Reset 7 - Dlhá noc...

Musím to stihnúť! Nemôže zomrieť, nemôže sa mu nič stať! Naruto! – ozýval sa môj hlas v hlave a hoci som chcela skríknuť, nemohla som. Hoci som otvárala ústa, žiadny zvuk z neho nevyšiel. A môj beh? Akoby som stála na mieste a nemohla sa dostať na miesto, kde sa odohrávala tá hrôza. Počula som ako kričí moje meno, ale nevolal ma k sebe. Kričal aby som utiekla, aby som tam nešla, aby som sa zachránila. A ja? Cítila som sa ako veľká hrdinka, ktorá všetko zvládne, ako vtedy... keď bojoval s Peinom. Zrazu ma niekto chytil za ruku a ja som sa strhla. Vedľa mňa stál Kiba a oči mal rozšírené strachom.
,,Hinata, čo tu robíš? Musím ťa odviezť preč, nesmieš tu byť.“ Popri tom ako hovoril vetral nosom a Akamaru vedľa neho slabo zakňučal. Ťahal ma za ruku preč a ja som sa vzpierala.
,,Nie, nemôžem! Naruto je v nebezpečenstve, a to kvôli mne! Musím ho ochrániť, musím ísť za ním!“
,,Hinata, veď tebe to už môže byť svojím spôsobom jedno. Už ti na ňom nezáleží, už ho nemiluješ, budeš slobodná keď zomrie.“ Hovoril mi to ľahostajným hlasom a ja som neveriaco na neho zízala.
,,Č-čo? Zbláznil si sa?!“ zvreskla som nahlas a vytrhla som sa mu.
,,Hinata, dobre vieš, ako to je. Prestaneš trpieť, už ho predsa nechceš. Ublížil ti, prestala si ho milovať, zobral tvoje srdce a roztrhal ho na kusy. Zobral všetko čo si mala. A nemôže ti to vrátiť.“ Hovoril a popri tom sa ku mne pomaly približoval.
Rýchlo som sa otočila a utekala smerom k Narutovi. Ignorovala som Kibov krik, a jediné na čo som myslela bol on. Naruto. Neprežijem ak zomrie, nesmie zomrieť. Musí žiť, musí byť pri mne.
Vybehla som spomedzi stromov a zbadala som Sasukeho ako stojí nad Narurtom.
,,Sasuke! Vďaka Bohu! Čo sa mu stalo? Je v poriadku? Pomôž mi prosím ťa odniesť ho do Konohy!“ kričala som na neho už z diaľky a ponáhľala som sa k nemu. Naruto ležal na zemi a jeho modré oči sa upierali na mňa. Snažil sa asi niečo povedať a preto som ešte pridala do behu. Nato sa na mňa otočil Sasuke a ja som prudko zastala. Stál tam s katanou od krvy a hľadel na mňa mrazivým pohľadom.
,,Čo si mu to urobil? Na...Na-ruto bol tvoj priateľ!“ môj hlas sa vytrácal do tichého šepotu.
,,Hin-nat-a, nechoď s-sem.... ute-č...“ chrčal Naruto zo zeme. Z brucha mu vytekala hustá červená tekutina, ktorá zapáchala hrdzou, zafarbovala Narutovu kombinézu do bordová. Mala som pocit, akoby tej krvi vytekalo čoraz viac a viac a rýchlo vytvárala pod ním mláku. Nebezpečne veľkú mláku.
Ignorovala som Sasukeho, bolo mi jedno že si idem po smrť, nič ma v tej chvíli netrápilo viac ako Naruto. Rozbehla som sa opäť smerom k nim, ani na chvíľu som nezaváhala. Prebehla som popri Sasukem a dopadla na kolená vedľa Naruta. Ten na mňa hľadel a snažil sa očami nájsť tie moje.
,,Prečo si to urobil?“ vzlykala som a vnútri mi narastala panika a strach a dusili ma. Mala som pocit, akoby ma privalil obrovský balvan a ja som sa nedokázala nadýchnuť. Držala som Narutovu hlavu a plakala som. Spustil sa dážď a celú ma premočil.
Sasuke mlčal. A ja som začínala pociťovať hnev.
,,Prečo Sasuke?!“ povedala som hlasnejšie, na krik som sa nezmohla.
,,Zachránil som ťa. Si voľná.“
Neverila som vlastným ušiam. Čo to má znamenať?
,,Čo s tým všetci máte? Čo?! Ja ho milujem! Chcem byť s ním!“ chrčala som a pri tom som ho objímala. Počula som tichý Narutov smiech.
,,K-konečne si si to... priznala.“ Zašepkal a vydýchol. Jeho oči však zostali slepo na mňa hľadieť.

