Uzumaki Naruto - Konečné rozhodnutie - 7. (NaruHina)
Bolesť poľavila po ceste.
„Sai,“ zašepkal som mu do ucha, „potrebujem pauzu.“ Hneď zastavil. Starostlivo ma oprel o strom. Už som videl aj počul celkom normálne. Ani rany tak veľmi nekrvácali.
„Naruto, čo sa stalo?“ Opýtal sa, zatiaľ čo mi obväzoval ruku.
Vymyslel som si, že ma príšerne rozbolela hlava. Neveril mi.
„No nič,“ uzavrel som, „už je pokročilý čas. O chvíľu sa to začne,“ usmial som sa. Aj Sai bol pozvaný. Rozbehli sme sa. Zranenia sa mi medzičasom úplne vyliečili.
Dorazili sme práve na čas. Všetko dopadlo na výbornú. Sasuke sa smial a vyzeral šťastne. V jednej chvíli som si uvedomil, že raz mu ten úsmev navždy zmizne. Ja a Juubi mu ho vezmeme.
Ešte zopár rokov sa mi podarilo udržať moje tajomstvo. Keď som však začal vykašliavať krv, bolo po celom utajovaní.
„Naruto,“ Hinata sedela pri mne, „všimla som si toho už pred niekoľkými rokmi, ale vždy si si niečo vymyslel. Neverila som ti, ale myslela som si, že máš na to nejaký dôvod, tak som viac nezisťovala. Ale už to zašlo priďaleko. Si chorý?“ Objímala ma.
Sprudka som si povzdychol, „tuším musím s pravdou von,“ prehltol som guču v krku, „nevie o tom nikto. Nikomu som o tom nechcel povedať. Si prvá,“ pobozkal som ju a odtlačil na stoličku, „umieram,“ sklopil som oči, „už dlho. Ničí ma Juubiho chakra. Je to zdĺhavý bolestivý proces. Spočiatku to boli slabšie bolesti celého tela. Teraz to pokročilo.“ Zdvihol som k nej oči. Plakala. Čupol som si a perami zotrel smútok z jej tváre, „netreba prelievať slzy nado mnou, Hinata.“
„To nemôže byť pravda...“ Šepkala.
„Ostáva mi ešte dosť času. Neboj sa.“ Privinul som si ju, „ale... Sasuke...“
Vedela, o čom hovorím, „bude trpieť tak, ako ty.“
Náš syn bol veľmi silný ninja. Keď mal osem rokov, objavil sa u neho rinnegan. Učil som ho s ním bojovať. Bol talentovaný. Určite sa stane raz Hokagem. Krátko po dovŕšení dvadsiateho roku jeho života som ho začal oboznamovať s osudom jinchuurikiho. Ja som ďalej už nevládal. Hinata preplakala celé noci.
Vyčerpávali ma aj jednoduchšie činnosti. Na misie som chodiť nemohol v žiadnom prípade a bol som rád, keď som dokázal vyjsť hore po schodoch do mojej kancelárie.
„Otec, dnes môžem prácu urobiť za teba,“ ponúkal sa Sasuke. Vždy som jeho pomoc odmietol. Nech si užíva svoj život, kým môže.
„Ešte sa ako Hokage narobíš,“ zasmial som sa, no prerušil ma kašeľ. Krv kvapkala na zem. Pokrútil som hlavou.
„Dnes musíš ostať doma.“ Podoprel ma. Začali sa mi triasť kolená.
„Dobre teda,“ vzdal som svoju márnu námahu, „aj tak sa o chvíľu staneš Nanadaime Hokagem. Aspoň si to natrénuješ už teraz,“ usmial som sa.
„Nehovor tak,“ mal vlhké oči.
„Môj čas sa kráti,“ priložil som ruku k pečati na mojom bruchu, „a ty sa staneš novým jinchuurikim.“
„Ale potom ty...“ Sklonil hlavu.
