Hate or Love? 12

,,Klameš..." zopakovala som v šoku a katanu som trochu povytiahla z jeho tela. Prerívane sa nadýchol.
,,Taká silná a pri tom tak slabá... až je to na zaplakanie." z jeho hrdla sa aj cez ten chrapľavý dych - kedy mu v hrdle klokotala krv, ktorá mu postupne vytekala v tenkých pásikoch z úst - ozval výsmešný smiech. Tak šialený, až sa mi takmer vlasy zježili.
,,Hmmm, ja nie som ta, ktorá tu zomiera." na tvári sa mi objavil úškrn, keď som si uvedomila, že som konečne dosiahla svoj ciel.
,,Máš pravdu... nečakal som, že takto dopadnem, ale istým spôsobom si mi pomohla." šokovane som na neho zostala pozerať a on znovu vykašľal krv. Zvuky boja boli tlmenejšie a uvedomovala som si, že už sa to všetko končí. Vedela som, že sme vyhrali.
,,Pomohla? A od čoho?!" vyprskla som. Prečo by som mu ja mala nejako pomáhať.
,,Skončia sa moje... výčitky... svedomia." Jeho slová potichu zanikli a z čiernych temných očí, ktoré ešte pred chvíľou mali v sebe záblesk života zostali už iba prázdne, a slepo hľadiace do prázdna. Ešte chvíľu som mu hľadela do prázdnej tváre a pomaly mi všetko dochádzalo. Zrazu mi niekto položil ruku na plece. Hlavu som natočila na bok, aby som kútikom oka videla, kto to je. Gaara sa na mňa pozeral, bez slova a jediného škrabanca. Postavila som sa a opäť som pozrela na bezvládne telo Sasukeho Uchihu. Pomaly som mu z hrude vytiahla katanu a krv som utrela do trávy. Vložila som ju späť do púzdra a pripevnila na svoje miesto.
,,Mali by sme ho odniesť do Konohy. Určite budú chcieť jeho telo." zašepkala som a sklonila som sa k nemu, aby som mu zatlačila viečka. Už som nemala radostný pocit z pomsty, zostala iba tupá prázdnota.
Zrazu sa okolo Sasukeho tela začali sústreďovať jemné čiastočky piesku, piesok ho obalil a vyzdvihol do vzduchu. Otočila som sa smerom ku Gaarovi a až teraz som si všimla, že za ním stojí Dai. Na tvári, ruke a nohe mal škrabance. Prešla som k nemu a z batoha som vytiahla lekárničku a začala som ho ošetrovať.
,,Ďakujem." zamrmlal, no ja som mu nevenovala pozornosť.
,,Čo urobíme s ním?" spýtal sa Dai po chvíľke ticha.
Obzrela som sa a zbadala som oranžovovlasého chlapa ležať na zemi s otvorenými očami a prekvapeným výrazom, zrejme nečakal poslednú ranu.
,,Zoberieme ho so sebu... Kde je ten, s ktorým si bojoval?" zháčila som sa, keď som si uvedomila, že tu nie je ten bielovlasý.
,,Jeho telo bolo zložené z vody, aspoň tak som to pochopil podľa toho, čo sa dialo počas nášho súboja. Nakoniec sa vyparil. Doslovne, ako voda..." Dai pokrčil plecami.
,,Myslíš, že je mŕtvy?" ozvala som sa po chviľke.
,,Určite."
Doobväzovala som mu nohu a postavila som sa. V tom som si uvedomila, že Gaaru som nepočula povedať ešte ani slovo. Začala som ho hľadať očami a našla som ho stáť opretého o strom, vedľa seba mal dve obalené postavy v piesku prichystané na cestu.
,,Ideme?" spýtal sa tak potichu, že človeku by sa zdalo, že to ani nepovedal. Dai sa postavil a spolu sme sa mlčky vybrali do Konohy. Nikto z nás nemal náladu hovoriť, a tak to bolo lepšie. Každý z nás aspoň mohol v kľude premýšľať.