Iryou Ninja no Deishi 9

Najskôr si myslela, že sa s ňou zahráva jej vyčerpaná myseľ. Že tu v skutočnosti nie je. Lenže keď zdvihla zrak od zbrane v svojich rukách, on tam stál. Iba niekoľko metrov od nej.
Zelené oči sa stretli s ónyxovými. Tie jeho boli chladné ako noc, no tie jej prezrádzali emočnú búrku – zmätok, údiv, bolesť.
„Sa... Sasuke-kun.“
„Sakura.“
„Čo...“
„Pýtal som sa prvý. Čo si myslíš, že práve robíš?“
„Ja... Ja...,“ ruka s kunaiom sa jej nebezpečne zatriasla.
Nevedela, čo má robiť. Rozum na ňu kričal, aby sa okamžite prebodla. Utekala. Jednoducho čokoľvek. Pretože tento človek, tento neznámy muž, nebol jej Sasuke. Už nie. Pravdu povediac, predstavoval pre ňu omnoho väčšie nebezpečenstvo než Kabuto či Sai.
„Nepribližuj sa!“ zvrieskla, „Inak prisahám, že sa zabijem a Orochimaru ma nikdy nedostane!“ Aby potvrdila svoje slová, zatlačila na kunai. Z hrude jej začal vytekať malý potôčik krvi.
„Obaja vieme, že na to nemáš guráž. Tak to radšej odlož, než si naozaj ublížiš.“
„Myslíš? Tak sa pozeraj.“ Natiahla ruky pred seba s úmyslom vraziť si zbraň do tela tak rýchlo a hlboko, ako sa len dalo. Ibaže on bol rýchlejší. Vždy bol rýchlejší. Odhodil tú vec bokom, uväzniac celé jej telo vo svojom železnom zovretí.
„Pusť!“ syčala.
„Nie. Nie, pokiaľ sa neupokojíš.“
„No to ma podrž. Ty si tá posledná osoba, ktorú by som tu bol čakal, Sasuke. Ak Orochimaru poslal aj teba, to dievča musí byť naozaj dôležité.“
Sasuke od ohromenia zamrzol. Dokonca aj Sakura s ním prestala bojovať.
„Suigetsu.“
„Zdravím, Sasuke,“ uškrnul sa mladík a postavil sa zorného poľa prekvapenej dvojice. Vedľa neho si stúpla žena s ohnivočervenými vlasmi. V očiach mala výraz, akoby sa jej práve vyplnil ten najtajnejší sen. Akoby Sasuke bol boh zoslaný z neba. Sakura taký druh výrazu poznala až pridobre. Tá ženská ním bola posadnutá. Rovnako posadnutá ako ona kedysi. Možno ešte viac.
„Sasuke-kuun,“ zakvílila červenovláska, „aká príjemná náhoda. Ak by som vedela, že tu budeš aj ty, išla by som na túto misiu omnoho ochotnejšie.“ Vrhla znechutený pohľad na Suigetsua.
„Karin. Orochimaru vás poslal, aby ste ju chytili,“ nebola to otázka iba suché konštatovanie.
„Áno. Ale ako sa zdá, predbehol si nás,“ uškrnul sa chlapec.
„Toľko rozruchu pre jedno dievča. Mne príde celkom obyčajné. Úbohé, ak mám pravdu povedať,“ odfrkla Karin, podozrievavo sledujúc Sasukeho pravú ruku, ktorou si ružovovlásku pevne pritískal k hrudi.
„Ja ti neviem, Karin, mne príde vcelku chutná. Aj keď je celá doráňaná a špinavá,“ skonštatoval Suigetsu, venujúc Sakure hodnotiaci pohľad. Od hlavy až k nohám.
„Pche, keď myslíš. Hlavná vec, že ju máme.“
„Neverím, že to hovorím, ale tuto čarodejnica má pravdu. Vezmeme ju nazad
do úkrytu a odovzdáme šéfovi. Och mimochodom, keby sa Orochimaru náhodou pýtal, chytil som ju ja, dobre?“
„Ako to myslíš, že ty?! Chceš si pripisovať Sasukeho zásluhy?!“
„Počuj, Karin, už mi vážne lezieš...“
„Nezáleží na tom, kto ju chytil, dôležitý je iba výsledok,“ ozval sa nový hlas. Keď ho Sakura začula, začala sa opäť vzpierať.
„Nehýb sa,“ šepol jej Sasuke do ucha a zovrel ju ešte pevnejšie.
Kráčal k nim Kabuto. Sai išiel za ním ako verný pes.
