Uzumaki Naruto - Kurama 1. (NaruHina)

Fúkal ľadový vietor a stromy sa ohýbali pod jeho náporom. Mráz liezol pod kožu. Mraky na tmavej oblohe sa hnali šialenou rýchlosťou. Zastavili sme sa. Už sa nedalo bežať. Pomaly sa začalo stmievať.
„Tu sa utáboríme,“ zavelil Kakashi. Poslúchli sme, „chcelo by to nejaké závetrie, však?“ Poškrabal sa po hlave a aj cez masku bolo vidno, že sa usmial. Mrkol pritom na kapitána Yamata. Ten si povzdychol.
„Mokuton: Shichuka no Jutsu,“ jeho dlaň sa dotkla zeme a z pôdy vyrástol malý dvojposchodový domček.
„Úžasné, -ttebayo,“ nechápal som, ako môže používať tak úžasnú techniku! Hocikedy si môže postaviť nový dom! To je nefér! Ja občas nemám ani na Ichiraku ramen...
„Sakura, Hinata, budete spať na poschodí. Kakashi-senpai, Naruto a ja budeme na prízemí,“ preglgol som. Snáď nebude znovu robiť tie desivé ksichty... Sensei si určite bude zase čítať Icha-Icha tactics a nebude si nič okolo všímať. Tuším pôjdem dnes spať veľmi skoro... Kurama sa v mojom vnútri otriasal smiechom.
‚Čo ti je také vtipné?!‘ Na čele mi navrela žila. Nevšímal si ma a rehotal sa ďalej.

S Kuramom sme sa stali najlepšími priateľmi. Často sa rozprávame. Občas aj celú noc. Je veľmi dobrý spoločník, nikdy s ním nie je nuda a vždy sa máme o čom rozprávať. Isteže, ako každý bijuu, aj on má svoje temné stránky. Keď sa mu niečo nepáči, dá to patrične najavo. Najhoršie je to vtedy, ak sa naštve. Stalo sa to počas minulej misie. Boli sme ubytovaní v hoteli. Práve som sa chystal spať, no zdola som počul hlasnú vravu cudzích ninjov. Rozprávali sa o bijuu. Tie slová Kuramu veľmi ranili. Pamätám si ich doteraz. Veľmi jasne. Každé slovo aj intenzitu hlasu, akou bolo vyslovené každé jedno písmeno.
„...najradšej by som všetkých bijuu vyvraždil. Načo vlastne existujú?! Len ničia naše dediny a šíria strach.“
„Presne,“ pritakal druhý, „Kyuubiho by som zabil hneď ako prvého.“
„Na to by sme však nemali. Ten bastard... dokázal ho zastaviť len Shodaime Hokage. Nikto iný nie je taký silný.“ Hovoril tretí.
„Rikudo Sennin musel mať v tom čase, keď Juubiho rozdeľoval na deväť častí, pekne pomútenú myseľ. Starec... Celému svetu narobil problémy! Bol to poriadný idi*t,“ Rozčuľoval sa prvý.
Viac už nevydržal a jeho chakra sa na mne objavila tak znenazdajky, ako som sa ocitol dolu pri neznámych ninjoch. Nemohol som nič robiť. Moje telo patrilo jemu. Netrvalo dlho a premenil sa do svojej plnej formy deväť chvostého.
„To, že hovoríte takto o mne ma nezaujíma. Ale nikto, nikto nebude hovoriť toto o Rikudovi!“ Reval. Sennina mal naozaj veľmi rád. Považoval ho za svojho otca. Bolo logické, že takto zareagoval. Nič som mu nevyčítal.
Ninjovia sa naňho neveriacky pozerali, v očiach strach a zdesenie. Neboli schopný prehovoriť ani slova. Nezabil ich. Kurama nebol vrahom. Odbehol odtiaľ a keď sa ukľudnil, telo opäť patrilo mne. Zvyšok noci som prespal v lese na strome.