,,Nieeeeeeeeee!“ prudko som sa posadila na posteli a rozhliadala som sa dookola. Bola ešte tma a mesačný lúč dopadal na zem pred moju posteľ. Pozrela som sa na hodiny na nočnom stolíku. Ukazovali pol druhej v noci. Zložila som si hlavu do rúk a snažila sa rozpamätať. Snažila som sa prísť na to, čo to malo byť. Čo ak všetci vedia, že tá svadba je nútená? Prečo mi Kiba hovoril také veci? A prečo Sasuke v tom sne zabil Naruta? Vedela som vlastne prečo. Veď mi to v sne povedal. A ja som zostala zmätená. Žeby som k Narutovi stále ešte niečo cítila? Prečo inak som mala také pocity, pocity úzkosti a strachu, smútku a hnevu, bolesti tak neznesiteľnej, že ešte teraz som mala pocit akoby ma šla roztrhať zvnútra pri pomyslení na jeho bezvládne telo. A čo moje slová? Naozaj ho stále milujem? Naozaj je to niekde vnútri vo mne? Skryté a bojí sa to vyjsť na povrch? Bojí sa ďalšieho ublíženia, ďalšej bolesti, ďalšieho sklamania, má strach z toho, že to už po druhýkrát nezvládne? Úporne som nad všetkým premýšľala, a niekde vo vnútri som mala odpovede. Boli tam a ja som to vedela. Milujem ho... stále ho milujem...
Zrazu ma zo zamyslenia vyrušilo klopanie na okno. Strhla som sa a zbadala som, ako sa v ňom zjavil Naruto. Vydýchla som si a rýchlo som vyskočila z postele. Ponáhľala som sa k oknu otvoriť mu, a cítila som sa ako kedysi. Ako keď sme boli vtedy spolu.
,,Naruto, čo tu robíš?“ spýtala som sa ho a pustila ho dnu. Preskočil cez okno a dopadol na podlahu mojej izby. Elegantne sa vyrovnal a otočil sa na mňa.
,,Prepáč, že som ti sem vtrhol takto neskoro, ale nemôžem zaspať. Chcel som ťa však ešte raz vidieť pred tým než odídem.“ Povedal potichu a sklopil pohľad k zemi. Videla som ako očakáva odmietnutie, ako sa pripravuje na moje slová. Namiesto toho som prešla k nemu a objala som ho okolo pasu. Stuhol, neschopný pohybu. Zrejme ho to prekvapilo. A úprimne, prekvapilo to aj mňa. To ako som sa zrazu správala šokovalo aj mňa samú. Aká náhla zmena – pomyslela som si v duchu.
,,Som rada, že si prišiel.“ Zamrmlala som do jeho trička a zatvorila som oči. Jeho ruky sa ovinuli okolo mňa a tvár si zaboril do mojich vlasov.
,,Snívam, alebo je to naozaj skutočnosť?“ spýtal sa ma a pri tom vdychoval vôňu mojich vlasov.
,,Možno snívame obaja.“ Usmiala som sa na neho keď som sa odtiahla a chytila som ho za ruku. Pomaly som ho odtiahla do postele kde si ľahol a ja som si ľahla vedľa neho. Ako za starých čias.
,,Čo sa deje?“ spýtal sa ma prekvapeným hlasom a pozoroval ma. Ležali sme oproti sebe a pozorovali sme sa navzájom. On mal rukou podopretú hlavu a na tvári zmetený výraz.
,,Ja ani neviem... len som rada, že si tu.“ Povedala som úprimne a usmiala som sa na neho. Mlčal a skúmal moju tvár.
,,Myslel som si...“
,,Nerob unáhlené závery.“ Pousmiala som sa a na tvári sa mu zjavil rumenec.
,,Naozaj si prišiel iba preto, aby si ma videl?“ spýtala som sa aby som nahodila tému a pri tom sa mi zívalo.
,,Nechcel som ťa zobudiť. A áno, chcel som ťa vidieť. Veď ťa neuvidím dosť dlho. A možno som sa chcel len uistiť.“ Poslednú vetu povedal tak potichu, že som musela naťahovať uši, aby som ju počula.
,,Uistiť sa? V čom?“ spýtala som a snažila som sa potlačiť opätovné zívanie. Bola som taká unavená, že som sa bála, že okamžite zaspím len čo zatvorím oči čo i len na sekundu.
,,Ani sám neviem.“ Zasmial sa potichu a pozrel sa na mňa vážnym pohľadom.
,,Mala by si spať. Si vyčerpaná. A nesnaž sa protestovať, poznám ťa už.“ Zašepkal a pri tom sa začal zdvíhať z postele.