„Vau, veľký poskok osobne. Začína to byť veľmi zaujímavé,“ podotkol Suigetsu ironicky. Medik ho však vôbec nebral na vedomie. Jeho oči boli nalepené na zápasiacej dvojici.
„Naozaj by si sa mal naučiť počúvať rozkazy, Sasuke-kun.“
„A ty by si mal konečne raz a navždy pochopiť, že od teba ich neprijímam.“
„Orochimaru-sama ti dáva až príliš veľa voľnosti. Keď sa dozvie, že si...“
„Orochimara bude iste zaujímať, ako je možné, že jeho najlepšiemu ninjovi dokázala ujsť obyčajná slabá kunoichi.“
„Ona mi...“
„Nesnaž sa zapierať, Kabuto. Všetko som videl.“
„Počujem dobre? Ona mu ušla?“ zamiešal sa do toho Suigetsu. Posmech v jeho hlase sa nedal prehliadnuť. „Práve si získala môj obdiv, dievča.“
„Nielen to. Takmer ho zabila.“
„Vydaj sa za mňa,“ vyhŕkol chlapec spontánne. Keby sa Sakura nenachádzala v ohrození života, prišlo by jej to náramne smiešne. Sasuke i Karin mu ale venovali krátky pohľad plný znechutenia.
Ani Kabuto sa dvakrát nezabával. „Daj mi ju!“
„Nie.“
Všetci stuhli. Dokonca aj Sai neveriacky zízal na mladého Uchihu.
„Pokiaľ som tu ja, tak sa jej nedotkneš.“ Opatrne vzal Sakuru do náruče a pomaly vykročil.
„Ďakujem,“ šepla dievčina, oprúc si hlavu o jeho hruď.
„Neďakuj,“ povedal chladne, pričom sa otočil na užasnutú skupinku ninjov „Vrástli ste do zeme? Pohnite sa. Vraciame sa do úkrytu.“
Keď to ružovovláska počula, zaryla mu nechty do ramena, no nebojovala. Vedela, že nemôže vyhrať. Nie nad ním.

„Spôsobila si veľa problémov, maličká. Robíš dobré meno svojej učiteľke. Vytrénovala ťa naozaj znamenite. Nič iné by som od Tsunade ani nečakal.“
Orochimaru ležal vo svojej posteli a sledoval kľačiacu kunoichi. Po oboch stranách mala dvoch svalnatých strážcov, ktorí jej zvierali ranená.
Kabuto stál po boku svojho majstra. Spokojne sa usmieval. Okrem nich v miestnosti nik iný nebol. Len čo sa Orochimaru dozvedel, že jeho zblúdilý väzeň sa našiel, všetkých vykázal do patričných medzí. Aj Sasukeho. Ten sa netváril dvakrát vľúdne, keď odovzdával Sakuru do rúk tých dvoch ozrutných chlapov, no neodporoval. Diskrétne sa vzdialil s Karin, Suigetsuom a Saiom za pätami.
„Určite jej tvoju pochvalu odovzdám, hneď ako ju opäť uvidím.“
„Príliš sa neteš. Začínam mať totiž pocit, že za tie problémy ani nestojíš.“
„To je vyhrážka?“
„Mohla by byť. Záleží iba na tebe. Pripravil som pre teba test, aby som si overil tvoje schopnosti. Ak ním prejdeš, vyliečiš ma. Ak nie, pošlem ťa Tsunade po kúskoch.“
„Nevyliečim ťa, Orochimaru, takže ma môžeš rovno zabiť.“
„Dám prednosť tomu testu. Odveďte ju do žalárov!“
Strážcovia vytiahli Sakuru na nohy.
„Nevyhráš. Neurobím to.“
„Jednu vec by si o mne mala vedieť, Haruno Sakura, ja vždy dostanem, čo chcem. Vždy.“
„Všetko je raz prvýkrát, Orochimaru,“ povedala, než ju nešetrne vytlačili z miestnosti.