Spacák som si posunul čo najďalej od Yamata a čo najbližšie k senseiovi. Zajtrajšia misia bude veľmi náročná. Musím sa vyspať. Po celom dni behania som bol poriadne vyčerpaný. Ideme až do Amegakure. Po Nagatovej smrti tam nemá kto robiť poriadky a tak sa tam začalo zdržovať zopár ninjov triedy S. Tsunade-baa-chan vybrala kapitána Yamata, Kakashi-senseia, Sakuru-chan, Hinatu a mňa. Sai mal misiu inde, takže sme museli odísť bez neho.
„Naruto,“ povedal Yamato hrubým hlasom. Nechcel som sa k nemu otočiť, no krk ma akosi neposlúchal. Tá desivá tvár, „dobrú noc.“
„D-d-dobrú,“ hlas sa mi triasol. Po tomto určite dobrá nebude, dattebayo!
Ľahol som si, no zaspať som nevedel. Obaja si odfukovali, no ja som sa stále prevracal z jedného boku na druhý. Skúsil som spať aj na chrbte a na bruchu ale nič. Postavil som sa a vyšiel von. Sadol som si na drevenú terasu.
‚Pekne ťa vydesil.‘ Uchechtával sa.
‚Nevydesil! Nebojím sa jeho strašidelného ksichtu!‘
‚Ale áno.‘
‚Nie!‘
‚Naruto, poznám ťa...‘
‚Okej, priznávam. Trochu...‘
‚Ja som to vedel!‘ Aby to Kurama zdôraznil, ešte si dupol. Chvíľku bolo ticho.
‚Naruto, chcem si prečítať Icha-Icha.‘ Prerušil ma zo zamyslenia, ‚musí to byť veľmi dobrá kniha, keď ju Kakashi toľko číta.‘
‚Vieš čo to znamená, keď to písal Ero-sennin, však?!‘ V jeho úškere mu bolo vidno všetky zuby a pomaly kýval hlavou hore a dolu, ‚Kurama! Práve som v tebe objavil úchylnú stránku!‘ Naoko som sa pohoršoval, ale v skutočnosti ma to nesmierne bavilo.
‚To budem musieť čítať aj ja,‘ povzdychol som si. Rozmýšľal som, ako poviem senseiovi, že si chcem požičať jeho poklady.
‚Prosííím,‘ skuvíňal.
‚Dobre,‘ vedel som, že hádať sa s ním nemá zmysel. Aj tak by vyhral, ‚keď sa vrátime do Konohy.‘
„Naruto-kun,“ ozval sa za mnou jemný hlas.
„Hinata!“ Bleskovo som sa postavil, „čo tu robíš?“
„No... nedalo sa mi zaspať, tak som išla na čerstvý vzduch...“ Teraz bolo vonku príjemne. Už tak veľmi nefúkalo.
„Ja tiež. Poď sadni si ku mne,“ ukázal som rukou kúsok od miesta, kde som pred chvíľou sedel. Začervenala sa, ale prisadla si.
„Smial si sa. Stalo sa niečo vtipné?“ Opýtala sa.
„Uhmmm...“ Poškrabal som sa po hlave, „len som sa rozprával s Kyuubim,“ tentoraz som bol ako paprika ja. Našťastie sa nepýtala na dôvod. Nevedel by som takto narýchlo improvizovať. Herecký talent nemám.
Rozprávali sme sa. Zrazu sa pred nami z oblaku dymu zjavil klon Katsuyu.
„Mám pre vás naliehavú správu od Tsunade-sama!“ Dychčala. Ako môže slimák lapať po dychu?! „Bee, Killer Bee... zajali ho! Hachibi je zajatý!“ Kurama zavrčal a mne stislo hrdlo.
„Kedy sa to stalo?!“ Ocitol som sa na nohách.