„Pre teba to bude ľahšie ako pre mňa. Ja som už predtým mal v sebe Kyuubiho a moje telo bolo už trochu oslabené pred zapečatením Juubiho. U teba to bude iné. Dúfam.“ Dodal som. Ostalo nepríjemné ticho.
„Naruto...“ Pribehla Hinata. Mala smutný výraz tváre. Dobehla z druhého koncu domu, „si v poriadku?“ Objala ma. Sasuke ma potľapkal po ramene a odišiel. Keď uvidela kaluž krvi na dlážke, chytila si tvár, „nie...“ Zviezla sa na kolená.
„To nič. Poď ku mne,“ vystrel som ruku. Chytila sa jej a sadla mi na kolená, „vždy ťa budem milovať,“ pobozkal som ju a na jazyku zacítil slanú chuť jej sĺz.
„Zhoršilo sa to,“ kŕčovito zvierala len môjho trička.
„Áno,“ prikývol som, „chcem ti niečo povedať,“ pritisol som si ju, „dnes to urobím. Už som sa rozhodol.“
„Tak skoro?“ Zarmútila sa.
„Už to viac neunesiem. Treba konať, kým ešte vládzem stáť na nohách a urobiť pečať.“ Povzdychol som si.
„Nie...“ Ďalší príval jej sĺz.
„Ešte včera som si myslel, že vydržím pár rokov...“
„Naruto, neopúšťaj ma!“
„Nechcem. Naozaj to nechcem. Nechcel som byť jinchuurikim.“ Aj mne zvlhli oči. Mám ju tu nechať samú? Toto si nezaslúži. Mala by mať manžela, ktorý by s ňou dožil v starobe... Každá jej slza bola ako dýka ktorá sa mi opakovane znova a znova zabodávala do krvácajúcej rany na srdci. Keby som ju tak mohol silnejšie objať. Keby som ju mohol vziať na ruky... Nemôžem. Ledva sa sám postavím a udržím na nohy. Keby som jej mohol povedať, že všetko bude v poriadku... Že toto celé bol len zlý žart. Keby, keby... nenávidím to slovo. Ponúka toľko možností aj keď žiadna neexistuje.
Prišiel večer. Postavil som sa na nohy. Nenávidel som sa za to, čo sa práve chystám urobiť. Hinata ma podoprela.
Pobozkali sme sa. Slová boli zbytočné.
„Vezmem ho,“ podoprel ma z druhej strany Sasuke.
„Milujem ťa,“ venoval som jej posledný láskyplný pohľad.
„Aj ja ťa milujem, Naruto,“ chytila mi ruku. Stisol som jej ju. Tento romantický okamih prerušil malý príliv bolesti.
„Je čas ísť.“ Povedal som. Pohli sme sa vpred a ona tam ostala stáť so slzami v očiach. Naše ruky sa pustili. Keď sme prešli kúsok od domu, zastal som a odstúpil od syna, „nechcem, aby nás niekto videl,“ premohol som sa a začal som bežať. Nasledoval ma.
„Otec.“
„Musíme sa dostať rýchlo preč z Konohy.“ Viac som nepovedal a len pridal tempo.
Dorazili sme na čistinku ďaleko od dediny. Sadol som si a lapal po dychu.
‚Juubi, odteraz budeš mať nového jinchuurikiho,‘ povedal som mu, ‚správaj sa k môjmu synovi ako ku mne. Prosím.‘
‚Neboj sa, už teraz ho beriem ako priateľa,‘ usmial sa.
‚Viem, že som ti to už hovoril, ale nedá mi to nepovedať ešte raz,‘ zhlboka som sa nadýchol a to nebol najlepší nápad, keďže moje pľúca boli v dezolátnom stave, ‚neviem, čo behá Sasukemu po mysli. Nedovoľ mu, aby ťa využil na ovládnutie sveta. Verím mu, ale musíme byť opatrní.‘
‚To by som ani nikdy nedovolil. Nechcem to zažiť znovu, tú bezmocnosť... keď ma vtedy Obito ovládol... len som sa mohol prizerať, ako využíva moju silu k ničeniu a nič... absolútne nič som nemohol proti tomu urobiť.‘
‚Spolieham sa na teba. Nikdy som sa ťa na to neopýtal, ale máš aj meno?‘ Zasmial sa.