Keď sa za ňou zavreli dvere, Kabuto sa obrátil na svojho majstra. „Čo ak tým testom neprejde?“
„Prejde.“
„Ako si môžete byť taký istý?“
„Pretože Tsunade nikdy neodvádza polovičatú prácu.“
„Ale čo Sasuke? Už vie, že je tu. Mohol by urobiť čosi nepredvídateľné.“
„Už to predsa urobil, nemám pravdu? Chránil ju pred tebou. Alebo boli tie pohľady, čo po tebe hádzal, iba výplody mojej fantázie?“
„Nie. Stále je pre neho dôležitá. Aj keď bude skalopevne tvrdiť opak. Myslím, že chce viac presvedčiť sám seba než kohokoľvek iného. Lenže to sa mu nepodarí.“
„Prečo nie?“
„Videl som, ako sa na ňu díva. Ako ju drží...“
„Chápem.“
„Takže? Čo s tým urobíme?“
„Najskôr mi porozprávaš, ako si prišiel k tým modrinám na tvojom krku. Do detailu.“
Kabuto sa mimovoľne dotkol hrdla. „A potom?“
„Potom mi sem zavoláš toho mladého cudzinca, ktorého si priviedol.“
„Tvrdí, že pracuje pre Danzoua.“
„ Práve preto by sme ho nemali podceňovať. Danzou je nebezpečný nepriateľ. A ešte nebezpečnejší spojenec.“
„A čo Karin a Suigetsu?“
„Nájdi im voľné izby. Ďaleko od seba. Chcem tu mať pokoj.“
„Ako si prajete. No stále ste mi nepovedali...“
„Sleduj ho. Sleduj ho pozorne. Ale nezasahuj. Zatiaľ. Aj Sasuke si zaslúži malé... rozptýlenie.“
„Ste na neho príliš mierny.“
„Nestrachuj sa, Kabuto. Jeho privilégiá sa skončia v momente, keď prekročí dané hranice.“

Sasuke nervózne prechádzal sem a tam po chodbe. Každú chvíľu poškuľoval na dvere Orochimarovej izby.
„Už to trvá príliš dlho. Čo tam toľko robia?“
„Nekričí, takže predpokladám, že ju nemučia,“ skonštatoval Suigetsu a oprel sa o stenu.
„Možno nemôže kričať,“ ozval sa Sai. Odpoveďou mu bolo Uchihove naštvané zavrčanie.
„Pokoj, kamoško. Určite je v poriadku. Myslím. Dúfam. I keď s tými dvoma človek nikdy nevie.“
„Suigetsu, mlč!“
„Prepáč.“
„Nechápem, prečo sa o ňu tak bojíš, Sasuke-kun. Nie je nič extra. Zato ja,“ Karin mu prešla po lícnej kosti, „ti dokážem splniť akékoľvek želanie.“
„Fuj, asi budem vracať.“
„Sklapni, žraločí ksicht. S tebou by som nespala, ani keby mi platili.“
„Iba blázon by stál o niečo také, Karin, a ja určite nie som blázon.“
„Ty hnusný malý...“
„Sakura nie je obyčajná kunoichi,“ povedal Sai s pohľadom upretým na Uchihu. Chcel poznať jeho reakciu. Študoval ho. Nespustil ho z očí, odkedy sa znova stretli.
Sasukeho to riadne otravovalo, no i napriek tomu sa spýtal: „Čo tým myslíš?“
„Je Tsunadina žiačka. Najlepšia z najlepších. Niektorí dedinčania už teraz hovoria, že nepotrvá dlho a prekoná svoju učiteľku.“
„Tej slávnej medičky?“ zažmurkal Suigetsu prekvapene.
„Áno.“
Chlapec vydal obdivný hvizd. „To dievča je vážne trieda.“
„Väčšina chalanov z Konohy, by s tebou asi súhlasilo.“
„A čo ty? Zdá sa, že o nej vieš vcelku dosť. Ste si vy dvaja... blízky?“ Suigetsu použil ten zvláštny druh tónu, ktorým človek najčastejšie vyjadruje dvojzmysly. Saiom to však ani nepohlo. Vôbec nepochopil tú skrytú narážku.
„Nie. Bol som pridelený k jej tímu. Tímu, z ktorého on odišiel,“ kývol smerom k Uchihovi, „vlastne ma neznášala od prvého momentu.“
„Ty si s ňou bol v tíme?“
„Hej.“
„Teraz to už dáva zmysel,“ uškrnul sa chlapec víťazoslávne, „je to tvoja ex. Preto tu tak pochoduješ. Stále ju miluješ!“
„Netrep kraviny, ty žraločí ksicht,“ zavrčala Karin podráždene, „Sasuke-kun by si nikdy nezačal s niekým, ako je ona. Alebo áno?“
Jej otázka však vyšumela dostratena. V tej istej chvíli sa totiž otvorili dvere Orochimarovej izby a vyšla z nich Sakura v sprievode dvoch strážcov.
Sasuke sa im okamžite postavil do cesty. „Odtiaľto ju prevezmem ja. Môžete odísť.“
„Ale naše rozkazy...“
„Nezaujíma ma, aké rozkazy vám dal Orochimaru. Ona ide so mnou, vyjadril som sa jasne?“ V mladíkových očiach sa nebezpečne zablyslo. Chlapi na seba neisto pozreli, no odstúpili nabok.
