Začiatok Konca Nášho príbehu... 5.diel

Minarin pohľad

„BOJ!“
Rýchlo som spravila jutsu, ktoré ma naučil otec. Vyzerá ako silové pole, ale na tom nezáleží...
„Hikari! Teraz ma dobre počúvaj! Nesmieš ma sklamať!“ rezla som sa do prstu a urobila som rovnú čiaru od jedného líca, cez nos, až k druhému.
„Ukáž Kiogovi, že sme hodné byť v jeho tíme. “ odskočila som na ďaleký strom a pozorovala. Bolo dlhé ticho a potom sa Hikari pousmiala. Vytiahla svoj kunai pred seba a v odraze kunaia bol rútiaci sa naštvaný Kiogo. V tom sa Hikari ako blesk vyrútila oproti nemu a dala mu prvý úder. Kiogo ju jemne, ani neviem ako, odstrčil a bola na zemi, ale Hikari je húževnatá, potkla Kioga a vyskočila do vzduchu a urobila salto vzad, pričom preskočila Kioga a bola od neho asi dva a pol metra.
Znovu na sebe vybehli a Hikari mu zaútočila na ruku, ale pod rukávmi mal dlhé kovové rukavice, a to som zbadala, až keď mu Hikari odsekla kus látky. Zaútočil na ňu, ale ona na jeho útok, len tak pohla rukou a povedala: „Tora, Mi, Uma, Hitsuji,“ a v tom z lesa bolo počuť, len ako vrany a iné vtáky letia preč. Niečo sa blížilo veľmi rýchlo a Kioga to zaujalo a potom... milióny divokých mačiek sa vyrútilo a držali Kioga v pasci.
„Ja sa len tak nevzdám!“ povedal Kiogo. Mačky ho pritlačili k zemi a potom som musela zakročiť. Cítila som z Hikari, že len tak nepovolí. Kiogo sa už začal dusiť, pretože váha mačiek bola neúprosná.
„Hikari!“ neotočila sa a ani si ma nevšímala, len sa pozerala ako sa Kiogo dusí.
„Dosť! Ihneď prestaň!“ Nič. To ma naštvalo. Vlepila som jej.
„Povedala som dosť!“ pritlačila som ju na zem, aby sa nemohla hýbať a kričala som: ,,Rozumela si ma?!“
Hikari sa pomaly upokojovala, ale stále v nej bol adrenalín. Zatiaľ mačky zišli z Kioga a pozerali sa, čo sa bude diať s ich vodkyňou, pretože sa báli zaútočiť na mňa. Síce som pohodové dievča, ale keď sa Hikari do niečoho pustí, musím ju „schladiť“. Tak som vždy bola alfa kapitán.
„Hikari! Počuješ ma?! Už sa upokoj, inak dostaneš výprask!“ to ju razom prebudilo.
„Prepáč, Mina... Ja...“ pozrela som sa do jej očí a zbadala, že moje oči nabrali úplne inú farbu. Namiesto hnedých očí som na ľavom oku mala zelenú a po okrajoch ľadovo modrú a druhé oko bolo krvavo červené.
„Nech sa to viackrát nestane... áno?“ musela som od nej ísť preč. Nechcela som jej veľmi ublížiť. Keby ma ovládlo to, čo je vo mne...
„Mina? Si v poriadku?“ všimla som si, že som schúlená do klbka a svojimi pazúrmi si zarývam do lýtok.
„Preboha,“ povedala som potichu. ,,Som v pohode...“ pozrela som sa na ňu a pomaly som sa vytiahla na nohy.
„Ďakujem, že si ma skrotila Mina... neviem, čo by sa potom mohlo stať...“ chytila som ju za rameno a šla ku Kiogovi.
„Môžem teraz ja?“ pozrela sa na mňa a prikývla.
„Hika? Odnes toho nášho pána Kioga na strom, pokým si ja to tu s Ryuqom vyriešim.“ Urobila som bojovú pozíciu pred Ryuqom.
Zrazu skríkol: „Bunshin no justu.“ Vytvoril asi tridsaťštyri klonov. V rýchlosti som vytiahla katanu a kunai a rozbehla sa proti nim. Jedného som napichla a prehodila ho okolo seba pri behu. Ďalej som jednému podrezala hrdlo kunaiom. Ďalší zostal s katanou v ramene, ale potom na mňa jeden zaútočil zozadu a ja som ho chytila a prehodila pred seba a strčila mu kunai do krku. Nebudem ani popisovať, čo všetko som urobila ďalším 30 klonom a potom som vybehla za Ryuqom. Zrazu sa mi stratil, tak som sa ukryla za strom a začala som si spievať jednu časť z môjho obľúbeného psycho muzikálu “Ďáblúv Holič“.
„Pretty woman,
Loving day,
Coming day,
her....“

