Perfect world - Prolog

Cítim to.
Cítim, ako vo mne prúdi život.
„...niečo pre teba mám.“ Hlas?
Celým telom mi prebehla svalová kŕč. Vnímala som, ako sa mi zdvíha hruď. Po prvý krát som sa nadýchla, vzduch bol riedky a horúci. Na celom tele som cítila ľahkú vrstvu látky. Zaprela som sa o lakte a pomaly si sadla. Zavalil ma chlad, keď mi plachta skĺzla do lona. Telo som mala ťažké a stuhnuté, ešte som si len uvedomovala váhu seba samej. Pomaly som si zdvihla ruky k tvári. Končekmi prstov som nahmatala polootvorené pery, nos a zavreté oči. Otvorila som ich. Všetko bolo rozmazané.
„Tak sa nám konečne zobudila.“ Znova ten hlas. Mužský hlas. Reflexívne som sa otočila smerom k nemu. Uvidela som siluety dvoch – asi - ľudí. Pár krát som zažmurkala. Viditeľnosť zhoršovalo len minimum svetla.
„Poď, nehanbi sa,“ povedal, s počuteľným úškrnom na tvári. Pokúsila som sa postaviť. Nohy sa mi triasli a kolená krížili. Chvíľu mi trvalo, než som nadobudla rovnováhu. Konečne sa mi podarilo zaostriť. Muž mal okuliare a na sebe plášť s prehodenou kapucňou, spod ktorého mu vychádzal biely had. Pomaly som urobila krok vpred. Zachechtal sa.
„Čo na ňu hovoríš?“ upriamil svoju pozornosť na osobu vedľa seba. So záujmom čakal na jej reakciu.
„Si blázon,“ odpovedala chladným hlasom. Bol to muž v čiernom plášti s červenými mrakmi. Na tvári mal oranžovú, špirálovitú masku s dierou pre pravé oko.
Neistými, knísavými krokmi som dokráčala priamo pred neho. Položila som mu ruky na prsia a pritisla sa k nemu. Bolo to zvláštne, akoby mi niekto diktoval, čo mám robiť.
„Je krásna, však?“ zasipel onen hadí muž.
Po jeho slovách som si uvedomila, že som nahá. Zvedavo som skĺzla pohľadom po svojich krivkách a potom ho obrátila späť na muža v maske. Hľadel neprítomne pred seba. Stál bez pohybu, ale cítila som na dlani, ako rýchlo mu bije srdce. Mala som nutkanie stiahnuť mu masku. Uprostred pohybu mi ale zovrel dlaň a rýchlim chvatom ma od seba odtiahol. Zaúpela som.
„Táto tvoja hračka ma nezaujíma. Je to len prázdna schránka s tvárou Rin.“
„Ach áno, bohužiaľ,“ vyvrátil muž s okuliarmi ruky do hora. „Jej myseľ je zatiaľ trochu otupená a spomienky, myslím, sa jej nikdy nevrátia, keďže to nie je tak celkom Rin,“ tajomne sklonil hlavu. Ucítila som, že maskovaný pustil moju ruku a mne sa nemotorne podlomili kolená.
Hadí muž ku mne podišiel a pohladil ma po tvári. Jeho dotyk mi bol veľmi známi.
„Môj najdokonalejší výtvor. Žiadne chodiace mŕtve telo, žiadne Edo Tensei. Je to nový, znovuzrodený človek z mäsa a kostí, a to len vďaka spisom Orochimaru-sama. No povedz, ale nám vyrástla od doby, čo si ju videl naposledy, že?“ zdvihol provokačne oči späť na muža v maske.
„Hmpf,“ odfrkol si maskovaný. „Nemyslím si, že si ju stvoril len pre to, aby si vo mne vyvolal nostalgiu, Kabuto.“
„Samozrejme, že nie,“ zatváril sa ten, ktorého nazvali Kabuto, na chvíľu vážne, ale potom sa mu pery znova pretiahli do úškrnu. „Ber ju ako darček. Možno teraz vyzerá neschopne, ale ver mi, môže ti byť k úžitku.“
„Rob s ňou, čo chceš.“ Maskovaný sa s nezáujmom otočil. „Ja ju pri sebe nepotrebujem. Mám iné starosti.“

Akoby som náhle precitla, začala som očami tekať zo strany na stranu.
„Hnn...k-kde...?“ jazyk ma neposlúchal. Cítila som sa, akoby mi niekto odrazu strelil facku. Sedela som v nejakej zatuchnutej, vlhkej jaskyni, nado mnou sa týčili dve neznáme postavy a ja som bola nahá. Do tvárí sa mi nahrnula červeň. Pohotovo som si objala hrudník. Zrak mi po chvíli padol na bieleho hada, ktorý sa so sykotom plazil vedľa mňa. Keď sa jeho slizko vyzerajúce telo dotklo môjho stehna, myslela som, že omdliem.
„Iiaaaaaaaa!!!“
„Oh...zdá sa, že sa preberá k sebe.“