Tak o mňa bojuj – Nezamilovať sa 16

Po trochu dlhšej dobe je tu nový diel a dúfam, že sa vám bude páčiť.
Enjoy!

Jemne mi skúmal bohatý hrudník a ja som si každou sekundou hovorila „Teraz! Capni mu po prstoch!“, lenže som to nespravila.
Ako môžem byť taká hlúpa?
Čítala som už tisíc kníh a z väčšiny mi vyšlo to, že muži nemajú radi ľahkú korisť, tak prečo sa mu tu a teraz ponúkam na zlatom podnose?
Prestala som skúmať jeho ústa a keď som sa s hlavou odtiahla a otvorila oči vyzeral byť prekvapený. Jednu ruku mal na mojom chrbte a druhú na... mojom dekolte.
Bola som ešte červenšia, ak to vôbec bolo možné.
Jemne som zakašľala a on zdvihol obočie. Pravou rukou som mu dala ruku preč z môjho hrudníka.
To je... čo si o sebe, dočerta, myslí?!
Vzdychol a oprel sa dlaňami o periny.
Nadýchla som sa a zliezla z neho. Potom si ľahol.
Tak iracionálne.

„Práve keď to začínalo byť zábavné.“
Z-Zábavné? Zábavné?!
Ako pre koho!
Frustrujúce... nejasné... strašne mätúce. Také to bolo a je.
Ja ho ozaj nechápem.
Pozrela som sa na jeho obrys v tej tme a hoci som ho nevidela úplne, vedela som v akej bol polohe. Ležal a mal ruku za hlavou.
Takže... teoreticky – keď mu položím otázky a on si povie, že bude chcieť odísť, tak mu môžem zatarasiť cestu. Ozaj už potrebujem vyložiť karty na stôl.
Takže som sa rozhodla. Dnes večer mu poviem, čo ma tak strašne štve a za každú cenu z neho dostanem dôvody, prečo sa tak ku mne chová!
Teda... aspoň v to dúfam.
„Sasuke, ja ťa absolútne nechápem.“ Aká som bola šťastná, že som zo seba dostala súvislú vetu!
Mlčal a stále ležal.
„Pred pár dňami si povedal, že chceš mať milenku a potom... vieš, ak ma dostaneš na úroveň... takú, že sa cítim strašne neatraktívna, tak potom - prečo potom robíš takéto veci?“
Konečne som to zo seba dostala... jasné, je to len úlomok toho čo ma trápi, ale aj tak.. je to krok vpred.
Ale... prečo som použila slovo „neatraktívna“? Nevysmeje ma? Čo ak povie, že atraktívna vlastne vôbec nie som... ja... dočerta, vážne neviem ako dobre sformulovať vety.
„Veď si s tým súhlasila.“ Odhadla som, že hovorí o mimomanželskom vzťahu, o čom inom, všakže?
„No... a čo som mala povedať? Že nechcem, aby si mal milenku?“ ak s ním budem o tomto diskutovať ešte o niečo dlhšie, zomriem na červenanie sa, „t-t-teda, niežeby...“
„Mám to teda chápať tak, že si ochotná byť mojou manželkou aj milenkou zároveň?“
„E-E...j-ja - to som tým...“ Čo si to nahováram. Ak nechcem, aby mal milenku tak to má nejaký dôvod. Ja... ho chcem. Áno, tak je to. Ja chcem Sasukeho. Nie len fyzicky, ale... tak celkovo. Chcem ho tak strašne moc. On je taký... chladný, nepredvídateľný, zvláštny... tieto jeho vlastnosti ma istým spôsobom štvú, ale aj priťahujú. Ako sa môže v jednej chvíli chovať ako grobian – vyhrážať sa mi fackou a v ďalšej za mnou bežať do dažďa ako v nejakej love story? Ako mi môže vliezť do postele a začať sa so mnou bozkávať, keď pred pár dňami povedal, že chce mať milenku?
Ale... ak by som to mala nazvať láskou... nie, to predsa nie je láska, ale taktiež to nie je len fyzická príťažlivosť.