,,Počkaj, nechoď preč. Prosím, zostaň tu so mnou aspoň kým nezaspím.“ Rýchlo som k nemu natiahla ruku a schytila ho za tričko. Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím, no nenamietal. Ľahol si vedľa mňa a ja som spokojne zatvorila oči. To posledné čo som chcela, bolo zostať po tom sne sama.
,,Dobrú noc.“ hneď na to som zaspala.

Prebrala som sa na to, že som cítila ako sa niekto podo mnou mrví. Pootvorila som oči a všimla som si, že ležím Narutovi na hrudi a on sa snaží spod mňa vyliezť tak, aby ma nezobudil. Posunula som sa naspäť na posteľ a pozrela som sa na neho.
,,Prepáč, nechcel som ťa znovu zobudiť.“ Zašepkal a vstal z postele.
,,Ale musím už ísť.“ Pokračoval a ukázal na okno za sebou kde obloha pomaly začala blednúť.
,,Ďakujem, že si tu zostal.“ Posadila som sa na posteli, ale stále som ešte bola v polospánku. Cítila som ako sa posteľ vedľa mňa prehla a Naruto si ku mne prisadol.
,,Neďakuj mi, to skôr ja ti chcem poďakovať. Som rád, že som tu mohol stráviť dnešnú noc. A takto.“ Prstom mi odhrnul prameň vlasov, ktorý mi spadol do tváre a zastrčil mi ho za ucho. No ruku nestiahol naspäť, ale nežne mi prstom prešiel po sánke a tam zastal. Prechádzal mi ním po líci a naspäť, keď mi zrazu nadvihol bradu. Pozrel sa na mňa a usmial sa.
,,Musím ísť. Vidíme sa o niekoľko dní.“ Pousmial sa a ruku stiahol naspäť. No ja som sa natiahla k nemu a objala som ho.
,,Dávaj si veľký pozor prosím.“ Zašepkala som a pozrela som sa na neho. Naše tváre sa od seba nachádzali len pár centimetrov a ja som premýšľala čo mám spraviť. Rukou som ho pohladila po tvári.
Obaja sme sa rozhodli v tú istú chvíľu a priblížili sme sa k sebe, no nepobozkali sme sa. Čelo oprel o to moje a zhlboka vzdychol. Ja som sedela a cítila som ako sa mi klepú nohy. Oči som mala zatvorené a cítila som ako zdvihol hlavu. Perami mi prešiel po nose a nežne ma pobozkal na čelo. To som nečakala. Potom pomaly prešiel na moje ľavé líce kde ma pobozkal a následne aj na pravé. Na miestach kde sa ma jeho pery dotkli ma pálila koža. Cítila som nával horúčavy. Zrazu sa však ocitli na mojich, no nebozkával ma. Iba ich obtrel o tie moje a čakal. A ja som neváhala ani sekundu a jemne som sa mu prisala na ústa. Bozkávať sa s ním bolo lepšie ako som si pamätala. Nežne sa odo mňa odtrhol a pri tom sa smial.
,,Musím už ísť.“ Zamrmlal a ešte raz ma rýchlo pobozkal. Postavil sa a posledný raz sa na mňa pozrel. Stačilo len žmurknúť a už tam nebol. Rozhliadla som sa po izbe a keď som sa presvedčila, že tam nie je, znovu som si ľahla do postele kde som okamžite upadla do spánku.
,,Nemyslel som si, že budúca vodkyňa Hyuuga klanu rada dlho spí.“ Ozvalo sa a ja som sa prudko posadila. Predo mnou stál Sasuke Uchiha a hľadel na mňa s opovrhujúcim pohľadom. Zvýskla som a prkrývku som si vytiahla až po bradu.
,,Čo tu robíš? A k-kto ťa pus-pustil?!“ zvolala som nahlas a snažila sa spamätať.
,,Čo ja viem kto to je, a ani ma to nezaujíma. Povedala však, že ešte si nevstala.“ Stál opretý o zárubňu a pozoroval ma. Pozrela som sa na hodiny a prekvapene som pootvorila ústa. Bolo jedenásť hodín doobeda.
,,Páni... spala som naozaj dlho.“ Skonštatovala som a pozrela som sa opät smerom k Sasukemu.
,,Ehm... mohol by si ma počkať dolu?“ spýtala som sa ho potichu a vyčkávala na jeho odpoveď. Tá však nepriša a ani som nemala dúfať v to, že príde. Otočil sa a bez slova zišiel dolu schodmi. Ja som vystrelila z postele a utekala som si dať sprchu. Vykonala som všetko čo som mala a rýchlo som zbehla dolu schodmi pripravená na prvý deň strávený s ním. Bude to hrôza.