Hm?“
„Tomu malému treba dať meno.“
Kedysi, keď bola Nana asi v šiestom mesiaci, rozprávali sa o tom.
„S Nanou sme sa dohodli na mene.“
„Som samé ucho.“
„Bude sa volať Zero.“
„Zero?“ divil sa.
„Nana to tak chcela. Tak som súhlasil. Zhodli sme sa na tom, že to bude dobré meno.“
„Tak dobre.“
Do izby vošla Konan a vospolok. Všetci obdivovali nového, najmladšieho člena.
„Pozrite ako sa smeje!“ vykríkol Kakuzu.
„Aký je chutnučký, ako bábika!" usmiala sa Konan a rukou pohladila riedke tmavé vlásky na malej hlávke.
Itachiho pohľad zablúdil k Nane. V tom mu nálada klesla na samý bod mrazu. Podišiel k nej a chytil ju za ruku. Mala ju ľadovú, až ho striaslo.
„Nani,“ zašepkal a pobozkal ju na čelo.
Mal o ňu starosť.
„Určite sa preberie.“ usmiala sa naňho Konan.
„Musí. Ja bez nej už neviem žiť. Ak sa jej niečo stane,-“
„Nestane sa jej nič. Možno ju to len veľmi vyčerpalo.“
Kakuzu náhodou započul ich rozhovor. Sám nevedel, aká má Nana šance na prežite. Avšak aj on dúfal, že sa preberie.
„Budem sa snažiť jej pomôcť.“ povedal mu Kakuzu.
„Ďakujem.“
„Ale nemôžem ti nič zaručiť.“
„Chápem.“
„Musíme čakať. Nana môže byť v kóme deň, týždeň, mesiac,..“
„To viem.“
Kakuzu bol z tejto situácie zmätený, pretože sa mu to ešte nestalo. Ale bol odhodlaný urobiť všetko preto, aby Nanu zachránil.