„Samozrejme, slovo ochotná som použiť nemal.“ Priam som počula ako sa usmieval.
Ten má ale vysoké ego!
„Ja som... len som tým chcela povedať, že... že sa mi práve nepáči predstava, že... muž s ktorým mám zdieľať lôžko sa bude pelešiť ešte s nejakou... um... slečnou.“
Vzdychol a rozosmial sa.
Zbožňujem ten zvuk.
„Č-Čo je na tom také smiešne?“ Dostala som zo seba... dobre, tá celá veta nebola celkom normálna, ale ja tiež nie som celkom normálna, takže to sedí.
Neodpovedal, len sa smial a ja som sa spoly usmievala, pretože som sa červenala a spoly, pretože sa smial on. Pri mne sa smial a bol to tak... uvoľnený smiech. Znelo to tak.
„T-Takže... b-budeš mať tú milenku?“ Chcela som si to ujasniť, ale po tom čo som to vypustila z úst som to trochu oľutovala. Znelo to, akoby som mu to podsúvala... ale, nie... hlúposť, veď som sa vyjadrila, že sa mi nepáči myšlienka, že by mal nejakú milenku. A on hlúpy nie je.
„Hm... ak to tak veľmi chceš, dobre urobím ti po vôli.“ Keď to povedal trochu som si vydýchla, lenže...
„A-Ale kde mám istotu? Môžeš mi to sľúbiť, ale nemusíš to dodržať.“
V jeho hlase bolo počuť smiech.
„Samozrejme, nemusím. To už je na tebe či mi budeš, alebo nebudeš veriť, samozrejme, ja tiež nemám istotu či ty nebudeš mať milenca.“
Milenca? Absurdné! A kto by ním bol, prosím ťa?
„Vieš, ale ja som charakter a... a neurobila by som niečo čo...“ vzdychla som a dokončila tichšie, „niežeby to tebe ublížilo.“
„Tak moje ego by utrpelo.“ Zasmial sa. Zjavne sme sa aj tak bavili len v rovine výmyslov. Predsa len... ja a mať milenca? Ale veľmi ma zraňovalo, že to nemohol... mohol to vziať aspoň trochu z toho uhla, že by mal o mňa niekto záujem. Niežeby mal...
Vtedy som myšlienkami zablúdila k Daichimu, ale nesúhlasne som potriasla hlavou.
Hlúposť.
Keď tak ale nad tým uvažujem nepovedal Daichi, že príde? Dočerta, nie to by predsa neurobil. Nemôže! Určite mal iba husté reči, možno mi už zajtra zavolá, alebo ja jemu... tak to nie. To rozhodne nie. Povedala som mu, že je čas to ukončiť, takže to znamená – žiadne telefonáty. A keď už sme pri telefónoch... kde, dočerta je môj mobil?!
Páni, ja som tak hlúpa. Po tom včerajšku som ho už nešla hľadať... ani sa mi nechce veriť, že to bolo včera.

„Keď už sme k sebe tak úprimný,“ ozval sa po chvíli s prázdnym hlasom. Nebol v ňom ani náznak smiechu či uvoľnenia, „povedz mi, prečo si to Narutovi nikdy nepovedala? Neverím, že by vám tvoj otec bránil byť v tom. Je to syn Hokageho a vôbec.“
„Keď... ono by to na náš zväzok aj tak nemalo nijaký vplyv a naši otcovia sa dohodli už dávno. Nemá... nemá význam to riešiť. A... už sme to raz riešili – vážne nerozumiem prečo sa chceš k tomu vracať.“
Nechcela som myslieť na to, čo by bolo keby. Už Narutove slová ma dnes dosť zmiatli.
Bol ticho a ja som si práve uvedomila jeden dôležitý fakt – otvorene som priznala aj predtým, že milujem Naruta... bože, keby to otec zistil... nie, na Naruta musím zabudnúť a pred Sasukem by som sa mala tváriť, že je to len môj kamarát.
To som si hovorila aj predtým... a stále to tak nie je.
Nastalo trápne ticho... alebo normálne?