„To nemôžeš, Sasuke-kun!“ zvrieskla červenovláska, „máme čakať tu! Oro...“
„Nechaj ho na pokoji, rajčina. Nevidíš, že chce byť so svojou dávno stratenou láskou?“ rýpal Suigetsu.
Sasuke ich oboch ignoroval. Schmatol Sakuru pod pazuchou a zasipel jej do ucha: „My dvaja sa musíme porozprávať!“
Ružovovláska kútikom oka zazrela jeho tvár. Bol naštvaný. Riadne. Vždy pôsobil hrozivo, keď ho niečo vytočilo. No jej spomienky na také chvíle sa nedali porovnať s krutou realitou, ktorej teraz čelila.
„Kam ma to vedieš?“ spýtala sa neisto.
Odpovede sa však nedočkala.

Tím Kakashi sedel spoločne pri ohnisku. Opekal si skromnú večeru a dožičieval svojim unaveným svalom aspoň trochu oddychu.
Hinata práve podávala Narutovi fľašku s vodou a mierne sa zapýrila, keď sa ich prsty na malý okamih vzájomne dotkli. Našťastie ju z trápneho momentu vyslobodil hlas kapitána Yamata:
„Signál sa zastavil.“
„Takže Sai je už v Orochimarovom úkryte,“ skonštatoval sucho blondiak.
„Zrejme. Každopádne sa prestal hýbať.“
„Konečne. Oslobodíme Sakuru-chan a podáme si toho zradcu. Počkajte, až sa mi dostane do rúk. Prisahám, že z neho vymlátim dušu!“ buchol si chlapec päsťou do dlane.
„Nieže urobíš niečo nevypočítateľné, Naruto. Už si nemôžeme dovoliť žiadne chyby. Musíme vymyslieť plán.“
„Zlomené rebrá, to je môj plán!“
„Nemal by si sa tak veľmi hnevať na Saia, Naruto-kun. Čo ak to vôbec nie je jeho chyba? Čo ak... nemal na výber?“ ozvala sa tmavovláska nesmelo.
„Ty snáď žartuješ!“
„Nie, vlastne si myslím, že Hinata má pravdu,“ vložil sa do toho Yamato, „povedal, že pracuje pre Danzoua. Podľa mňa v skutočnosti nechcel zradiť. Iba sa riadil rozkazmi.“
„To ho neospravedlňuje! Priatelia znamenajú viac ako rozkazy!“
„Väčšina ninjov tvrdí pravý opak.“
„Tak potom sú to hlupáci!“
„Naruto-kun, prosím, upokoj sa,“ chlácholila ho Hinata. Dokonca mu nesmelo položila ruku na plece. On ju však okamžite striasol.
„Toto nemienim počúvať! Idem spať! Uvidíme sa ráno!“
Naštvane vstal, oprášil si špinu z nohavíc a zmizol v drevenom dome, ktorý pre nich Yamato na noc opäť postavil. Ešte to v ňom vrelo, keď sa k nemu pridala mladá Hyuuga. Nemal náladu sa s ňou baviť a tak predstieral, že spí. Svojím divadlom ju však nedokázal oklamať.
Sadla si k nemu a rukami si objala kolená: „Môj otec tvrdí, že Danzou je chladnokrvný človek, ktorý sa nezastaví pred ničím. Nie je ako Kakashi alebo Kurenai-sensei. Nechcem si ani predstaviť, aké hrozné musí byť slúženie pod jeho velením.“
Naruto sa ani nepohol.
Hinata si ticho povzdychla: „Len som chcela, aby si to vedel.“
Keď ani potom neodpovedal, uložila sa na druhý koniec miestnosti, tvárou k nemu. Hoci nerozprávala, cítil na sebe jej pohľad.
Čoskoro ho prešla trpezlivosť. Prudko otvoril oči: „Prečo Saia tak brániš?! Správal sa k tebe ako k odpadu!“
„Pretože verím, že nie všetko je vždy také, aké sa na prvý pohľad zdá. Ty by si tomu mal rozumieť najlepšie, Naruto-kun. Ľudia ťa odsudzovali ešte skôr, než ťa skutočne spoznali. Nerob to isté Saiovi.“
Chlapec sa proti svojej vôli začervenal: „Dúfam, že sa v ňom nemýliš.“
Hinata na malú chvíľu zablúdila očami k svojmu batohu. Jej spoločníci netušili, že v ňom má uloženú malú kreslenú knižku, ktorú pred pár dňami našla pohodenú v tráve. Rozprávala príbeh dvoch chlapcov. Dvoch opustených chlapcov.
„Aj ja dúfam,“ usmiala sa mierne.