„Pred dvoma dňami. Kým tá správa dorazila k Tsunade-sama-“ Vedel som, že pre Beeho už nie je možnosť záchrany. Gyuki už je súčasťou Juubiho. Začal som sa triasť. Nie od strachu. Na ten som nemal ani pomyslenia. Toto bol hnev. Zúrivosť ovládla celé moje telo. Aby som ju ovládol, zaťal som dlane do pästí, až mi zbeleli hánky.
„Ako... ako sa mohol nechať poraziť takým...“
„Naruto-kun,“ Hinata ma objala od chrbta. Jej ruky sa spojili na mojom bruchu. Svoje ruky som položil na jej.
Katuyu pokračovala, „Tsunade-sama chce, aby si sa vrátil do dediny. Si posledným žijúcim jinchuurikim.“
„Pomstím sa. Všetkých pomstím. Ten bastard Tobi zomrie! Zabijem ho!“ Kričal som na plné hrdlo. Kurama nado mnou na chvíľočku prebral kontrolu a z mojich útrob sa predral von jeho rev.
„Naruto-kun,“ Hinata ma stále objímala, „ukľudni sa, prosím!“
„Prisahám. Kurama a ja ho zabijeme bolestivou smrťou!“
„Nerob to! Prosím, drž sa od neho ďalej!“ Na chrbte som pocítil niečo mokré. Otočil som hlavu dozadu. Hinate stekali po lícach slzy. Privinul som si ju.
„Neplač,“ povedal som čo najkľudnejším hlasom. Ako rýchlo zúrivosť prišla, tak aj odišla. Som posledný. Už to nezmením, „mňa nedostane tak ľahko. Sľubujem.“ Chrbtom dlane som ju pohladil po líci. Uprela na mňa svoje levanduľové oči. Naše tváre boli od seba len niekoľko centimetrov.
„Naruto, musíš sa okamžite vrátiť do Konohy.“ Oznamoval slimák. Obaja, Kurama aj ja sme z hĺbky srdca prahli po pomste. Obaja sme si uvedomovali, že by sme sa nemali dať tak ľahko vyprovokovať. Tobi si určite prial, aby som konal neuvážene s horúcou hlavou. Boli by sme ľahkou korisťou.
„Vrátime sa zajtra. Odkáž to prosím Tsunade-baa-chan.“ Zmizla s ďalším dymom. Klesol som na kolená.
„N-Naruto! Si v poriadku?“ Strachovala sa o mňa. Prikývol som, „idem to povedať ostatným.“ Skrútila sa na päte a odbehla do domu. Osamel som.
‚Všetkých nás chytil!‘ Vrčal Kurama, ‚čo si vlastne myslí?!‘ Odfrkol si.
‚Nás nedostane,‘ povedal som ako v tranze, ‚prisahám, dattebayo!‘
Začul som dupot štyroch párov bosých nôh. Celý tým sa valil ku mne. Pripadalo mi to ako zemetrasenie. V momentálnom rozpoložení, v akom som bol, by som zacítil aj najslabší vánok. Zasekli sa v dverách, no nakoniec sa dostali z domu von a zhrčili sa okolo mňa.

Musel som ich tisíc krát uisťovať, že nepodniknem nič nerozvážne a zajtra pôjdem do Konohy.
Nakoniec som zaspal a už mi ani nevadil kapitán Yamato. Urobil okolo mňa drevenú ohradu. To, že nič neurobím mi veľmi neverili, tak sa aspoň poistili. Svet si nemôže dovoliť stratiť jinchuuriki Kyuubiho.
Na druhý deň sme vyrazili domov. Gyuki a Kurama boli taký priatelia, ako ja so Sakurou alebo Sasukem, aj keď v jeho prípade to bolo diskutabilné. On ma z nejakého nejasného dôvodu nenávidel.
„Je Kyuubi v poriadku?“ Opýtal sa cestou Kakashi-sensei.
„Kurama,“ opravil som ho. Usmial sa, „je trochu vykoľajený, ale zvládneme to.“