Chcela som, aby hovoril, aby sme sa spolu rozprávali, lenže... lenže som nevedela čo povedať. Bála som sa, že poviem strašnú hlúposť.
Čo keby som sa ho spýtala čo robí vo voľnom čase? Áno, presne tak. Ale čo ak my neodpovie? Alebo odíde? Nie, nie, to by predsa... spýtaj sa, Hinata! Teraz!
Aj tak som to neurobila. Proste som ležala na tej posteli ako na ihlách a bála som sa čo i len pípnuť. Ešte som aj premýšľala o tom či dýcham v poriadku.
Nenadychujem sa moc zhlboka? Nedýcham moc rýchlo?
Zvraštila som obočie.
Bože, čo to je? Prečo sa takto cítim?
Toto... toto musí byť zlý sen. Alebo až priveľmi krásny?
Teraz som sa bozkávala so Sasukem Uchihou a... a dotýkala som sa ho. A čo je väčšia sranda – on sa dotýkal mňa... a nechcel prestať.
Prečo sa odrazu cítim ako jedna z tých dievčat, ktoré ho denne po Konohe uháňajú?
Ako to robí? Ako?
Tieto pocity... že by... že by som...
Odrazu som sa cítila veľmi úzko.
Nie, to predsa nie je možné... proste nie.
Snažila som sa trochu uvoľniť, no bolo to veľmi ťažké. Hlavu som natočila na Sasukeho stranu. Možno už ja zaspal. Neji zaspáva veľmi rýchlo, možno je taký aj Sasuke. Teda... niežeby som niekedy ležala s Nejim v posteli a... a vôbec je to veľmi... nepríjemná predstava... teda, mám ho rada a tak, ale... och, páni to to budem vysvetľovať aj sama sebe?!
Mala by som tiež spať.
Vzdychla som a hlavu som otočila k stropu. Vtedy som ale pocítila Sasukeho ruku šmátrať po posteli. Dotkol sa mi malíčka a chcela som ruku odtiahnuť, pretože som... no pretože som si myslela, že sa iba prevracal, no on mi ju chytil.
Len mi ju držal, no aj to na mňa pôsobilo neskutočne romanticky a elektrizujúco.
Som naivná... som, ale... bodaj by nedržal len moju ruku.
Som ja, ale hlupaňa! Prečo som ho vôbec zastavovala? No keby ho nezastavím... panebože, čo by sme robili teraz? Začalo mi byť príšerné teplo. Na to by som nemala myslieť... nie, nemala. Musím sa sústrediť na prítomnosť.
Možno chcel, aby som niečo povedala a možno nie. Nech už to bolo akokoľvek bála som sa a on mlčal.
Napadlo mi, že tiež nevedel čo povedať, že sa cítil rovnako ako ja, lenže... my sme iní. My obaja myslíme inak, bavia nás iné veci, rozumieme si s inými ľuďmi... a predsa. A predsa sme tu, v mojej posteli a držíme sa za ruky. Ak by mi niekto pred mesiacom povedal, kde teraz budem a s kým poslala by som ho liečiť sa... no neposlala, lebo na to nemám, ale určite by som si myslela, že nie je v poriadku.
Bála som sa mu tú ruku čo i len stisnúť. Čo ak by ju odtiahol?
Zavrela som oči a snažila som sa zaspať.