‚To nič. Ani ja si ho už poriadne nepamätám. Nepoužívam ho. Ale ak ho chceš vedieť... Volám sa Sozonushi.‘
‚Sozonushi...‘ Vydýchol som, ‚zverujem ti do rúk osud môjho syna Sasukeho.‘
Otvoril som oči a usmial sa na syna.
„Všetko je pripravené. Môžme začať,“ postavil som sa. Objal ma.
„Ľúbim ťa, ocko,“ nikdy mi nepovedal ocko. Vždy len otec. Moje odhodlanie zakolísalo. Ale musím rýchlo konať.
„Aj ja teba,“ povedal som maznavo a postrapatil mu vlasy.
„Posaď sa,“ povedal som mu po pár minútach. Vyzliekol som si tričko. Pečať bola viditeľná. Ruky som nastavil na odpečaťovanie. Pokrútil som ňou. Vyšľahla zo mňa mohutná chakra, ktorá sa sformovala do Sozonushiho. Sasuke mal na tvári šokovaný výraz. Ešte ho nikdy nevidel.
„Bezprostredne po zapečatení pocítiš obrovský príliv chakry,“ hovoril som mu, zatiaľ čo som pripravoval pečate na moje špeciálne Fuuyin no jutsu, ktoré som vymyslel na túto príležitosť, „poď bližšie,“ poslúchol a prisunul sa ku mne. Vyzliekol si tričko bez toho, aby som mu niečo musel hovoriť. Priložil som mu ruku na brucho. Pozrel som sa mu do očí.
„Fuuiyn,“ zašepkal som. Prestal som mať cit v nohách, ale musel som vydržať, kým sa zapečatí celý. Netrvalo to dlho. Pomaly som sa zosunul na zem. Sasuke predychával prísun Juubiho chakry.
Pocítil som, ako ma vzal do náruče. Cítil som, ako mi na tvár dopadá niečo teplé. Slzy. Niesol ma pomaly. Chcel som ešte naposledy otvoriť oči a uzrieť jeho tvár, hviezdy na oblohe a zelené stromy na vôkol. Avšak svaly ma vôbec nepočúvali. Cítil som sa zvláštne. Bol som šťastný a smutný zároveň. Konečne som necítil žiadnu bolesť. Po tých rokoch, čo som trpel, som si teraz pripadal ako za mladi. Koľko krát som sníval o niečom takom? Nedá sa to ani spočítať.
Srdce tĺklo pomaly a slabo. Dych sa skracoval a intervaly medzi jednotlivými nádychmi a výdychmi sa predlžovali. Pred očami sa mi objavila Hinata. Bola usmiata a červenala sa. Škoda, že som s ňou nemohol stráviť viac času... viac času so všetkými...
A potom som už videl len čiernu temnotu...
Sozonushi (Stvoriteľ) - to meno som si vymyslela, ale zdalo sa mi pre Juubiho celkom fajne takže som ho pomenovala.
Neviem, či sa vám bude páčiť ten koniec, ale asi nie napíšte do komentárov
Toto je posledný diel, ale ak by ste chceli, môžem napísať aj pokračovanie, ako bude prebiehať život Narutovho syna
Misia L: Kyaaa!? No toto.. Chudák Naruto. Bolo to kruté ale myslím, že celkom reálne. Obrovská chakra ktorá ho bezprostredne ničila a teraz ju získal Sasuke. Škoda, že to bude ničiť aj jeho.. Veľmi dobré ukončenie a idem na pokračovanie .
"I´m sure there is no such place as Paradise.." - Kiba (W.R.)