Bolo to úžasné si spomenúť na túto časť... Znovuzrodenie.
V tom som ho uvidela. Stál pred veľkým dubom. Urobila som si krvavú čiaru cez nos a líce a zavrčala. Otočil sa a vybehla som naňho s katanou. Sekla som a on to odrazil kunaiom. Bol to taký silný náraz, že nás to od sebe odhodilo. Kunaiom išiel proti mojej katane a potom som mu vrazila a vypľul krv. Ale chytil ma pod krk a zdvihol nad zem. Dusil ma a ja som jednou rukou urobila jutsu: „De**l no jutsu!!!“ a ukázala som na neho prstom a to ho tak prekvapilo, že ma pustil.
Musím ho privolať. Pomyslela som si.
„Kohakú!! Garouga technika!“ Potom som sa pomocou kombinovanej premeny premenila so svojim veľkým vlkom Kohakom na "dvojhlavého vlka". Ja, ako obrovská šelma mám výhodu, že moje sliny sú šmykľavé a tak Ryuqo ťažko hľadal rovnováhu v tomto okolí. Zasiahla som Ryuqa! Vyzeralo to tak, že je zranený. Skončila som s „Garouga technikou“ a pohladkala som Kohakua.
„Ďakujem braček.“ Kohaku sa zase vyparil a ja som sa rozbehla za Ryuqom.
„Stačilo?“ bol úplne mimo. Tak som ho odniesla do nemocnice. Potom som vyšla na kopec za Konohou a pozerala sa na západ slnka. Cítila som sa, ako keby som sa vrátila v čase a bola u nás v klane a hrala sa na kopci so svojimi bratmi, aj sestrami vlkmi. Ale keď som si chytila hlavu, úplne ma dostalo to, že som mala vlčie uši a zo zadku mi trčal chvost.
„Ja som taký id**t !“ povedala som na seba. A potom som počula kroky. Zacítila som, že to bude dievčenské pohlavie.
„Sakura-chan?“ Sakura vyliezla spoza stromu.
„Minari-chan čo to je za kostým, veď nie je karneval,“ od nahnevania som sčervenala pri jej slovách, chytila ma za ucho a potiahla.
„To si tam ako prilepila?“
„ Kr**a! To bolí.“ Chytila som sa za ucho.
„To už prosím neskúšaj.“ Sakura sa na mňa začudovane pozrela a potom otvorila ústa asi chcela kričať.
„Nie! Len nekrič!“ a chytila som ju za ústa.
„Sakura-chan prosím nikomu to nepovedz! Áno! Toto je len medzi nami. Toto nevie ani Hikari-san, proste nikto! Okrem môjho otca...“ a stíchol mi hlas lebo sa mi vybavila spomienka. Sakura mi chytila ruku a dala si ju dole z úst a chytila ju pevne.
„Dobre! Nikomu nič nepoviem.“ Usmiala sa a sadla si na zem a začali sme s nejakým iným rozhovorom. Až to nakoniec vypuklo na smiešne historky, ktoré sme zažili. A mne sa potom zas vyparili uši aj chvost a bola som zas normálna, ale bála som sa, čo sa stane keď to neudržím a uvidia to všetci. Ale potom ma táto pochmúrna myšlienka prešla, pretože prišla Hikari-chan a ja som si oddýchla, že neprišla skôr, inak by ma videla.