Keď som sa prebudila, pretrela som si oči a obrátila sa na druhú stranu, no potom ma v mysli „osvietilo“ a ja som si spomenula na minulú noc. Okamžite som sa posadila a obzrela sa.
Sasuke nikde nebol. Pozrela som sa na kúpeľňové dvere, no tie boli otvorené dokorán.
Odišiel. Bože, kedy sa zobudil?
Vstala som a pobrala som sa do kúpeľne. Po tom, čo som skončila v kúpeľni som sa postavila na posteľ, odhrnula fialové závesy a otvorila okno.
Bolo zamračené a celkom chladno, no už nepršalo. Pokojne by mohlo pršať aj dlhšie.
Zišla som z postele a pozrela som sa do skrine.
Čo si oblečiem? Čo by sa asi Sasukemu páčilo? Možno tie modré šaty alebo tie fialové – tie majú väčší výstrih... a kur...
Môj ty bože. Sasukemu? Ja predsa dlabem na to čo sa páči Sasukemu! Mne je to úplne jedno! Oh, môj bože... čo je to so mnou? Nie, ja nemôžem byť v poriadku.
Zapla som televízor, ovládač hodila na posteľ a sadla si na jej koniec.
To so mnou musela urobiť tá včerajšia noc. Bude to proste tým, že som... že som s ním strávila až priveľa času.
Hah... to vážne nie je pravda. Už včera som nad tým premýšľala. Priťahuje ma. Veľmi, viac než je vhodné. Keby... keby neboli veci také aké sú, nechala by som sa tým pohltiť. Pokojne by som si priznala, že k nemu cítim niečo viac a chcela by som, aby tie city ešte zosilneli, no musím si udržať zdravý úsudok. Nemôžem do toho spadnúť. Nemôžem si dovoliť zamilovať sa.
Neviem... vážne neviem či by to mohlo byť ako s Narutom.

Vstala som a prešla ku skrini. Začala som sa v nej prehrabávať a keď som našla sukňu po kolená, ktorú som hľadala, vzala som si ešte biele tričko na ramienka. Tá sukňa vyzerala ako oheň. Niekde bola oranžová, inde červenšia a inde trošku hnedá. K mojej povahe sa vôbec nehodila. Na to tričko som si dala hnedý sveter a začala som sa prečesávať.
K Narutovi som nikdy necítila takú túžbu. Nikdy.
Možno za to môže Uchiha gén.
Pousmiala som sa. Žeby boli chlapci z Uchiha klanu nám dievčatám z klanu Hyuga súdený? Smiešne, ale Ame sa nechala chytiť.
Dala som si ešte špirálu a na pery naniesla jemne červený rúž. Už na mojej tvári nebola žiadna modrina. Rukou som si po nej spokojne prešla až mi tá ruka skĺzla na náhrdelník od Daichiho.
Nech už je to akokoľvek, nosiť ho budem.
Upravila som si ešte vlasy, vstala a pred veľkým zrkadlom som sa obzrela.
Dobre, a teraz pokojne prídem do jedálne, pozdravím všetkých a sadnem si k stolu. Presne tak, úplne normálne... normálne... dočerta.
Začala som sa červenať a usmievať.
Pri Sasukem nebudem môcť nikdy normálne fungovať. To... to nevadí. Proste ho pozdravím a nebudem sa naňho dívať. Nesmiem s ním nadväzovať očný kontakt. Do rozhovoru sa so mnou určite nebude púšťať.

Vyšla som z izby so zdvihnutou hlavou a vystretá. Pozrela som sa cez zábradlie do jedálne. Dvere boli zavreté. Chjo...
Začula som dvere za sebou a zostala som ako zamrazená. Dych sa mi zrýchlil.
Bola som si istá, že je to on ešte predtým ako prehovoril. Milovala som ten hlas.
„Ou... dobré ráno.“
Nezakoktať sa! Nezakoktať!
Otočila som sa odzdravila.
„D-Dobré.“ Dočerta s tým! S ním!
Obzrela som si ho.
Vlasy mal perfektne uhladené, na sebe mal bielu košeľu s čiernymi obtiahnutými rifľami.
Zahryzla som si do pery. Ani som nechcela pomyslieť na to slovo začínajúce na „s“, ktoré ho perfektne vystihovalo.
„Už si raňajkovala?“ Prekvapil ma tou otázkou. Prestala som zízať na jeho oblečenie a pozrela som sa mu do tváre – len na moment.
„E-Ešte nie.“
„Tak poďme.“ Prešiel popri mne a ja som zaťala ľavú ruku v päsť. Pochytilo ma nutkanie zastaviť ho a... a ja neviem. Niečo urobiť.
Radšej nie.
Otočila som sa a nasledovala som ho do jedálne.

Koniec šestnástej časti.