10/10 zatiaľ najlepšie čo som čítal a nemyslím len na fanfiction fakt gratulujem a do pokračovania sa nepustím...nie žeby ma to nezaujímalo ale príbeh skončil dobre každé ďalšie pokračovanie by bolo podľa mňa navyše ako pokračovanie hier, kníh a filmov, ktoré strácajú kvalitu na snahe vymyslieť pokračovanie príbehu nasilu neber to v zlom verím že by si dokázala napísať geniálne pokračovanie ale ide o princíp
neviem či si vôbec všimneš ten komentár po takom čase ale musel som
Bývaval som kovo...ale pre túto stránku sa mením na...wait for it...
Kinzoku_no_Viktor (金属 の Viktor) (len sa smejte )
"Moje meno je Viktor a často používam miesto bodiek smajlíky alebo tri bodky"
"Aaaahooooj Viktor"
"A tiež...nenávidím keď niekto hrá drsného a nevie ani gramatiku"
"Boooooooooooo !!!"
dakujem ti pokracovanie aj tak nemalo nejaky extra uspech xD som rada, ze sa ti moja poviedka pacila
moja poviedka o itachim (Itachi no itami):
http://147.32.8.168/?q=node/97208
NaruHina(Uzumaki Naruto):
http://147.32.8.168/?q=node/98245
Minulosť Hashiramy(Mokuton a sharingan): http://147.32.8.168/?q=node/98707
Všetkým vám krásne ďakujem Vydržali ste to čítať až do konca Keď som túto poviedku začala písať, nemyslela som si, že ju niekto vôbec prečíta
Dnes som začala písať ďalší diel z pohľadu Narutovho syna, takže ak sa podarí, tak ho sem určite pridám
moja poviedka o itachim (Itachi no itami):
http://147.32.8.168/?q=node/97208
NaruHina(Uzumaki Naruto):
http://147.32.8.168/?q=node/98245
Minulosť Hashiramy(Mokuton a sharingan): http://147.32.8.168/?q=node/98707
pokracovanie by bolo fajn aspon jeden dva diely
Nemám slov. Máme novú definíciu pre slovo dokonalosť
Všechny díly sem přečet dnes večer a bylo to úžasný, pokračování by bylo super je to skvělá povídka. Hlavně, ať se o pokračování dozvíme.
Nevím, jestli chci pokračování. Tohle bylo moc smutné a připadá mi škoda zkazit tak hezkou a smutnou sérii pokračováním. Tedy, ne, že bys neuměla psát, ale... Něco prostě musí skončit a mě připadá, že takhle povídka už si svůj konec zaslouží.
Neplakala jsem, protože jsem jednu podobnou jednorázovku na toto téma už četla. Myslím, že to bylo od spisovatele jménem Mirec, ale nejsem si jistá, každopádně, tale povídka si zasloží víc, než jen slzy. Prosím potlesk pro Naruta Uzumaki - život hrdiny bývá krutý...
Ach ten sentiment...
daslíí proíím sice sem plakal ale i ted se tesim na to co vimilis mas uzanou fantazii
Pěkný.
„Kdo se umí smát sám sobě, má právo smát se všemu ostatnímu, co mu k smíchu připadá.“
- Jan Werich
Rozhodně pokráčko. Ke konci zvlhli i mě oči, což se moc často nestává 10/10
pokračovanie by bolo fajn
na konci sem se ROZBREČELA!! vím, jsem cíťa, ale co už .. moc pěkný díl, líbí se mi i přeskoky mezi těmi roky .. fakt povedené
Tak to bylo krásné. Moc se mi to líbilo.
Bylo to velmi jednoduché a přesto velmi propracované
Mě se konec líbil a nijak mi nevadí, že je to konec... každý vždycky vymíšlí složité sáhodlouhé romány a ty jsi zvládla několik roků zmáčknout na několik odstavců
10/10 - jsi skvělá spisovatelka
Kakashi&Kami
"Láska je jako vězení, taky nevíte jak se dostat pryč." - Ikusei Kusachi
"Jediný azyl, vždy a všude otevřený pro všechny trpící, je příroda." - Suzume Kusachi
"Vše co kvete jednoho dne uvadne." -Orochimaru
na 100% chci pokračování.. a ten konec.. bylo by fajn kdyby se pak někde objevil živej..